Psychologička Viera Škopová: Puberta je ťažkým obdobím dospievania, ale nie je nezvládnuteľná

Pekný a vyrovnaný vzťah medzi rodičmi a deťmi sa odrazu môže zmeniť, pretože na vzťahy vplývajú rôzne okolnosti. Takouto veľkou zmenou v živote detí je puberta, ktorá je zároveň pre rodičov veľkou výzvou. Opýtali sme sa preto psychologičky Viery Škopovej, z Online poradne MOJRA.sk, ako sa čo najlepšie s obdobím puberty u detí popasovať.

Obdobie puberty je emočný kolotoč

V akom veku vstupujú deti do puberty? 

Nástup puberty je typický pre vek 11 až 12 rokov a je obdobím pohlavného dozrievania, kedy sa dieťa mení na biologicky zrelého dospelého človeka, schopného sexuálnej reprodukcie. Toto obdobie trvá asi 3 až 4 roky. Patrí k nemu aj rýchly telesný rast spolu s  vývinom pohlavných a sekundárnych pohlavných znakov akými sú rast fúzov, prsníkov, ochlpenia.

Existujú aj výnimky, kedy prichádza obdobie puberty skôr?  

Áno, existujú. Práve skorú pubertu spájame s dozrievaním už spomínaných pohlavných znakov ešte v skoršom období. Aj predtým ako dieťa dovŕši 10 rokov. No vek nástupu a rýchlosť priebehu sa značne líši. Širokú variáciu puberty vidíme v 7. až 8. triede základnej školy.

Prečítajte si: Detí s psychickými problémami pribúda. Psychologička odpovedá, pri akom správaní treba spozornieť

Aké sú typické znaky nástupu puberty?

Psychologické aspekty puberty charakterizuje obdobie búrlivých nálad, kríz, vnútorného zmätku a arogancie. Tento vnútorný chaos je prítomný, no atribúty tínedžerov skôr súvisia s vnímaním vlastného tela, sebavedomím a viditeľné sú vo vzťahoch s rodičmi, rovesníkmi a s opačným pohlavím. Vysokú mieru zohráva vnímanie sa medzi deťmi rovnakého veku. Pre mladých ľudí v období dospievania sú najdôležitejšie vzťahy s rovesníkmi a to, aby medzi nich dobre zapadli. Tí, ktorí dozrievajú skôr, sa cítia lepšie ako tí, ktorých biologické dozrievanie sa prejavuje neskôr. Tento skorý vývin však veľmi ovplyvňuje sebahodnotenie, emocionálnu stabilitu a sebakontrolu. U dievčat to spôsobí, že môžu byť viac obľúbené skrz ich atraktivitu a sexuálnu vyspelosť, no zároveň dozrievajúce dievčatá mávajú viac konfliktov s rodičmi. Emocionálne a behaviorálne konflikty sú dôsledkom psychickej nezrelosti.

Nepodceňujme vnútorné prežívanie dieťaťa

Ako sa dieťa v puberte cíti? Čo prežíva vo svojom vnútornom svete?

Hlavnou úlohou dieťaťa je, vytvoriť si pocit vlastnej identity. Kto som? Kam smerujem? Kam patrím? Môžeme hovoriť o kríze identity, čo je dôležitá súčasť zdravého psychosociálneho vývinu. Tínedžer sa stáva experimentátorom s rolami, kde skúma rôzne spôsoby správania, záujmov, či ideológie. Pri vytváraní integrovaného konceptu sebaponímania si skúša na sebe množstvo presvedčení, spôsobov a zároveň si ich môže upraviť alebo sa ich vzdať. Ak takéto hodnoty zastávajú rodičia, či učitelia, je to pre nich ľahšie. Ak sa však dieťa dostane do konfliktu záujmov, rolí a presvedčení, je to zložitejšie. Nezabúdajte, že najmä dospievajúce dievčatá potrebujú našu pozornosť.

Čo negatívne ovplyvňuje vnímanie vlastnej osobnosti?

V našej spoločnosti, spojenej so sociálnymi sieťami, je to veľmi ťažké, pretože sa mladý človek stretáva s nespočetným množstvo subkultúr, v ktorých sa nie vždy vie orientovať, či rozhodnúť. Ak si človek krízu identity, a teda sexuálnu orientáciu, správanie, profesionálnu orientáciu, svetový názor nevyrieši, čo sa vyjasňuje najmä medzi 20. až 25. rokom života, nemá konzistentné sebaponímanie a súbor vnútorných hodnôt, či mierku k oceneniu vlastnej hodnoty. Tak vzniká akoby konfúzia, či chaos identity.

Ako tomu máme rozumieť?

