8 overených spôsobov, ako konečne prestať kričať na svoje dieťa

Poznáte to. V istom momente pohár trpezlivosti pretečie a po vašom výbuchu kriku ste radi, že to okná vydržali a nepraskli. Deti sú vystrašené a vy sa nakoniec cítite hrozne. Máte pocit, že všetky snahy a empatickú výchovu ste behom sekundy spláchli dole potrubím. Skúste si osvojiť týchto 8 krokov skôr, než sa z vás opäť stane sopka tesne pred výbuchom.

„Sára! Nohavičky nesplachujeme do záchoda! Rozumieš?! Žiadne nohavičky! Len ciko a kako a toaletný papier!“ zarevala som. Moja vtedy štvorročná dcéra, prichytená pri čine s prstami na splachovači, sa na mňa šokovane pozrela a potom si zakryla uši rukami, zatiaľ čo jej nohavičky vírili dole do kanalizácie.

Celé týždne som sa jej snažila vysvetliť, že veci ako zubná pasta, topánka či kniha do záchoda jednoducho nepatria. Toto však bola posledná kvapka. Za pár sekúnd som sa zmenila z racionálneho rodiča na kričiaceho psychopata. Aby toho nebolo málo, okno v kúpeľni bolo otvorené a susedia si vypočuli celú túto komediálnu scénu.

Nekričím často, ale keď zvýšim hlas, je to preto, že ma niečo už naozaj vytočí. Nie som však sama, kto si trénuje hlasivky na svojich deťoch. Či už rodičia kričia, pretože veria v disciplínu starej školy, alebo len niekedy strácajú trpezlivosť a chladnú hlavu, štúdia z roku 2003 publikovaná v časopise Journal of Marriage and Family zistila, že takmer 90% z takmer tisícky opýtaných rodičov sa ocitlo v situácii, kedy sa snažilo situáciu riešiť inak ako krikom. A čo viac, v prípade rodín s deťmi staršími ako sedem rokov sa ku kriku priznalo takmer 100% rodičov.

„Rodičia kričia, pretože sú unavení a ich pozornosť je ťahaná miliónmi rôznych smerov. Ak sa do toho prihodí niečo, čo och frustruje, odpáli to lavínu. Vidia, ako sa ich deti bijú alebo dieťa robí niečo, čo neschvaľujú, a tak to jednoducho pustia von. Je to istý druh automatickej reakcie,“ hovorí Nina Howe, profesorka vzdelávania v ranom detstve na Concordia University.

Ak jedna univerzálna pravda o kričaní je, že to robíme všetci, tak ďalšia pravda je: Nie je to veľmi efektívne. Nielenže využívate kričanie ako stratégiu riešenia konfliktov, ale môžete veci ešte zhoršiť. Štúdia z roku 2013 zistila, že tvrdá verbálna disciplína neobmedzuje problémové správanie detí a mladistvých a v skutočnosti by mohla zvýšiť pravdepodobnosť, že budú pokračovať v tom, čo im zakazujete. Výskum zašiel tak ďaleko, že porovnával agresívne a neustále verbálne napomenutia s fyzickou disciplínou, ako je napríklad výprask.

Stal sa krik novým výpraskom?

Krik je spoločensky prijateľnejší spôsob, ako dieťa pokarhať. Mnohí z nás vyrastali s výchovnými trestami v podobe kriku a dokonca výprasku, takže o tom vieme svoje. Ale potom sa ukáže krutá pravda o kričaní: sami sa necítime veľmi dobre, keď svoj hnev vypustíme na naše potomstvo. A často sú vystrašení (tak ako to vystrašilo nás ako deti), keď prijímajú nahnevané slová, čo ich robí úzkostlivými a logicky sú náchylnejší inklinovať ku kriku v podobných situáciách aj neskôr v dospelosti.

