NAČÍTAVAM

Začnite písať

MAGAZÍN ODPORÚČAME PSYCHOHYGIENA RODIČOVSTVO ROZHOVORY VÝCHOVA

Dávid Králik: Prvým krokom k tomu, aby som dokázal prijať deti aj s ich chybami, je schopnosť prijať sám seba

Share

„Priznať si chybu nie je hanba“, hovorí mentor, pedagóg a otec Dávid Králik z Bratislavy. Aktuálne je usmiatou a bezstarostnou tvárou kampane projektu „Robím chyby.“

Robím chyby a je mi to jedno? Alebo sa príliš trápim a beriem to ako zlyhanie? Ako berú chyby moje deti? Trápia sa nad zlými známkami, nad tým, keď sa im nedarí? Alebo školu berú až príliš ľahkovážne a chceli by sme, aby sa viac snažili?

Dávid Králik v rozhovore pre Akčné mamy prezradil:

  • čo si myslí o známkovaní,
  • ako pristupovať k dieťaťu, pre ktoré je chyba až príliš dobrá „kamoška“,
  • ako pomôcť úzkostlivému dieťaťu,
  • o feedbacku ako o najlepšom nástroji podporujúcom rast.

Predstavte si, že máte dieťa, ktoré si píše domácu úlohu a už len v slove domáca úloha urobí tri chyby. Vy ho ako rodič upozorníte, aby sa snažil, veď je to predsa domáca úloha a dieťa nato reaguje: „Mami, ale kde to máš napísané, že vypracujte bez chýb?“ Ako by ste ako rodič reagovali?

Čo by som skutočne spravil, neviem. Naše dcéry Viki a Veve boli na seba v týchto veciach omnoho prísnejšie, než my, ich rodičia. Často som mal skôr ja tendenciu poznamenať, že treba vyberať, do ktorej úlohy dám 100 % energie a kde stačí 50 %, podľa toho, čo je pre nich dôležité a chceli by sa tomu venovať viac, či hlbšie. Ale skúsim povedať, ako by som si prial zareagovať, ak by taká situácia niekedy nastala. Prešiel by som si s dieťaťom možné dôsledky, teda čo môže nastať, ak to spraví s chybami. Taktiež by ma zaujímalo, aký je dôvod, že tú úlohu píše. Na základe dôvodu by sa nám hádam podarilo identifikovať, či z hľadiska cieľa (uvedeného dôvodu), dáva skôr zmysel napísať úlohu bez chýb alebo s nimi.

A čo v opačnom prípade? Ak je dieťa príliš úzkostlivé, chce mať všetko dokonalé, tip top, stopercentné a hnevá sa, keď sa mu nedarí?

Tak toto sa nám stávalo, kým boli deti menšie (aktuálne sú už obe na vysokej škole) a nevedel som si s tým rady. Ja som zvyčajne reagoval veľmi hlúpo. Skonštatoval som, že som ako žiak na všetko kašlal, nič som sa neučil, robil som more chýb, ba priam až oceán, a pozrite, aký som úspešný v živote. Ale toto je podľa mňa CHYBNÁ reakcia rodiča. Ak by som sa mohol začarovať, asi by som švihol prútikom, aby som v takej chvíli dokázal omnoho empatickejšie, s láskou, porozumením, trpezlivosťou a úplným prijatím pozdieľať dieťaťu, že život je veľká záhada a nie vždy máme možnosť urobiť veci dokonale. A niekedy máme možnosť spraviť vec dokonale, ale nespravíme, lebo urobíme chybu. A prečo urobíme chybu? Lebo sme ľudia a nie stroje. A to je na nás to krásne, tá ľudskosť.

Prečítajte si aj: Projekt „Robím chyby“ mení školské prostredie, v ktorom sa na žiakov kladie vysoký tlak na výkon a dokonalosť

Čo si vy osobne myslíte o známkovaní detí? Mali by byť známkované alebo len slovne hodnotené? Čo je lepšie pre deti samotné z hľadiska ich vývoju?

Moje prvé, intuitívne ja, je zarytý antiznámkovač. Má pocit, že by sme sa bez známok celkom dobre zaobišli. Dokonca aj slovné hodnotenie by vo väčšine prípadov pokojne nahradilo reflexiou, teda dajme jasné kritériá a potom nechajme dieťa, aby sa hodnotilo samé.

Moje druhé, racionálne ja, ktoré je o poznanie praktickejšie a viac zorientované v súčasnom svete, tvrdí, že je feedback jedným z najlepších nástrojov, ktoré podporujú rast. Nehovoriac o tom, že sa deti s hodnotením budú potýkať celý život a ak ich nenaučíme ho teraz prijať a zmysluplne spracovať, v budúcnosti by im táto schopnosť mohla veľmi chýbať.

Vychádza mi, že ponechajme hodnotenie známkou aj slovne, ale nepreceňujme jeho dôležitosť. Inými slovami, hodnotenie (slovné i známka) je dobrý sluha a zlý pán. Je to parádny nástroj na rast a tiež tým pripravujeme deti na život, ale rozhodne nezabúdajme na to, že vzdelávanie je v prvom rade o raste a poznaní, nie o hodnotení. Učiteľ by mal byť tréner, nie rozhodca.

„Feedback jedným z najlepších nástrojov, ktoré podporujú rast.“

Myslíte si, že dnešné deti pri robení chýb sú skôr úzkostlivé alebo „majú v paži“?

Keby som akceptoval paušalizáciu, odpovedal by som tú „pažu“, ale mne sa nepáči zovšeobecňovať, takže neviem odpovedať.

Súhlasíte s tvrdením, že by sme sa aj my dospelí mali vedieť ospravedlniť deťom? Či už z pozície rodiča, učiteľa či starého rodiča?

