NAČÍTAVAM

Začnite písať

MAGAZÍN ODPORÚČAME RODIČOVSTVO VÝCHOVA

Sú nevychované? Prečo deti komentujú vzhľad iných, aj keď sa to nerobí

Share
nevychovane deti neslusne komentare rozpaky

Deti nás vedia dostať do poriadnych rozpakov snáď na milión spôsobov. Sú ako neriadené strely a našou úlohou je dať im v tomto pestrom svete aspoň aký taký smer. Určite ste to už zažili aj vy, keď sa na komentár vášho dieťaťa otočia všetky hlavy v miestnosti alebo na ulici a vy neviete kam by ste sa skôr prepadli. Inšpirujte sa spolu so mnou, ako podľa odborníkov na detské správanie a výchovu v takej chvíli reagovať.

Prechádzali sme s manželom a dvojročným synom cez prechod pre chodcov. V júlovej horúčave a s tehotenským bruchom s veľkosťou medicinbalu som bola rada, že sa dokážem postarať sama o seba a nevšímala som si veľmi ľudí naokolo. Zato môj malý má oči všade. „Mamka, táto teta za nami tiež čaká bábätko, alebo je len tučná?“ spýtal sa nahlas a pohľadom mieril za naše chrbty.

S obavami sme sa s mužom otočili a vedeli sme prečo! Stála tam staršia pani silnejšia v páse v obtiahnutom tričku a neskrývala pohoršenie. Bolo jasné, že ho počula ona aj všetci ostatní čakajúci na zelenú. „Teta nečaká bábätko zlatko a neotáčaj sa, aby si zbadal zeleného panáčika ako prvý,“ zareagovala som zvýšeným hlasom. Otočila som sa s prosebným pohľadom späť k dotyčnej, akoby som sa jej chcela ospravedlniť, ona však hľadela inam. Čo sa stalo, to sa neodstane, ako ale nabudúce zareagovať správne?

deti hodnotia nevychovane komentuju

Zdroj: Pexels.com, Jack Erkun

Všetci sme rozdielni a je to tak dobre

Ako prvé nás často v takej situácii napadne napomenúť dieťa, aby negatívne nekomentovalo vzhľad iných ľudí. Mohla som synovi napríklad povedať aby nerozprával o tete škaredo, že je to nevychované. Možno je to inštinkt dospelého, neuraziť cudziu osobu. Je to však aj inštinkt dieťaťa a mali by sme ho v ňom vôbec pestovať?

Sarah Thunell, rodičovská koučka a autorka projektu o pozitívnom rodičovstve Body-positive parenting radí, ako vyťažiť aj z tejto situácie to dobré. Detská zvedavosť je podľa nej úplne na mieste a keďže deti ešte nemajú vytvorený prirodzený filter nato, čo je a čo nie je vhodné rozprávať, treba im najprv uznať, že sú všímavé. Napríklad: „Vidím, že si pozorný a všímaš si, že každý sme iný a naše telá vyzerajú inak.“ Potom je potrebné vysvetliť dieťaťu, že tak to má byť a rozdiely medzi nami sú normálne.

Nevhodný komentár dieťaťa na ulici sa nemusí týkať len váhy alebo inej estetickej zvláštnosti. Terčom sa prirodzene môže stať aj osoba s telesným postihnutím. Psychologička pre deti a mládež, Lori Fishman Psy.D. z Massachusets, radí aby sme takéto veci preberali s deťmi aj doma. Naučme ich, že je normálne, že všetci sme rozdielni. Máme iné farby pleti, veľkosti nohy aj brucha a tiež iné telesné možnosti.

Nezabudnime s deťmi rozobrať, že nie je pekné a slušné hodnotiť vzhľad druhých ľudí a poukazovať naň, pretože by sme tým niekomu mohli ublížiť. Skúsme im vysvetliť, že pravá hodnota človeka nie je v tom, či má kilá navyše alebo nie.

Zdroj: Freepik.com

Nesúďme, rozdávajme správne komplimenty

Najlepšie je naučiť deti aby vôbec neposudzovali vzhľad druhých ľudí a nekomentovali ho. Nech už je to myslené pozitívne, alebo negatívne, radí doktorka Fishman Psy.D. Ak povieme dospievajúcemu dievčaťu aké je „štíhle“, môže to mať negatívny vplyv na jej sebavedomie, aj keď sme to mysleli dobre. Ak niekoho chceme pochváliť, upriamujme pozornosť detí na jeho vnútorné vlastnosti. Môžeme ich naučiť vety typu: „to dievčatko je ale šikovné,“ alebo „si taká milá, zábavná, talentovaná…“ Využívajme tieto slovné spojenia keď trávime čas s vlastnými deťmi, najrýchlejšie ich tak pochytia.

Učme príkladom

Nie je to tak dávno, čo sa trojročná dcérka ku mne pritúlila a pohladila mi brucho, ktoré sa ešte nespamätalo z posledného pôrodu so slovami: „Mamka, budeme mať ďalšie bábätko?“ Verte mi, že mi v tej chvíli nebolo veľmi do smiechu, hoci som sa zasmiala aby som zakryla vlastné rozpaky. „Nie zlatko, toto bruško je veľké preto, že v ňom bol tvoj braček a potom aj vy, moje princezničky. Mám ho rada, hoci je veľké, lebo som v ňom nosila vás troch. Je to pamiatka.“ Snažila som sa jej vysvetliť, že je v poriadku keď už môj pás nie je ako býval a prijala som sa taká, aká som. Aj keď občas bojujem sama so sebou aby to tak bolo, viem, že by som v tom mala ísť ako matka príkladom.

Keď sme už pri tejto téme, kedy ste naposledy niekomu povedali, že je štíhly, alebo že pribral? My, rodičia, sme pod drobnohľadom našich detí a ich správanie je žiaľ, niekedy našim odrazom. Hodnotia to, čo hodnotíme my, zachytia naše poznámky a väčšinou najrýchlejšie odkukajú presne to, čo by sme najradšej hneď vzali naspäť. Pokiaľ sa my naučíme pochváliť dobré vlastnosti iných ľudí a nekomentovať ich váhu, odev či vzhľad, určite sa časom aj hodnotový kompas našich detí nasmeruje správne. Nech už nás priviedli do akýchkoľvek rozpakov, spoločne ich môžeme využiť pre náš vnútorný rast. Neznamená to, že sú nevychované, sú to skrátka len deti.

Tagy

Mohlo by sa vám páčiť