Ľubica Račeková: V škole začína a rozvíja sa mnoho procesov, ktorými vieme prispieť k tomu, aby sme sa tu mali lepšie a vzájomne sa tolerovali.
28. marec deň učiteľov. Deň kedy si pripomíname, že pedagógovia sú vo vývoji spoločnosti dôležití a nenahraditeľní. Jednou z takýchto nenahraditeľných pedagogičiek je aj Ľubica Račeková, ktorej študentkou som bola aj ja, počas jej doktorandského štúdia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, odbor Žurnalistika. Ľubka momentálne učí deti z marginalizovanej rómskej komunity v rámci programu Teach for Slovakia.
„Ľubica Račeková vymenila sen o pohodlnom mieste v redakcii za prácu v triede s deťmi z marginalizovaného prostredia. Možno preto, lebo zistila, že mimo komfortnej zóny sa rastie najlepšie. Je málo vecí, ktoré nemá rada. Ak by boli v rebríčku, na vrchu by bola nespravodlivosť a pocit, keď niečo nevie. Keďže stále nezistila, ako sa zbaviť vínnych mušiek a prečo sú práve v jej kuchyni, dovtedy chce prísť na to, ako vybudovať spravodlivejší vzdelávací systém.“
Prečo si sa rozhodla zapojiť do programu Teach for Slovakia?
Pretože prišla pandémia a moje primárne odhodlanie ísť na doktorandské štúdium najmä kvôli ďalšiemu priestoru na spoznávanie Európy vďaka študijným projektom a stážam sa zo dňa na deň stratilo uzatvorením posledných hraníc. No veľmi rýchlo sa zmenilo na lásku k učeniu a inovovanie seminárov k štátnicovému predmetu, ktorý som mala možnosť viesť. Mimoriadne pozitívna spätná väzba od študentiek a študentov ma motivovala a zaviala trocha iným smerom, aký som mala naplánovaný. Prišla som na to, že netreba čakať na zmenu toho bájneho systému zhora, ale že je to možné aj postupne, že sa tam vieme dostať z opačnej strany vďaka malým skladačkám, ktoré na seba uložíme. A čím viac nás bude, tým pevnejšie základy položíme a vyššie sa dostaneme, ale to som zistila až v Teach for Slovakia a v zborovni, dovtedy som bola skôr individualistka. Z doktorandského štúdia na katedre žurnalistiky som teda prešla k moderovaniu vlastných hodín na základnej škole.
Prečítajte si: Nikola De Almeida: Na riešenie šikany overený postup neexistuje
Kde si v rámci projektu Teach for Slovakia pôsobíš a aké deti učíš?
Učím, diskutujem, snažím sa motivovať a ukazovať príklad deťom v mestskej časti Nitry Dolné Krškany. Väčšina mojich deciek je z marginalizovanej rómskej komunity a približne polovica do školy dochádza zo segregovanej oblasti Orechov dvor.
Podarilo sa ti odbúrať vďaka programu nejaké tvoje stereotypy/predsudky, ak áno aké?
Vďaka mojej práci s deťmi z marginalizovanej rómskej komunity som nečakane zistila opak. Vieš, ja som bola dušou taká aktivistka. Dobrovoľníčila som v Mareene, v ktorej boli moji klienti utečenci z Iraku, celkovo som aj na univerzite veľa riešila témy dezinformácií, predsudkov a stereotypov, a tak som si všetko vždy veľmi racionalizovala a o mnohých veciach ani nikdy nezapochybovala, verila som, že sú vytvorené kvôli rasistickým náladám v spoločnosti. A toto mi pri práci s deckami a komunikácii s ich rodičmi trochu padlo, v žiadnom prípade som nezmenila na celú tému názor, len si už nemyslím, že niektoré javy neexistujú, skôr sa veľmi zaoberám, prečo je to tak a ako sme to mohli dopustiť ako spoločnosť. Odsunúť niekoho na totálny okraj a očakávať, že sa bude správať, ako keby sa narodil na rovnakej štartovacej pozícii ako my. Často sa hnevám na to, aké zvyknuté sú tie moje deti na predsudky a rasistické poznámky od ľudí z vonka a premýšľam, ako ich i toto ovplyvňuje.
Čo ti program Teach for Slovakia dal a čo naopak vzal?
