Marika Kováčová: Som presvedčená, že žiadny starostlivý rodič nerobí „chyby“ zámerne.

Marika Kováčová je logopedička, aktuálne na materskej dovolenke. V rámci svojho blogu Jazykovko sa „ľudskou rečou o detskej reči“ prihovára rodičom s tipmi, ako podporiť rečové a jazykové schopnosti detí.

1. Kedy a ako vznikol nápad založiť si verejný instagram, kde sa budete venovať logopédií a pomoci pre rodičov v tejto oblasti? Aké máte plány s vašim instagramom do budúcnosti?

Nápad vznikol chvíľu po tom, ako som sa stala mamou. Zrazu som si radosti a starosti rodičovstva zažívala na vlastnej koži. Uvedomila som si, že tak, ako ja tápam v rôznych detských témach, hľadám odpovede a často narazím na úplne protichodné tvrdenia, viacero rodičov sa stráca v otázkach súvisiacich s detskou rečou. V rozhovoroch na ihrisku a diskusiách na internete som počula a čítala veľa mýtov, ktoré niekoho zbytočne upokojili alebo naopak, príliš vystrašili. Priznávam, bola tu aj moja vnútorná potreba realizovať sa, nájsť si koníček, ktorý ma bude udržiavať mentálne aktívnou aj na materskej.

A čo sa týka budúcnosti? Asi by som to nenazvala priamo plánmi, ale mám svoje malé tajné túžby, ktoré neskôr snáď bude príležitosť realizovať.

2. Kde beriete inšpiráciu na príspevky, ktoré tvoríte na vašom Instagrame?

Nie je ťažké nájsť inšpiráciu, ťažšie je nájsť si čas a energiu na prípravu príspevkov. Snažím sa prinášať odpovede na otázky, ktoré sa nás, logopédov, rodičia detí často pýtajú i na otázky, ktoré opakovane čítam v internetových diskusiách. S niektorými témami sa inšpirujem i mojimi deťmi a ich vývinom reči – podľa toho, čo je práve aktuálne u nás doma, čo si zažívame. Snažím sa dať do popredia aj témy, ktorým treba viac osvety. Inšpirujúce sú pre mňa viaceré profily zahraničných logopedičiek.

Prečítajte si: Michaela Kačírková Voltrová: mrzí ma, že niektorí ľudia si nechcú nechať vysvetliť druhý názor

3. S akými prípadmi sa vo svojej praxi stretávate najčastejšie?

To, s akými jazykovými ťažkosťami u detí sa najčastejšie stretávame závisí od toho, kde pracujeme i od našej prípadnej špecializácie. V centre, kde som pred materskou pracovala, sme sa sústredili najmä na deti s oneskoreným vývinom reči, s vývinovou jazykovou poruchou (v staršej terminológii známejšou pod názvom narušený vývin reči), s narušenou zvukovou rovinou jazyka (čiže s problémami vo výslovnosti hlások) a so špecifickými vývinovými poruchami učenia (dyslexia, dysortografia). Vo všeobecnosti patria tieto druhy narušenej komunikačnej schopnosti medzi často sa vyskytujúce u detí.

4. Aké najčastejšie „chyby“ vidíte, že rodičia robia pri narušení vývoja reči ich dieťatka?

Som presvedčená, že žiadny starostlivý rodič nerobí „chyby“ zámerne. To, prečo robí niečo možno trocha „inak“ je len dôsledkom toho, že vtedy ešte nemal dostatočné poznatky a skúsenosti.

Vo všeobecnosti by som povedala, že je to príliš veľký tlak na výkon – v zmysle nútenia do rozprávania alebo opakovania, veľakrát aj za cenu plaču či agresivity zo strany dieťaťa. Výzvy „povedz“ a „zopakuj“ uberajú deťom z ich radosti spontánne komunikovať a zdieľať s nami dospelými to, čo vidia, na čo myslia, čo cítia.

A pritom existuje veľa spôsobov ako dieťaťu vytvoriť komunikačné príležitosti, v ktorých môže komunikovať spontánne, prirodzene, v ktorých môže prehovor iniciovať. Napríklad ak dieťaťu spadne hračka na zem, rodič ju hneď dvíha a podáva mu ju. Jasné, že raz za čas to takto automaticky urobí každý z nás. Avšak nemalo by to prevažovať nad situáciami, kedy čakáme na výzvu o pomoc, pričom si všímame akúkoľvek snahu o komunikáciu, nielen tú slovnú, ale aj neverbálnu. Napríklad namiesto toho, aby sme povedali „povedz daj maca“, lebo inak mu maca nedáme, skúsme radšej počkať a potom namodelovať, dať mu vzor, čo by mohlo dieťa v takejto situácii povedať – povieme: „(mama) daj maca“. Dieťa po krátkej dobe naozaj porozumie, čo má urobiť aj bez toho, aby sme mu to prikázali.

