Inklúzia je šancou na lepší život pre všetkých

Čo je to inklúzne vzdelávanie a ako pomáha deťom a rodinám? Inklúzia znamená začlenenie a akceptovanie každého na báze rešpektovania rovnej hodnoty a dôstojnosti všetkých ľudí. Veľmi citlivo sa táto téma vníma v oblasti vzdelávania a prístupu k nemu. Na Slovensku je inklúzia stále ojedinelým pojmom. Inklúzia vo vzdelávaní je menej bežným prístupom, no už registrujeme aj prvé lastovičky – inkluzívne školy, v ktorých pracujú obetaví ľudia a skvelé osobnosti. Svojimi hodnotovými postojmi a osobným nasadením robia všetko preto, aby mohli prijať do školy všetky deti, bez rozdielu. Všetky deti bez rozdielu túžia chodiť do školy a nájsť si tam kamarátov.

Porozprávali sme sa s Mirkou Kralčákovou, mamičkou malého Peťka s narušenou komunikačnou schopnosťou. Od nového školského roka začal navštevovať základnú inkluzívnu školu na Drábovej ulici v Košiciach. Peťko predtým vzhľadom na svoju diagnózu navštevoval špeciálnu triedu, no po jeho dobrých skúsenostiach  s deťmi na hokejovom krúžku, sa rodičia rozhodli, nájsť mu bežnú základnú školu. Nebolo to ale jednoduché.

Peťko od septembra navštevuje novú školu. Ako sa mu darí? Ako sa máte?

Ďakujeme za opýtanie,  máme sa v rámci možností dobre.  Ako asi pre každú rodinu prváčika, aj pre nás je to celkom hektické obdobie plné zmien a adaptácií.  Ale určite to spoločne zvládneme.

Stihol sa už Peťko adaptovať? Cíti sa byť spolužiakmi prijatý?

V novej škole je to pre nás, aj pre Peťka nad očakávania dobré. Veľmi dobre si zvyká na nové prostredie, spolužiakov, pani učiteľku a ostatných pedagogických pracovníkov. Základná škola Drábova je asi prvé štátne zariadenie, v ktorom sa stretávame s maximálnym nasadením  všetkých zamestnancov školy. Svojim nadľudským prístupom veľmi uľahčujú deťom adaptáciu v akejkoľvek situácii. Veľmi milo ma prekvapilo aj to, že pani učiteľka aj pani vychovávateľka sa nad mieru informujú, čo by mohli urobiť pre Peťka navyše, aby mu pomohli. Na tejto škole naozaj vládne  individuálny prístup do takej miery, ako sa len dá. Komunikácia je základom každého dobre fungujúceho vzťahu a to na tejto škole platí na 100 percent. Viete, môj názor je, že všetko je o ľuďoch, vedieť slušne a konštruktívne odkomunikovať čokoľvek. Deti sa učia od nás dospelých, veľmi kopírujú aj pozitívne ale aj negatívne prejavy, čiže sme radi, že sa Peťko môže učiť týmto zručnostiam od ľudí, ktorí majú zdravé návyky v medziľudských vzťahoch. Na tých deťoch v triede je to poznať. Kolektív je úžasný.

Peťko s maminou

Prečo ste sa rozhodli, že Peťko prestúpi zo špeciálnej školy na bežnú základnú školu, čo bola vaša motivácia ísť touto cestou?

Rozhodnutie zmeniť školu prišlo postupne a veľmi prirodzene. Peťko začal popri nultom ročníku navštevovať hokejové treningy v hokejovom klube Sršne v Košiciach. Počas tréningov sme pozorovali, ako sa Peťko začleňuje medzi bežné deti a videli sme, že ho tieto deti ťahajú vpred a majú na jeho vývoj pozitívny vplyv. Začali sme sa s manželom veľa rozprávať na tému zmeny školy za bežnú a začali sme hľadať možnosti, ako a kde by sme mohli nášho syna integrovať, keďže sme si boli vedomí, že Peťko bude potrebovať viac pozornosti a pomoci, ako iné deti.  Pre nás bola najlepšia možnosť štúdium s poskytnutím pedagogického asistenta. Obvolávali sme rôzne školy v Košiciach – súkromne aj štátne, ale väčšina z nich nemala možnosť poskytnúť asistenta a nemali ani skúsenosti so začlenením takého dieťaťa. Skúšali sme, čo sa dalo. Dobrou správou pre nás bolo to, že hneď vedľa hokejového štadióna, kam chodí Peťko na hokej, je ZŠ Drábova, ktorá spolupracuje s HK Sršne.