Deti však majú citlivý nervový systém a kričanie je pre nich desivé. Je to agresívne a zastrašujúce. Výrazy tváre, ktoré krik sprevádzajú, sú naozaj nahnevané a desivé. Takže keď od kričania dosiahneme výsledky, ktoré chceme, je to preto, že sa boja a chcú, aby sme prestali kričať. Nie je to preto, že by sa skutočne rozhodli zmeniť svoje správanie. Hoci sa kričanie môže zdať efektívne z krátkodobého hľadiska, časom prestane fungovať. Odborníci tvrdia, že deti si postupne na krik zvyknú a už naň prestanú reagovať. 

Viete, že existujú aj iné spôsoby, ako deti prinútiť, aby počúvali alebo odpovedali, ale v tej kritickej chvíli sa najčastejšie objaví krik. Môžete si prečítať všetky veci, ktoré hovoria: ,Napočítajte do 10. Opustite miestnosť.‘ Ale vtedy je ťažké ich urobiť. Čo teda môžu rodičia robiť namiesto toho? Veľa. Vyskúšajte napríklad náš 8-krokový návod na získanie kontroly nad vonkajším hlasom.

1. Poznajte svoje spúšťače

Kričanie sa nedeje z ničoho nič – zvyčajne je to reakcia na konkrétne správanie. Inými slovami, niečo to spúšťa. Ak zistíte, čo spôsobuje prasknutie nervov, budete mať väčšiu šancu sa tomu vyhnúť. Zistite, aké sú tieto spúšťače, pretože sa líšia medzi rodičmi.

Napríklad: „Som unavená, bol to stresujúci deň v práci, vraciam sa domov a budem musieť urobiť večeru.“

Všetky tieto veci sa sčítavajú a je pravdepodobné, že to môže potom skončiť zle. Toto sebauvedomenie vám pomôže urobiť lepšie rozhodnutia, ako je príprava jednoduchých sendvičov na večeru alebo zabavenie detí televíziou či hrou, kým niečo uvaríte.

2. Dajte deťom varovanie

Je spravodlivé upozorniť deti, ktoré naťahujú večierku alebo sa hádajú v aute, že sa chystáte začať kričať.

Môžete to vyzerať napríklad takto: Nepočúvate ma a ja nechcem kričať, aby som upútala vašu pozornosť. Ale ak s tým neprestanete, tak to skončí krikom. 

Toto triezve varovanie môže niekedy stačiť na to, aby to deti zmiernili. Varovania tiež umožňujú deťom pripraviť sa mentálne na zmenu nálady. Možno nereagujú na váš opakovaný pokyn, aby sa prezliekli do pyžama, pretože sú pohltení projektom, knihou alebo Legom.

Vtedy je dobré dať im akýsi náskok: „Takže je čas ísť spať. Potrebujete ešte päť minút? Dobre, zvládnem ešte päť minút, ale potom čas vyprší.“ 

3. Urobte si oddychový čas

Obľúbenou upokojujúcou stratégiou špecialistky na rozvoj detí Judy Arnall je ísť do kúpeľne, zakričať na záchod (namiesto na svoje deti) a potom ho spláchnuť. Je to ekvivalent oddychového času – fyzického odchodu z miestnosti a následného vytvorenia stratégie, či už to zahŕňa stlačenie stresovej loptičky alebo vyslanie manžela, aby to riešil. „Ak sme odhodlaní vedome zmeniť svoje správanie a urobiť si len pár minút času, kým niečo urobíme, skutočne nám to pomôže precvičiť si lepšiu sebakontrolu,“ hovorí autorka knihy Parenting With Patience and Discipline Without Distress z Calgary.

4. Zistite, čo sa považuje za normálne správanie

Niekedy si musíte uvedomiť, že súrodenecká rivalita vašich detí, kňučanie, chúlostivosť a odpor pred spaním sú normálne a veku primerané reakcie. Stávajú sa správaním, s ktorým sa treba vyrovnať, a nie taktikou, ktorá vás má priviesť k šialenstvu. Je normálne, že deti sú na svojich rodičov občas drzé. Čo nás núti kričať, je myšlienka, že by to tak nemalo byť, že niečo nie je v poriadku s mojimi deťmi a so mnou. Ak to odstránite, bude to len niečo, s čím sa treba vyrovnať.

