Denník zamestnanej matky: Netušila som, že budem odsúdená na domáce väzenie

Každá mama zažije chvíle, keď ostane nedobrovoľne odsúdená na domáce väzenie. Že za čo? Aj o tom si dnes môžete prečítať v príbehu z pera spisovateľky Danielle Medenej v ďalšej kapitol z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom. 

Kto je Danielle Medená?

Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.

Viac o Danielle sa môžete dozvedieť aj v našom rozhovore:

Danielle Medená: Moja kniha je pre všetky mamy, ktoré toho majú občas plné zuby

Rovno zostaň doma, aj tak ti po chvíli budem volať

Ťažko. Ono spravovanie rodiny keď sa cítite ako slobodná matka s tromi deťmi, aj napriek tomu, že máte doma chlapa, dá riadne zabrať. O to viac, ak si myslíte, že je rovnako zodpovedný minimálne za existenciu vašich detí, pretože vy ste si ich nekúpili v Dráčiku a teda chcete, aby sa podieľal na ich výchove a rozhodovaní o tom, čo s nimi.

Tá snaha zapájať ho do rozhodovacieho procesu a prijímania rozhodnutí vás spravidla stojí oveľa viac nervov a energie, než keby ste ho hodne veľkou okľukou obišli a rozhodli sama. V osobnej karte ste zavedená ako spoľahlivá, všetkého schopná a ochotná žienka domáca, ktorá sa postará o všetko, a tak vášmu manželovi len ťažko napadne, že by ste potrebovali občas nejaké to voľno a ešte ťažšie je pre neho stráviteľné to, že by vám ho mal ON poskytnúť a prevziať (aspoň občas a na krátko) starostlivosť o deti.

Lenže zmena doteraz zabehnutých koľají je pre mňa otázka zdravia, preto rozmýšľam, ako sa vydať na cestu zmeny, aby čo najmenej postihla deti a domácnosť. Pani psychologička v nemocnici vravela, že stačia aj malé zmeny – občas zveriť ratolesti do nežnej starostlivosti ich otca a vybehnúť si na kávu. Hm, to by sa aj dalo, veď sú len dve, dostatočne veľké, aby sa nemusel stresovať výmenou plienok a keď bude veľmi zle, aj jesť si už dokážu vypýtať. A tak som začala nenápadný útok na drahého:

• Suseda má muža z domu, pozvala ma na babskú jazdu sem do kaviarne… posedíme, vypijeme kávu, o dve hodiny som doma…
• A berieš aj deti?
• Nie, je to babská jazda. Keby som vzala deti, tak robím to isté čo doma, len na inom mieste.
• A kde ich chceš nechať? Ja pracujem…
• No, že by si sa ty o ne postaral? Sú najedené, spokojné, hrajú sa v izbe, stačí na ne dohliadnuť.
• A čo keď budem potrebovať vybehnúť za klientom?
• Kaviareň je tu za rohom, zavoláš, dobehnem za 3 minúty…
• Tak to aby si rovno zostala doma, asi by som ti aj tak po chvíli volal….

A bolo vymaľované

Dobre, povedala som si. Nepáči sa mu predstava, že jeho žena si užíva nedajbože celé dve hodiny voľna, zatiaľ čo on, v pote tváre, zarába peniaze a ešte mu aj deti na krk hodí. No veru, fuj. To by správna žena, manželka a matka nikdy neurobila. Takže čo? No zober na kávu aj jeho – radí mi môj šiesty zmysel.

• Drahý, neskočíme na kávu? Otvorili novú kaviareň, vraj veľmi dobrú, ako vravela suseda. Zajtra môžem v práci skončiť skôr, necháme baby v škôlke a urobíme si dve hodiny voľna pri dobrej káve…
• A prečo? Veď kávu si môžeme urobiť aj doma.
• No áno, ale takto by sme mali čas sa aj porozprávať.
• No veď hovor, čo potrebuješ? (hovorí mi bez toho, aby vôbec odtrhol oči od počítača).
• Aby sme sa išli niekam vyvetrať, stále sme iba v práci a doma.
• … nemám čas.

A bolo vymaľované druhý krát.