Každý človek je jedinečný a potrebný pre túto spoločnosť, nech akokoľvek vyzerá, alebo má akékoľvek zdravotné znevýhodnenie.

Vedeli ste, že na ZŠ Drábova prebieha inkluzívne vzdelávanie? 

Nie úplne. Najprv sme sa rozhodli zavolať pani riaditeľke a vysvetliť jej našu situáciu. Pani riaditeľka bola veľmi ústretová a vysvetlila nám, že na ich škole už majú niekoľko desiatok začlenených detí a že to veľmi pekne funguje. Nasmerovala nás na pani Baltesovú, ktorá je špeciálna pedagogička a je súčasťou inkluzívneho tímu na tejto škole. Dohodli sme si osobné stretnutie a prišli sme sa na školu pozrieť aj s Peťkom. Dozvedeli sme sa, aké sú možnosti a že náš syn má šancu študovať na bežnej škole spolu so zdravými deťmi. Bolo to pre nás veľmi povzbudzujúce stretnutie, aj preto, že pani Baltesová je úžasný odborník a bolo vidieť, že jej práca ju veľmi baví a napĺňa. Veľmi jasne nám predstavila, ako by štúdium Peťka vyzeralo a čo všetko by to obnášalo. Mali sme konečne šťastie na človeka, ktorý nás správne nasmeroval, čiže rozhodovanie bolo naozaj veľmi jednoduché. Na začiatku s Peťkom spravili vstupnú orientačnú diagnostiku, aby sa vedeli zodpovedne vyjadriť k tomu, či bude stíhať štúdium. Odpoveď bola pozitívna, z čoho sme sa samozrejme veľmi tešili.

Aké máte očakávania od inklúzie Peťka medzi bežných spolužiakov? 

My, ako rodina sa vždy snažíme žiť pri zemi a reálne sa pozerať na život. Preto naše očakávania sú úplne jednoduché, skôr také ľudské. Boli by sme radi, ak by sa náš syn cítil na škole prijímaný taký, aký je. Rešpektovaný spolužiakmi a aj učiteľmi, pretože to ho učíme aj my doma. Že každý človek je jedinečný a potrebný pre túto spoločnosť, nech akokoľvek vyzerá alebo má akékoľvek zdravotné znevýhodnenie. Myslím si, že požiadavka prijatia a rešpektovania by mala byť splnená každému dieťaťu, na každej škole. Pretože iba tak môžeme vychovať slušných ľudí a generáciu, v ktorej človek bude chcieť žiť a fungovať. Ono to je asi tak, že školský inkluzívny tím a aj učitelia sa môžu všemožne snažiť, pokiaľ my rodičia, a v konečnom dôsledku aj spoločnosť, nebudeme prijímať vlastné deti také, aké sú a nebudeme im dávať našu pozornosť. Mám potrebu posunúť taký malý odkaz nám rodičom, že všetko sa začína doma. To, čo žije dieťa doma, to dáva ďalej. Dnes je v spoločnosti, aj veľa pozitívneho, no bohužiaľ aj veľa negatívneho, frustrovaného, nepochopeného, nespracovaného. My s manželom nie sme výnimkou, nie sme dokonalí, uvedomujeme si to a  to je začiatok.

Využíva Peťko aj pedagogickú asistentku, alebo postačuje podpora  inkluzívneho tímu? Vnímate školský inkluzívny tím aj ako oporu pre vás, rodičov?

Takýto tím ľudí by som želala každému dieťaťu, v každej škole. Úplne vážne, ak by toto bolo na všetkých slovenských školách niekedy možné, tak by to bolo nádherné. Peťko využíva aj pomoc pani asistentky Beátky, ktorá mu pomáha pri niektorých predmetoch a vlastne tam, kde je to potrebné. Spolupráca funguje na 100 percent. Pani asistentka sa už v prvý deň v škole prišla s nami zoznámiť a vysvetlila nám, ako spolupráca bude prebiehať. Taktiež na rodičovskom združení sme mali možnosť porozprávať sa, ako to Peťkovi ide a ako stíha s učivom. Na naše prekvapenie je to zatiaľ veľmi dobré a učenie ho veľmi baví. Samozrejme, že sme v kontakte aj s pani špeciálnou pedagogičkou, ktorá sa aktívne zaujíma o Peťkovu adaptáciu.