Predstavme si, že dieťa žije akoby v piatich nezávislých svetoch. Vnútorný svet, skupina rovesníkov, rodina, škola a svet internetu. No v každom prípade hľadá pochopenie, uznanie, ocenenie a vyrovnanie sa s neľahkým bojom vo svojom vnútri. Zmeny nie sú sprevádzané len fyziologickými zmenami, ale zmenou myslenia, hodnôt a identity.

Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, no často nevie ako na to

Čo môže urobiť rodič pre pokojný priebeh puberty?

Je dôležité, aj napriek častým konfliktom a nedorozumeniam, aby bol rodič ochotný toto obdobie prijať. Aj samotný rodič musí pochopiť, že jeho dieťa dospieva a zaslúži si istú mieru slobody, kompetencií a pochopenia. Každý sme týmto komplikovaným a neľahkým štádiom prešli.

Je možné urobiť niečo aj skôr, než toto ťažké obdobie príde?

Určite. Rodič by sa mal zamerať na obdobie ešte pred príchodom puberty, kedy dieťa rodiča rešpektuje, prechováva k nemu úctu a komunikuje. Obdobie puberty je krátke, no záleží na tom ako ho dieťa prežije a akou cestou sa vyberie. Dieťa by malo mať vybudovanú „pevnú pôdu pod nohami“. To znamená, že sa na rodiča môže spoľahnúť aj v zlých, chúlostivých, či nepríjemných situáciách. Potrebuje objatie, čas a priestor pre rozhovor. Napriek iným názorom, myšlienkam je potrebné, aby rodič dokázal prijať aj názor dieťaťa a zároveň povedať, že má iný. Porozprávať sa o tom, čo nám naše rozdielne názory prinášajú a nikde nie je napísané, že rodič nemôže názor, či pohľad na vec zmeniť. No na toto všetko potrebujete priestor pre otvorený rozhovor.

Akú oporu môžeme dieťaťu poskytnúť?

Dieťa potrebuje vedieť, že ak zlyhá, pre rodiča bude stále to najlepšie a výnimočné. Že ho otec, mama neprestanú mať radi. Musí mať istotu, že sa môže na rodičov spoľahnúť. Preberanie kompetencií si totižto vyžaduje aj dávku zodpovednosti. A tú zodpovednosť tínedžer aj preberá, ale nie vždy vie s ňou naložiť správne. Rozhodnutie a následne zlyhanie si vyžaduje podporu sebavedomia a podporu ísť ďalej. Rozvoj kritického myslenia, dedukcie a identity je pre rodiča dôležitá cesta, ako nájsť prienik do sveta svojho dieťaťa.

Prečítajte si: 5 kníh o rodičovstve, ktoré by si mala prečítať každá mama

Varovné signály si všímajme včas

V období puberty sa často stretávame s prípadmi, kedy sa deti utiahnu do seba, nekomunikujú s okolím a dokonca dochádza aj k sebapoškodzovaniu. Aké varovné signály, skôr než to prepukne, by si mal rodič všímať?

V tomto období sa vo vlastnej praxi stretávam so sebapoškodzovaním predovšetkým u dievčat. Práve sebapoškodzovanie je už prejav niečoho, čím si dieťa pomáha pri nezvládnuteľných a náročných situáciách a životných momentoch. V danom momente má určitú mieru kontroly, výnimočnosti, a to vďaka pocitu bolesti. Sebapoškodzovanie sa stáva rituálom, čo je jedna zo zložiek závislosti. Odporúčam rodičom, aby pri takýchto situáciách dokázali prijať, že ich dieťa zažíva vnútorný konflikt. Emócie sú tak bolestivé, že jediné, čo im pomáha, je sebapoškodzovanie. Táto stratégia je zlá, no jediná, ktorú majú.

Je postačujúca v takomto prípade pomoc rodiča? Ak áno, akou formou je možné pomôcť?

Je dôležité, aby dieťa našlo u rodiča pochopenie, pomocnú ruku a dokázali spoločne nájsť inú, lepšiu cestu k riešeniu vnútorných konfliktov. Deti sa v online priestore stretávajú so vzormi, ktoré občas nemôžu dosiahnuť. Pridáva sa k tomu nepochopenie v rodine, zlé vzťahy s rovesníkmi, neschopnosť zapadnúť, strach.  No vždy je pre dieťa, aj keď to tak nevyzerá, najdôležitejší rodič. V ňom nachádza pocit istoty a bezpečia. Úlohou rodiča je, aby bol ochotný spracovať negatívnu a náročnú životnú cestu svojho dieťaťa a dať mu to, čo potrebuje. Je tu veľmi dôležitá rodičovská zručnosť a vnímanie svojho dieťaťa. Tiež načúvanie jeho potrebám.