5. Myslíte si, že detí s poruchou reči pribúda alebo je to porovnateľné, napr. za posledných 10 rokov?

Nemám k dispozícii najnovšie dáta, čísla, ktoré by porovnávali výskyt narušenej komunikačnej schopnosti v minulosti a teraz. Neviem jednoznačne potvrdiť, či množstvo detí s ťažkosťami v reči pribúda. To, čo je však jednoznačné je,  že sa výrazne zvyšuje záujem rodičov o logopedickú intervenciu.

A prečo? Rodič je v porovnaní s minulými rokmi čoraz lepšie informovaný o tom, kedy odborníka vyhľadať. Nepovažuje logopédiu za hanbu či postrach. Veľmi sa skvalitnila i diagnostika – viaceré ťažkosti sa ešte pred pár rokmi odôvodňovali len tým, že je dieťa „lenivé“, pričom v pozadí mohli byť rôzne ťažkosti, ktoré mu bránili v učení, v osvojovaní si rečových i jazykových schopností. Vďaka skríningom, napríklad aj tým v materských školách, dokážeme skôr zachytiť deti s, na prvý pohľad nenápadnými, odchýlkami v reči. Myslím, že vplyv má aj súčasná doba, technické vymoženosti, ktoré môžu medzi rodičov a deti stavať bariéry, uponáhľaný spôsob života i to, že už nežije rodina v takej veľkej komunite s ostatnými ako v minulosti.

Avšak, aby som vniesla aj pozitivitu – rovnako poznám rodiny, ktoré sa navzájom často navštevujú, ktoré majú doma v knižniciach stovky kníh, denne používajú technológie a nájdu si veľa príležitostí na vzájomnú komunikáciu. Nerada by som tvrdila, že moderná doba „nepraje“ deťom viac, ako tá minulá, že môže za to, že je viac rečových ťažkostí. Lebo to, do akej miery dokážeme reč detí ovplyvniť nezávisí od doby, ale vo veľkej miere od samotných rodičov a ich hodnôt.

6. Čo by ste povedali rodičom, ktorí aj napriek dlhotrvajúcej pravidelnej návšteve odborníkov nevidia svetlo na konci tunela, čo sa týka vývinu reči ich dieťatka?

Že rozumiem tejto frustrácii. Je ťažké vytrvať, ak nevidíte zmenu alebo ani nádej na zmenu. Myslím, že tou ťažkou úlohou v rámci toho celého je aj prijatie, že niečo nejde tak, ako chceme, ako očakávame. Nevzdávať sa, ale zároveň akceptovať, že každé dieťa má svoje tempo. Nie je dôležité ako rýchlo nastanú zmeny, ale že vôbec sú. Aj malé kroky sú v konečnom dôsledku veľkými krokmi vopred. Zamerajte sa na to, čo už dieťa zvládlo, dokázalo, oceňte ho a nezabudnite i na seba. Dôverujte svojmu dieťaťu, že robí to najlepšie, čo dokáže – presne tak ako vy.

Prečítajte si: Školská psychologička radí, čo robiť, keď dieťa používa vulgarizmy

7. Aké rady by ste dali rodičom, ako zabezpečiť čo najlepší a najprirodzenejší vývoj reči dieťatka, čo môžu robiť od prvého dňa pre svoje dieťatko, aby eliminovali vznik poruchy reči?

Niektoré deti môžu mať závažnejšie zdravotné ťažkosti, či už vrodené (na genetickom podklade) alebo získané, viditeľné viac alebo menej, a ťažkosti v reči sú ich dôsledkom. Tým chcem povedať, že netreba vždy hádzať vinu na rodičov, ak dieťa nerozpráva , rozpráva menej alebo nezrozumiteľne – je to aj o nejakej „výbave“, ktorú si dieťa so sebou berie do života. Stále však máme, ako rodičia, najväčší vplyv na vývin (aj rečový) svojho dieťaťa a spolu s logopedickou intervenciou vieme výrazne prispieť k skvalitneniu života nielen dieťaťa, ale aj celej rodiny.

Myslím, že v rámci prevencie je dôležitá aj informovanosť, aký vývinový jazykový míľnik by malo dieťa dosiahnuť a v ktorom veku. Vďaka tomu môže rodič vyhľadať logopéda včas. Včasné zahájenie terapie sa ukazuje ako efektívne, čo znamená, že dieťaťu skutočne pomáha.

V téme prevencie je dôležité spomenúť, že existujú aj tzv. komunikačné stratégie, čo sú spôsoby komunikácie s dieťaťom tak, aby jeho potenciál rečových a jazykových schopností čo najviac rozvíjali. Sú intuitívne, prirodzené, využiteľné hocikedy a hocikde. Perfektne opísané a zhrnuté sú v Knihe o detskej reči od autoriek Horňákovej, Kapalkovej a Mikulajovej. Je to zároveň jedna z kníh, ktorú by si mal, podľa môjho názoru, prečítať každý rodič, ktorý sa o vývin reči svojho dieťaťa zaujíma.

Avšak, vždy dá najlepšie a najkonkrétnejšie rady len logopéd, ktorý bol s dieťaťom v priamom kontakte a pozná jeho aktuálny rečový vývin.

Zdroj foto: osobný archív Mariky Kováčovej