Teach mi dal skvelú komunitu ľudí, ktorí chápu, čo žijem, lebo to žijú počas 2 rokov veľmi podobne. Dostala som veľa priestoru na budovanie sebarozvoja prostredníctvom školení a tréningov na rôzne témy od vzdelávacieho systému, emocionálnej gramotnosti až po tvorbu vlastného projektu. Hodiny mentoringu a zase tú komunitu ľudí, bez ktorej by som to možno vzdala hneď počas prvého týždňa.
V škole som dostala veľa cvičení trpezlivosti, a tiež lekcie sebaspoznávania v náročných situáciách a v ťažkých debatách. Veľa uvedomovania si, s kým pracujem a do akých odlišných svetov sme sa narodili. Ak poznáte pojem toxický stres a jeho dopady na vývin mozgu, viete, že napríklad deti z generačnej chudoby, v ktorej často nie je možné naplniť základné potreby, sú veľmi pravdepodobne jeho obeťami. Preto som alergická, keď mi niekto povie, že sú temperamentné alebo drzé a je to vybavené. Nechcem zachádzať do poučiek, stačí, ak si predstavíme obdobie, kedy sme dlhšie vystresovaní. Naše telo a psychika nefungujú rovnako ako inokedy. Keď takéto procesy zažíva ľudský mozog dlhodobo, má to negatívne dôsledky. Najvážnejšie sú, ak sa to deje v období vývinu. Časť mozgu, ktorá je zodpovedná za racionálne vyhodnocovanie situácie, kreativitu, zapamätávanie či učenie je tak výrazne oslabená a prevažuje časť, ktorá je zodpovedná za strach, problémy s pozornosťou a zvládaním emócií.
Tak, toto mi dala práca na škole v rámci programu, veľa pochopenia súvislostí a prehĺbenie nadšenia pre psychológiu, ktorú mám dlhodobo. A vieru, že sa to dá, keď budeme tie skladačky ukladať na seba. Vzal niekoľko voľných chvíľ, kedy som premýšľala nad tým, ako to zajtra spraviť lepšie, ako nastaviť pravidlá v triede, aby fungovali, čo z emocionálnej gramotnosti vieme na hodine prediskutovať a ako zvýšiť internú motiváciu u žiakov a žiačok. No dobre, tak možno viac voľných chvíľ, ale väčšinou sa to oplatilo.
Prečítajte si: 6 dôvodov prečo by ste nemali uverejňovať fotografie vašich detí na internet
Čo by si odkázala tým, ktorí premýšľajú zapojiť sa do programu?
Pokiaľ máte pochopenie pre inakosť, chuť meniť spoločnosť k lepšiemu a nebojíte sa výziev, choďte do toho. V škole začína a rozvíja sa mnoho procesov, ktorými vieme prispieť k tomu, aby sme sa tu mali lepšie a vzájomne sa tolerovali.
Aké máš plány po skončení programu? Plánuješ učiť ďalej?
Z inej strany skúsiť pomôcť tomu, aby decká zo sociálne znevýhodneného prostredia dostávali príležitosti a aj oni mali šancu na úspech. Učiť možno ešte áno, ale na vysokej škole. Pre základnú by som si musela dorobiť špecializáciu na konkrétny predmet, a päť rokov sa momentálne chystám venovať skôr externe psychológii. Doplnkové pedagogické štúdium by mi vyšlo na stredoškolský predmet a ja by som chcela učiť už len tieto moje decká, lebo s nimi je to ozajstná škola života, ale nie tá z facebookových profilov. Verím, že aj pre ne sú tie naše debaty a moje prínosy niečím, na čo si spomenú a čo im zostane.
Čo by sa v našom školskom systéme malo podľa teba zmeniť?
Mal by ísť v ústrety k diferencovaniu, medzi žiakmi a žiačkami, a to nielen pokiaľ majú mentálne postihnutie, ale aj inú úroveň v danom predmete. Je to úplne v poriadku a každý máme svoje tempo a nadanie. Je tiež nutné, aby začal chápať, že uniformné vzdelávacie štandardy sú nezvládnuteľné, keď sa ich majú učiť deti z kompletne odlišných prostredí. Mal by dať učiteľom a učiteľkám väčší priestor na diskusiu s deťmi, na to, čo v živote budú potrebovať, učiť o emóciách, o nástrahách na internete, o tom, že po štyroch úveroch naraz príde exekúcia. Mal by viac prepájať jednotlivé učivá medzi predmetmi a pripravovať deti na rok, kedy vyjdú zo školy, nie na rok v kalendári. Mal by odľahčiť prácu učiteľov a učiteliek od byrokracie a financovať asistentov a asistentky.
Zdroj foto: osobný archív Ľubice Račekovej