Vedeli ste o tom, že ZŠ Drábova získala ako jedna z prvých dvoch škôl na Slovensku, finančnú podporu z grantového programu Naša inkluzívna škola?  Aké špeciálne vybavenie oproti bežným školám poskytuje pre deti, ako je aj Peťko?

Áno vedeli sme o tom, teda postupne sme sa dozvedeli. Určite rozhodovala skutočnosť, že táto škola ma skúsenosti aj so začleňovaním detí so zdravotným znevyhodnením. Je obrovskou výhodou, že majú tím špecialistov, ktorých pomoc môže nás syn využívať. Na škole sú vďaka finančnej podpore Nadácie Volkswagen Slovakia zriadené senzorické a terapeutické miestnosti, ktoré deťom pomáhajú v zdokonaľovaní rôznych zručností.  Taktiež aj relaxačné zóny, vďaka ktorým deti podľa potreby môžu oddychovať a potom sa ľahšie sústredia na vyučovaní. Tiež sa bude aj vďaka podpore z programu debarierizovať vstup do školy, čo stále nie je vôbec bežné na našich základných školách a imobilné deti majú potom problém sa do školy vôbec dostať. Ono sa to nezdá, ale veľa vecí, ktoré by nám mali prísť v dnešnej dobe už ako samozrejmé, stále nie sú koncepčne vyriešené. A školy sú odkázané na pomoc tretích strán, organizácií. Jednou z takých je aj Nadácia Volkswagen Slovakia, ktorá pomáha školám a tým pádom aj mnohým deťom a ich rodinám plniť si sen o vzdelávaní medzi bežnými rovesníkmi. Aj vo vedení školy musí byť odhodlaný človek, ktorý chce niečo zmeniť. Určite by som poradila rodičom, ktorí majú podobnú situáciu ako my, aby sa nebáli pomôcť svojmu dieťaťu a vyhľadali takéto školy, kde vedia ako s deťmi pracovať na rozvoji ich potenciálu.

Je veľmi smutné, že stále existujú školy, ktoré málo prihliadajú na potreby detí.

Ako vnímate celkovo prístup k inklúzii na Slovensku vy, ako mama dieťaťa so špeciálnymi potrebami? Ako by podľa vás malo vyzerať ideálne školské prostredie?

Bohužiaľ na Slovensku inkluzívnych škôl nie je veľa, čo je podľa mňa veľká škoda na úkor detí. Podľa môjho názoru práca inkluzívneho tímu pomáha nielen deťom so  znevýhodnením, ale aj bežným deťom. Len si spomeňte, keď ste v škole začínali, aké to bolo veľakrát na hodinách ťažké, lebo ste nerozumeli, čo sa od vás očakáva a aké super by to bolo, keby bol niekto dospelý v triede, kto by vám pomohol porozumieť a naviesť vás. Tak takto nejako o inklúzií rozmýšľam ja.

Keby som mohla niečo zmeniť,  snažila by som sa  dať viac motivácie učiteľom, že to, čo robia a prečo sa snažia ma veľký zmysel, a keď sa raz obzrú do svojej minulosti, tak uvidia za sebou kus dobrej práce. Každopádne by bolo dobré sa zamyslieť aj nad tým, že to dieťa so špeciálnymi potrebami ma svoje špeciálne potreby už aj počas škôlky, a to z našej rodinnej skúsenosti bola jedna katastrofa!

Na Slovensku je úplne bežné, že takéto dieťa je v štátnej alebo obecnej škôlke úplne neprijímané učiteľmi. My máme veľmi zlé skúsenosti z tohto obdobia.  Možnosť umiestniť dieťa so znevýhodnením, aké má náš syn, je v podstate nemožné.  Čiže Peťko navštevoval súkromnú škôlku, kde sa mu vedeli venovať tak, ako to potreboval. Bola to pre našu rodinu veľká finančná záťaž, to sa vám priznám. Je veľmi smutné, že stále existujú školy, ktoré málo prihliadajú na potreby detí.

