Dá sa výchovou podporiť zdravé sebavedomie dieťaťa?

Volám sa Zuzana. Som psychologička a koučka. Po škole som pracovala v poradni. Po čase som cítila, že potrebujem zmenu a odišla som do zahraničia. Tam som si urobila výcvik v koučovaní. Po návrate na Slovensko som sa plánovala pustiť do podnikania ako kouč. Ale človek mieni, život mení… otehotnela som a moje plány podnikať museli počkať. Rada by som sa vám prihovorila mojimi myšlienkami a dúfam, že s vami možno zarezonujú.

Dá sa výchovou podporiť sebavedomie?

Neviem či existujú metódy výchovy, ktoré podporujú zdravé detské sebavedomie. A to hovorím len preto, lebo akákoľvek metóda je niečo štruktúrované, urob toto, stane sa toto. A to znamená mať moc vo svojich rukách, rozhodovať o tom, čo je pre dieťa dobré a čo nie. A každé moje rozhodovanie ako rodiča, je v konečnom dôsledku správou dieťaťu, že ja som pánom situácie, to čo je pre neho v tejto chvíli dôležité, pre mňa nie je, čím mu hovorím, že ono nie je dôležité. To si veľa z nás neuvedomuje, ani ja nie, až do nedávnej minulosti. Chceme pre deti to najlepšie (čo si my myslíme, že je najlepšie) a zabúdame na to, že naše chcenie je naozaj len naše.

Čo považujem za základ zo strany rodičov je, aby od narodenia deti vnímali ako seberovné, ako osoby, ktoré cítia (síce ešte nerozoznávajú, čo presne a prečo cítia), ktoré myslia (aj keď to ešte neverbalizujú), a ktoré si zaslúžia byť rešpektované prinajmenšom tak, ako náš najlepší priateľ. Ale my namiesto toho deťom ukazujeme, že to čo cítia nie je naozajstné („Neplač, to ťa nemôže bolieť!), čo chcú nám nespadá do plánov („Okamžite sa obliekaj, lebo ťa tu nechám!) a tým im vysielame jednoznačný signál, že mama (otec) vie najlepšie. To čo cítim a chcem ja, nie je dôležité, teda ja nie som dôležitý/á. Viem, že som to už písala, ale je to naozaj kruté posolstvo, ktoré deťom odovzdávame.

Takže pri podporovaní zdravého sebavedomia dieťaťa, potrebujeme najprv u seba rozoznať, kedy mu v raste bránime my sami. A to chce odvahu. Odvahu pozrieť sa pravde do očí, že to, čo aktuálne hovorím svojim deťom, je to, čo bolo hovorené mne. A potom si treba položiť otázku: „Takto to chcem aj pre svoje deti?“

Prečítajte si: Kam ísť na výlet počas teplejších jarných dní?

Čím pomáhame deťom rásť v úžasne ľudské bytosti?

A zároveň im ukázať, ako sú pre nás dôležité? Dám vám zopár tipov, ktoré je možné zaradiť do každého dňa:

1. Pomáhajte deťom len vtedy, ak o pomoc požiadajú. Ak deťom pomáhame s každou jednou maličkosťou, lebo si myslíme, že to ešte nezvládnu, ukazujeme im, že im vlastne neveríme, že by to mohli zvládnuť. A keď mi neverí vlastná mama, tak ako si môžem veriť sám?
2. Podporujte nápady, s ktorými prichádza dieťa. Aj keď sú nerealizovateľné, a nechajte ich odžiť si emócie, ktoré s tým prichádzajú. S tým súvisí aj popieranie ich nápadov, príliš časté „nie“ im hovorí, že sa nesprávne rozhodujú, nemôžu si veriť, lebo rodič povedal
3. Akceptujte všetky emócie. Tie pozitívne, ale aj tie, ktoré tak radi označujeme za negatívne – hnev, frustráciu, plač (smútok), žiarlivosť. Každá emócia má svoj význam a tým, že ju u dieťaťa najprv uznáme, že existuje a potom mu pomôžeme ich postupne rozoznávať a priraďovať k situáciám, budujeme nie len jeho sebavedomie, ale aj schopnosť postupne sa vysporiadať s tým, čo cíti.
4. Udržte svoju kritiku na uzde. Ak sa dieťa ponúkne, že vám ide pomôcť s domácimi prácami, a neurobí to presne podľa vášho merítka (šmuhy na zrkadle, prach v kútoch), skúste udržať vnútorného kritika na uzde a buďte k dieťaťu láskavé. To znamená, že nie len že neskritizujete, čo nespravilo, alebo urobilo zle, ani to po ňom „potajomky“ neopravíte. Toto sa mi aj ťažko písalo :D, ja to mám v sebe zakódované, opravovať, kritizovať… a po dcérke som bohužiaľ (do teraz si to vyčítam) opravila gule na vianočnom stromčeku, ktoré boli všetky na jednej vetve. V momente ako som to urobila, bez slova, len som ich rozostavala, jej nadšenie zo stromčeka Vlastne som jej tým povedala, že to urobila zle. Prvýkrát v živote zdobila stromček. Aj teraz mi je z toho smutno.
5. Nechajte dieťaťu mieru zodpovednosti, ktorá je jeho veku primeraná. Nechajte ho vybrať si záujmy, hru, knihu, oblečenie na dnes, cestu zo škôlky domov, na ktoré ihrisko pôjdete… Tým, že necháte dieťa rozhodnúť sa a nechať ho aj niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie, podporujete v ňom dôveru v seba a sebaistotu. Aj keď by jeho rozhodnutie/výber mal nejaký nečakaný dôsledok (napr. si vyberie obľúbené šaty do školy, kde ich však zašpiní a na poobedňajšiu návštevu si ich bude musieť prezliecť). Dieťa sa naučí, že každé rozhodnutie má nejaký dôsledok, niekedy aj nežiaduci. Je na nás, či ho vieme nechať uniesť svoje „bremeno“, alebo ho chceme neustále chrániť od „nesprávnych rozhodnutí“ a tým zodpovednosť prenášať na seba, čím im ukazujeme, že nie sú schopní to uniesť.
6. Správajte sa k dieťaťu ako k seberovnému. Toto je síce v poradí moja posledná „rada“, ale pre mňa najdôležitejšia a zároveň má najširšie využitie, pretože ak si už na nič iné nedokážete spomenúť, ako sa k dieťaťu zachovať, čo mu povedať, čo (ne)spraviť, tak v momente, keď si uvedomíte, že je to malá ľudská bytosť, ktorá si zaslúži byť rešpektovaná, ako každý jeden z nás, budete schopní zastaviť sa na sekundu, ubrať plyn a zamyslieť sa, čo by naozaj v tej chvíli pomohlo vám cítiť sa rešpektovaní, prijímaní a milovaní.

Zdroj foto: unsplash.com, pexels