Súhlasím s tvrdením, že by si mal ktokoľvek vedieť priznať chybu a ospravedlniť sa komukoľvek. S vekom, či spoločenským postavením to nemá nič spoločné.

Vy ste v jednom rozhovore povedali, že neveríte, že existuje svet rodiny a svet školy, ale je len jeden svet, svet dieťaťa. Ako by mal vyzerať ten ideálny svet dieťaťa?

V kontexte vašej otázky by odpoveď mohla znieť: Je to svet, kde sa dieťa nemusí rozhodovať, či má pravdu rodi, alebo učiteľ. Veľmi sa mi páči komunitné poňatie školy, teda že sú rodič, učiteľ aj žiak parťáci, ktorí spoločne vytvárajú cestu žiaka k múdrosti.

Teraz trošku osobná otázka (úsmev). Na ktorú vašu chybu neviete zabudnúť?

Tých chýb je veľa. Ale najväčšou bolo rozhodne dlhodobé holdovanie alkoholu, ktoré prerástlo do alkoholizmu. Aktuálne už nepijem vyše dvoch rokov a som si istý, že už nikdy nebudem, no až raz budem na konci života sedieť so Všehomírom niekde na lúke a bilancovať, táto chyba bude rozhodne ašpirovať na TOP zlyhanie môjho života.

Niektorí ľudia sa javia ako dokonalí. Sú to možno perfekcionisti, detailisti so zameraním na detail či výkon. Ľudia žijúci s nimi si môžu pripadať menejcenne v porovnaní s nimi. Ako sa nedať znechutiť blízkymi, ktorí naozaj tých chýb robia navonok menej, resp. temer žiadne?

Mne pomáha, že s druhými nesúťažím a neporovnávam sa s nimi. Jediným súperom, s ktorým som ochotný súťaŽIŤ, som ja sám. Samuel Beckett povedal: „Skúsili ste to? Zlyhali ste? Skúste to znovu, zlyhajte znovu, zlyhajte lepšie!“ V duchu tejto krásnej myšlienka je dôležité len jedno: Bol som dnes lepším učiteľom, mentorom, bežcom, gitaristom, spisovateľom, človekom…, ako včera?

„Jediným súperom, s ktorým som ochotný súťaŽIŤ, som ja sám.“

Pri starších deťoch majú rodičia často dilemu, či nechať dieťa poučiť sa na vlastných chybách alebo byť „ochranárskym“ rodičom, ktorý maximálne bdie nad svojím dieťaťom?

Pýtate sa, či navrhujem, nechať dieťa, aby sa popálilo, alebo mu radšej chytiť ruku, aby sa nespálilo? Nepoznám správnu odpoveď, ale za mňa by to mohlo byť tak, že vo veciach, kde sa dieťa „spáli“ iba trošku, je v poriadku, ak ho necháme a následne s ním pohovoríme o tom, čo sa stalo, čím to bolo a ako sa podobnej patálii nabudúce vyhne. Ak by mu však hrozila „popálenina“ neviem akého stupňa, tak je mojou povinnosťou, ochrániť ho.

Ste tvárou kampane „Robím chyby“. Prečo vznikla táto kampaň?

Korona i vojna na Ukrajine vystavila ľudí extrémnemu psychickému tlaku. V tejto situácii sme všetci akýsi nervóznejší, menej tolerantní, prísnejší. Kampaň je, z môjho pohľadu, istou formou prevencie rôznych skratových situácií a následných „zranení“ na tele i na duši. Vyzýva nás, aby sme prijali seba i druhých, nielen s našimi darmi, ale aj s chybami.

Prečítajte si aj: 9 chýb, ktorých sa ako rodičia dopúšťame pri výchove

Z môjho pohľadu je táto kampaň veľmi užitočná najmä v školách, kde sa často chyby neodpúšťajú, príp. v rodinách, ktoré chcú vychovať dokonalé dieťa vo všetkých smeroch. Myslíte si, že sa vám podarí zmeniť pohľad na chyby?

Myslím, že prvým krokom k tomu, aby som dokázal prijať deti (či už vlastné, alebo tie školské) aj s ich chybami, je schopnosť prijať sám seba. Mojim osobným cieľom v tejto kampani je dať frčku nám, dospelákom, aby sme začali prijímať s chybami sami seba. A ak sa nebodaj podarí, že následne dokážeme zmeniť aj postoj k žiakom, či vlastným deťom, bude to super mega, ukulele.

„Prvým krokom k tomu, aby som dokázal prijať deti aj s ich chybami, je schopnosť prijať sám seba.“

Ako my ako rodičia môžeme najviac pomôcť svojim deťom? Ako z nich vychovať zodpovedných ľudí, ktorí sa neboja priznať si chybu a nerúca sa im svet, ak sa im niečo hneď nepodarí?

Kdesi som čítal, že stačí tak žiť a deti sa pridajú. Ja len dodám, že to musí byť z našej strany skutočné, pravdivé, autentické a hlboké. Lebo „akože“ v tomto prípade nebude fungovať.

Čomu by sme sa ako rodičia mali vyhýbať?

Za mňa určite prehnanej istote, že robíme všetko správne. V poslednej dobe ma často premkne pocit sklamania zo samého seba, ako rodiča i manžela. Z času načas to aj poviem našim deťom. Naše dievčatá sú veľmi milé a väčšinou skonštatujú, že sme zároveň ako rodičia urobili aj kopec dobrých vecí. Som si istý, že moja rola otca a manžela bude pri tom pokece na lúke so Všehomírom na dlho. Lebo chýb a zlyhaní v nej bolo ako maku.

Carpe diem.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

Foto: archív D. K.

Titulná foto: Jana Liska Photography

Tagy