Senzorická miestnosť, ktorá na ZŠ Drábová vznikla vďaka podpore grantu Naša inkluzívna škola, kde deti zrelaxujú a naladia sa na vyučovanie.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí majú v rodine podobnú situáciu, ako vy a radi by dopriali svojmu dieťaťu maximálne podporujúce školské prostredie?

Určite by sa nemali tváriť, že ich dieťa nemá žiadny problém. Veľakrát sa stane, že dieťa príde do školy a až tam sa zistí, že vlastne má nejaké to znevýhodnenie oproti ostatným. To nie je hanba, to je vaše dieťa! To dieťa si samo nepomôže, a to, že sa budete tváriť, že nič sa nedeje, nie je v poriadku. Dieťa vás potrebuje, aby ste sa zachovali ako dospelí a pomohli mu najviac, ako to je možné. Znie to trochu rázne, ale to je realita a čím skôr ju prijmete, tým skôr sa vášmu dieťaťu bude lepšie dariť. Hľadajte možnosti vo vašom okolí. Určite odporúčam aj pravidelný šport, nemusí to byť hokej, ako u nás, no kolektívny šport je pre tieto deti veľký prínos. Učia sa sociálnym zručnostiam, začínajú si veriť. Verte im, že to zvládnu.  Dieťa musí cítiť od vás oporu a to, že mu veríte. Vyhľadajte špecialistov, pokúste sa nájsť tých najlepších odborníkov, informujte sa, či vo vašom okolí je škola, ktorá je inkluzívna. Čím skôr začnete, tým väčšiu šancu má vaše dieťa viesť plnohodnotný život.

Ďakujem za rozhovor.

Foto: archív M.Kralčáková

Príbeh rodiny malého Peťka:

Náš príbeh sa začal úplne štandardne. Túžili sme po deťoch, tak sme ich mali. Ani v tom najhoršom sne nás nenapadlo, že by naše dieťa mohlo mať nejaký zdravotný problém. Nepríjemné prebudenie pre nás prišlo až keď mal Peťko tri roky a stále vôbec nekomunikoval, iba posunkami a ukazovaním.

Teraz už viem, že sme tuto situáciu mali riešiť omnoho skôr, ale spoliehali sme sa na rady lekárov, že nebojte sa, pôjde do škôlky a už sa nezastaví v rozprávaní.  Žiaľ, nestalo sa to, ani vo veku štyroch rokov. Vtedy komunikoval niekoľkými slovami. Nastal kolotoč vyšetrení, kde nám nikto nevedel povedať, čo sa vlastne deje.

Až vo veku piatich rokov bola stanovená diagnóza – narušená komunikačná schopnosť. Nikto nevie, prečo sa to stalo. Priznám sa, trvalo nám prijať to, ale uvedomovali sme si, že iná možnosť nie je a musíme urobiť maximum, aby sa náš syn naučil komunikovať so svojim okolím. Prognózy boli veľmi opatrné. Každopádne, začali sme s Peťkom navštevovať odborníkov, logopéda, špeciálnu pedagogičku.

Keď mal Peťko päť a pol roka, dozvedeli sme sa o nultom ročníku na špeciálnej škole pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou (NKS). Prišlo nám to, ako veľmi dobré riešenie ho tam umiestniť, keďže intelektom mal vždy o niečo navrch oproti rovesníkom a v škôlke sa už nudil. Nultý ročník zvládol úžasne.  Naučil sa ako funguje škola a ďalej príbeh už poznáte…

Dnes pokračuje na inkluzívnej základnej škole Drábova v Košiciach. Peťkove limity sú samozrejme vo vyjadrovaní sa a porozumení. Pevne veríme, že sa to bude zlepšovať. Ale ako to už býva, niekde vám je ubraté a niekde naopak pridané.  Peťko má veľmi rád ľudí, je to taký extrovert, momentálne to vyzerá, že z neho bude triedny vtipálek. Má veľmi rád školu, nové veci, športy. Chce sa prihlásiť takmer na každý športový krúžok. Keď sa ho opýtate, čo by chcel robiť, keď bude veľký, tak väčšinou odpovie, že bude lekár a hokejista. My, rodičia mu v tom samozrejme držíme palce.