5. Buďte proaktívni

Ak ranné vypadnutie z domu vždy skončí stresom a krikom, pripravte sa napríklad večer predtým. Ak je nad vaše sily pripravovať každý večer teplú večeru, využite voľný deň počas víkendu a zamrazte si niekoľko hotových porcií alebo si vopred nakrájajte niekoľko druhov surovín, ktoré potom počas týždňa budete kombinovať.

Ak budete poznať svoje spúšťače, dokážete si na danú situáciu vytvoriť alternatívny scenár, ako si veci čo najviac zjednodušiť. A je úplne v poriadku, ak to niekedy aj tak nevyjde podľa vašich predstáv.

6. Upravte svoje očakávania

Pri deťoch je kľúčové zachovať realistické očakávania. Z časti kričíme, pretože naše veľké nádeje na výlet alebo udalosť nezodpovedajú realite. Táto rada platí aj pre jednoduchšie scenáre. Naplánujte si kratšiu túru. Absolvujte radšej kratšiu vzdialenosť. Dávajte pokyny postupne po jednom. Alebo úplne upustite od svojich očakávaní (napríklad nie je hanba nechať plný košík s potravinami v uličke).

7. Uvedomte si, kedy ide o vás, nie o zlé správanie vášho dieťaťa

Kričanie je často viac než len nesprávne sa správajúce dieťa – môže to byť vonkajší prejav našich vlastných nenaplnených potrieb. „Opýtajte sa sami seba: ‚Čo sa mi deje, že som posledné tri dni po sebe kričala na svoje deti? Nemala som dosť spánku? Cítim sa nedocenený? Čo sa mi okrem správania mojich detí ešte deje?‘“

8. Naučte sa ospravedlniť

Takže ste to nezvládli. Stratili ste nervy a vybuchli ako sopka. Čo teraz? Ospravedlňte sa, hovoria odborníci. Zbavíte sa z časti tých nepríjemných pocitov a našim deťom to pripomína, že sme ľudia a emócie nás niekedy vedú k tomu, aby sme hovorili spôsobom, na ktorý nie sme hrdí.

Ospravedlnenie modeluje deťom vhodné správanie, ktoré by mali nasledovať, keď stratia nervy. Pomáha im to upevniť spojenie medzi silnými emóciami, ktoré môžu skončiť prejavom v podobe kriku. Potom sa porozprávajte o tom, čo vyvolalo krik, pretože to nie je vždy len o tom, že rodič stratí kontrolu, ale je to aj o tom, že dieťa potrebuje zmeniť svoje správanie. Musí to byť tímový prístup. Niečo vás rozrušilo – niektoré správanie vášho dieťaťa vás dráždi. Hovorte o tom a nájdite spôsob, ako to vyriešiť, aby sa to nestávalo tak často.

Kedy je v poriadku kričať?

Okrem zrejmých situácií, keď kričíme od šťastia alebo vzrušenia („Šťastný nový rok!“), alebo aby sme povzbudili deti na futbalovom zápase, odborníci sa zhodujú, že je v poriadku kričať, aby ste upútali pozornosť dieťaťa, keď môže byť v hre nebezpečenstvo.

Nechajte si krik na chvíle, keď naozaj potrebujete, aby deti počúvali, napríklad keď sa nezastavia na konci chodníka. To je dôvod, prečo by ste sa nemali spoliehať na nepretržité kričanie, pretože kričanie niekedy funguje, ale nefunguje, ak ho používate stále.

Tri druhy kriku

Vo všeobecnosti existujú tri typy kričania rodičov. Je tu kričanie, ktoré je skôr ako prísne, hlasné rozprávanie – môžete to považovať za „zvýšenie hlasu“. Tento druh môžu deti často ignorovať, pretože nemá tendenciu vyvolávať strach. Potom je tu krik, ktorý je spôsobený hnevom – tento typ môže deti vystrašiť a emocionálne ich poškodiť, keď je chronický. Nakoniec je tu dobrý typ kriku, ktorý rodičia používajú, keď sa ich dieťa chystá dotknúť horúceho sporáka alebo vstúpiť na cestu.