Denník Silvie: Keď si to bábätko rozmyslí…
Poznáte alebo si spomínate na ten pocit, keď sa na teste objavili dve čiarky? Ten prílev radosti, šťastia možno prekvapenia? Ja si na to veľmi dobre spomínam. No zároveň sa mi vybavuje pocit, ktorý ma prekvapil. Bol to pocit alebo skôr tušenie, ktoré som nevedela vysvetliť, no stále tam bol. Tušenie, ako keby niečo nebolo v poriadku.
Upokojila som sa, keď mi pri prvej návšteve u gynekológa lekárka oznámila, že drobec je v poriadku. Ešte bol veľmi maličký, a tak sme si dohodli kontrolu o dva týždne. ,,Hurá už bije aj srdiečko´´, oznámila mi s úsmevom na tvári a ja som sa ešte viac upokojila. Avšak ten pocit… Ten pocit sa mi stále chvíľami vybavoval. Toto bolo moje druhé tehotenstvo a pri prvom som takéto niečo nezažívala. Okrem toho mi bolo stále zle. Nielen, že ma napínalo asi 100x denne, ale bola som stále v strese. Prisudzovala som to progesterónu, ktorý som musela brať, ale ani po znížení počtu tabliet sa mi nepolepšilo. Skôr naopak. Bolo mi ešte horšie. Všetci naokolo mi vraveli, že je to tehotenstvom. Snažila som sa tomu veriť. Lebo, aj keď som vo svojom vnútri niečo cítila, nechcela som si to priznať. Predsa lekárka povedala, že je všetko v poriadku a okolie ma uisťovalo, že to prejde.
V deviatom týždni ma čakala ďalšia preventívna prehliadka. Pamätám si na ten deň. Bola som so synom u mojich rodičov, od rána mi bolo veľmi zle. Ešteže existujú osoby ako babka a dedko. Och, ako som rada, že ich mám. Od rána sa o syna starali, aby som sa ja mohla dať ako-tak dokopy pred návštevou lekára. Je 14:30, sadám do auta a vyrážam smer gynekológia. Vstupujem do ordinácie s napätím. Môj pocit sa opäť hlási k slovu. Ľahla som si na stôl a lekárka vraví, že je všetko v poriadku. Presúvam sa na ultrazvuk. Pocit nervozity stúpa. Zapína sa monitor a ja to vidím hneď. Zuzi? Jemu nebije srdiečko! Nebije! Upokojuje ma, že nech vydržím kým sa na to poriadne pozrie. Ale v tom momente už to bolo zrejmé. Už nebol drobec…
Viem, že vonku je veľa žien, ktoré zažili niečo podobné. A viem aké je to bolestivé. V tú noc som plakala, ako nikdy v živote. Toľko bolesti…. Som nesmierne vďačná, že v ten moment bol pri mne manžel, pri ktorom som sa mohla uvoľniť a prejaviť naplno emócie. V tú noc som sa s drobcom rozlúčila. Emocionálne. Na druhý deň po zákroku aj fyzicky. Vedela som, že uzdravenie či už fyzické alebo to vnútorné – duševné bude chcieť čas. A ja som bola ochotná si ho dopriať. Pretože mi na mne záleží. Bola som silná pri synovi, lebo aj keď sa ma neustále pýtal že prečo bábätko odišlo, nechcela som byť pri ňom stále smutná. Snažila som sa mu to vysvetliť, aby to tá jeho detská hlávka pochopila. Povedala som mu, že bábätko keď bude chcieť, opäť príde. Vysvetlila som mu, že maminka je teraz smutná a musí sa uzdraviť lebo má boľavé bruško. A viete, že to ten malý človiečik pochopil? Vždy ma objal. A to mi pomáhalo k uzdraveniu.
Veľmi mi pomáhalo aj to, že keď prišiel na mňa smútok, dovolila som si tú slzu bolesti pustiť von. Priznať si to. Zároveň v sebe pocítiť vďaku, že aj keď to bolo len na chvíľu, tá dušička si vybrala práve nás. A za to som nesmierne vďačná. Vždy som jej v duchu za to poďakovala, usmiala sa aj keď cez uplakanú tvár a vnútorne vyjadrila túžbu ju opäť stretnúť. Ak to bude možné.
Už je to pár mesiacov a tento zážitok mám v sebe zaradený v kolónke spracované. Áno, občas sa objavia pocity smútku. To asi nikdy neodznie. Ale hneď ich prekryje pocit vďaky a pokory. Lebo verím. Verím, že moje telo a príroda by nikdy nedopustili, aby sa niečo také udialo, keby to bolo všetko v poriadku. Verím, že tá dušička by to nevzdala…. Že by tu snami ostala. A to mi pomáha. A viete čo? Keď som povedala o mojich pocitoch, ktoré som mala od začiatku mojej gynekologičke, že som cítila že to od začiatku nie je v poriadku, verila mi. Povedala, že aj keď je racionálny človek, týmto veciam verí, lebo ženská intuícia je niečo, čo sa nedá vysvetliť, ale je. Proste to my ženy máme v sebe. Ešte sa začať počúvať, že? 🙂
A ešte jeden poznatok, ktorý mi pomohol. Keď sa mi to stalo, všetci zrazu okolo mňa začali chodiť ako po špičkách. Nerozprávalo sa o tom. Ako-keby sa to ani nestalo… Ale ono sa to stalo! A verím, že o týchto veciach treba rozprávať. Pre mňa to bola súčasť môjho uzdravenia. Čo si o tom myslíte? Máte s tým skúsenosti? Ako ste sa uzdravovali vy?
– Silvia Kramarová
Zdroj foto: Pexels