Ako rodič rozozná, že sa niečo deje a dieťa si ubližuje?

Dlhé rukávy, utiahnutosť, problémy v škole a s priateľmi, odmietanie socializácie s rovesníkmi, depresívnosť, strata komunikácie, dieťa schované celé dni za dverami svojej izby… To všetko môžu byť signály, ktoré sú znakom sebapoškodzovania. Zároveň to všetko môže byť znakom bežnej puberty, subkultúrneho štýlu, či nálady. Deti to dokážu skrývať aj niekoľko rokov. Je dôležité, nazerať aj na vzťahy s inými rovesníkmi, komunikovať s učiteľom v škole a všímať si autentickosť dieťaťa. Či sa niečo nezmenilo. Či sa naše dieťa usmieva. Či je otvorené a priateľské dieťa len v konflikte vlastného ja alebo nezvláda túto náročnú životnú cestu zmeny.

Ako dieťa reaguje, keď rodič sebapoškodzovanie odhalí?

Väčšinou cíti hanbu, no zároveň pocit úľavy, že je tu niekto, kto mu môže pomôcť. Netreba však zabúdať, že sebapoškodzovanie môžu sprevádzať suicidálne myšlienky. Tu už určite odporúčam pracovať aj s odborníkom.

Skvelý vzťah rodičov a detí vystrieda obdobie búrok 

Čo nerobiť, aby sme o jedinečný vzťah s deťmi prišli? 

Je dôležité, aby rodič zmenil aj samého seba a občas upustil od starých zvyklostí a tendencií. Neostávajte v tom, že vaše dieťa je stále dieťaťom. Nerobte to, čo by ste sami v tomto období nechceli od svojich vlastných rodičov. Pozrite sa na toto obdobie ako na jedno z najkrajších životných momentov rodiča. To, že vaše dieťa dospieva a snaží sa nachádzať svoju identitu, je jedinečné. A to najkrajšie ste mu dali práve vy. Rodičom budete vždy. Obdobie puberty skončí a môžete byť hrdými rodičmi. Vaše dieťa je schopné prijať svoju podstatu, byť zodpovedné a prinášať vám naďalej radosť.

Nie je ľahké, vyrovnať sa s tým, že dieťa dospieva. Ako na to?

Rodič by to mal v prvom rade prijať. Dieťa sa stáva postupne dospelou osobou a svojim spôsobom sa odpája od rodiny. Vytvorí si vlastné ponímanie a schematické videnia sveta. Buduje si postoje, názory a hodnoty. Dieťa prechádza neľahkým obdobím, ale na rodičovi je, aby zostal oporným bodom a naďalej tvoril pocit istoty a bezpečia. Tiež ocenil dieťa aj za malé kroky a úspechy, napriek búrlivému konfliktnému vzťahu.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi rodičom a dieťaťom?

Ak vám dieťa odpovedá len „áno“, „nie“, povedzte, že rozumiete, aké je to ťažké, ale ste tu pre neho a môže za vami kedykoľvek prísť. Obdobie puberty je také obdobie experimentovania, ale tínedžeri intelektuálne rastú a často majú viac informácií ako si myslíme.

Čo v období puberty určite nerobiť?

Odradzovať tínedžera je ľahké, no zastrašovanie a tresty vzbudzujú ešte väčší odpor a zväčšujú komunikačnú bariéru. Podeľme sa radšej o vlastné skúsenosti, či už sú to priateľstvá, alkohol, smútok, vzťahy… Pravdaže, komunikácia sa často komplikuje. Najmä vtedy, ak dieťa koná impulzívne, úzkostne, uzavreto alebo zmätene. No je možné, že ste doteraz pri jednaní s dieťaťom robili chyby. Nikdy však nie je neskoro. Tak môžete začať tým, že uznáte omyly a rozhodnete sa zmeniť váš prístup. Keď prizná rodič, že sa mýlil, dospievajúci ľahšie uverí, že ho skutočne chcete počúvať, porozumieť a pomôcť mu.

Čo potrebuje dospievajúce dieťa počuť od svojich rodičov?

Úplne jednoduché a pritom tak dôležité otázky. Rodič by sa mal pýtať, čo dieťa potrebuje, aby sa cítilo lepšie. Ako mu môže pomôcť na jeho ceste a zistiť kto a ako mu pomáhal doteraz. Rodič by sa mal takisto zaujímať o to, čo urobiť inak, aby to pre dieťa bolo jednoduchšie. Pokiaľ dieťa počuje, že máte záujem a nie sú to len žiadosti a príkazy, ale ten skutočný záujem o neho a jeho pocity, ste na najlepšej ceste k otvorenej komunikácii a zvládnutiu tohto neľahkého, ale tak významného obdobia.

Zdroj foto: Pixabay