Rozhovor s Michaelou o strate milovanej dcérky Olivky

Nie každé tehotenstvo, nie každý pôrod a žiaľ ani prvé mesiace s dieťatkom nemajú vždy šťastný koniec. Strata dieťatka je to najhoršie, čo môžu rodičia zažiť. Myslíme si, že o nešťastí akou je smrť dieťatka by sa malo hovoriť. Strata dieťatka je stále braná ako tabu téma, a pritom ani nevieme koľko rodičov si musí prejsť touto ťažkou situáciou, akou je pochovať si vlastné dieťa a naučiť sa s tým žiť. Michaela sa s nami podelila o jej príbeh, o strate milovanej dcérky Olívie.

„Je to citlivá a stále bolestivá téme, ale ak to pomôže, čo i len jednej žene, má to zmysel.“  – Michaela

Povedzte nám prosím, čo presne sa stalo s vašim bábätkom?

Olívka sa narodila 1.11.2020 ako zdravé bábätko. Nebola ani predčasne narodená. Tehotenstvo bolo viac menej ok, nevoľnosti do 7 mesiaca, sledovaná u diabetológa kvôli tehotenskej cukrovke, ale to sme riešili diétou. Pri pôrode sa to skomplikovalo, zle sa zrotovala, bola už príliš nízko na sekciu, tak pôrodník pomohol VEX-om, aby išla rýchlo von.

Žiadne následky po pôrode nemala, prepustili nás domov po 3 dňoch. Bola som s ňou u neurológa, cca po 5.-6. týždňoch, či je hlavička v poriadku. Všetko bolo ok, ďaľšie kontroly neboli potrebné. Prospievala výborne, priberala, dojčenie nám šlo na jednotku. Ona bola spokojné a šťastné bábätko, my spokojní a šťastní rodičia. Až do osudného dňa.

Bol Silvester, koniec roka, vravím manželovi: „Ja som taká šťastná a naplnená, že ju máme, toto je najkrajší rok vďaka nej.“ Kto by to bol povedal, že aj náš posledný deň s ňou. Išli sme spať, ako každý iný deň. Olívka vo svojej postieľke, ja v posteli vedľa nej. V noci sa okolo 3-tej zobudila na dojčenie, zaspala ďalej. Bolo asi pol 8 ráno a ja som sa sama zobudila na to, že nejako dlho spím. Budila sa každé tri hodiny. Pozriem do postieľky – moje dieťa je mŕtve. Vedela som, hneď som to vedela. Monitor dychu ani nepípol. Beriem si ju k sebe, kričím na ňu, trasiem s ňou, kričím a budím manžela so slovami: „Ona nedýcha.“ Hneď sme volali 112. Podávali sme prvú pomoc, tak ako nám na linke vraveli. Sanitka prišla do 10 minút. Vidíte to malé telíčko ako resuscitujú a vnútorne viete, že už ani oni jej nepomôžu. Zachránari vyskúšali všetko. Plakali s nami. S obhliadajúcim lekárom sme spísali papiere, konštatoval, že to vypadá na SIDS. Takto sme z najkrajšieho roku v živote prešli do toho najhoršie roku v živote. 1.1.2021, Zobrali nám Olívku na pitvu. Nakoniec v pitevnej správe bola ako príčina smrti  uvedený SIDS. Prečo monitor dychu nepípal je dodnes záhadou.

Prečítajte si: Podnikateľka Zuzana Oselská: Každej jednej odvážnej žene, ktorá sa rozhodla vstúpiť do podnikania prajem veľké úspechy

Ako ste sa s tým snažili vysporiadať? Kto vám pomáhal/pomáha prekonať stratu vášho dieťatka?

V ten deň prišla ku nám celá rodina – môj otec, svokrovci, švagrovci, kamaráti. Niekto u nás ostal aj cez noc. Popravde, keď sa toľkí ľudia u nás zgrupovali, konštatovali čo sa mohlo stať (pitevnú správu sme mali po mesiaci, takže to boli stále len dohady), vraveli, že včera jej nič nebolo a podobne, ja som vybuchla. Už som to nezvládla počúvať. Zavrela som sa do spálne, nikoho som už nechcela vidieť, či počuť. Asi sa snažili nejako pomôcť, nevedeli ako, nešlo im to. Keď manžel väčšinu vyprevadil domov, prišiel za mnou so slzami v očiach, že musíme byť silní kvôli Kalynke (to bol náš psík), inak prídeme aj o ňu. Ona to brala tiež veľmi zle. Hnačkovala niekoľko dní vkuse, na vychádzke nebola vo svojej koži, na všetko štekala, ošedivela. Aj ten pes miloval Olívku a smútil za ňou. Dnes môžeme povedať, že náš nemý tvor nám najviac pomohol sa so stratou  Olívky vysporiadať. Uzavrela som sa do seba, potrebovala som čas pre seba. Jediné, čo nám pomohlo, je porodiť ďalšie dieťa. Peťko nie je náhrada za Olívku, nahradiť bábätko bábätkom sa nedá, ale je svetlo našich dní.

Čo by ste poradili ľuďom, ako sa zachovať k rodičom, ktorí práve prišli o bábätko? Čo povedať a čo naopak rozhodne nepovedať niekomu, kto práve prišiel o dieťa? Ako vieme byť my druhí nápomocní?

Po jej smrti som niekoľko mesiacov počúvala od mojej svokry, že za to určite môže pôrod, že mi mali robiť sekciu a nie ju ťahať VEX-om. Nedalo sa jej vysvetliť, že na sekciu bolo neskoro. Nedalo sa jej už vôbec vysvetliť, že keby deti umierali po Vex-e alebo kliešťoch, tak by sa na to už dávno prišlo. Pre mňa ako matku to bola rana pod pás. Doslova. Rovno mi mohla povedať: „Zabila si si dieťa, lebo si nebola schopná ju vytlačiť.“ Viete ako som sa cítila? Deň čo deň som plakala za dcérou, myšlienky, ako už viac nechcem žiť boli na dennom poriadku a ešte niekoľko mesiacov počúvať toto. Cítila som sa ako najväčšie zlo na tejto planéte. Začala som o sebe pochybovať. Svokra nás neustále s manželom posielala k psychológovi, aj keď vedela, že tam nejdeme, posielala nás na genetické testy, že či sme v poriadku, keď sa nám toto stalo.

Susedia, ľudia z okolia vraveli: „Veď si spravíte ďalšie.“ Ako halóóó? To nie, že mi umrie rybka a kúpime si ďalšiu do akvária. Je to dieťa, človek. Sú ženy, ktoré po komplikovanom pôrode nemôžu už mať viac deti a čo keby to bol aj náš prípad? Čo ak by sme sa o Olívku dlho snažili a môže sa to zopakovať?

Toto sú presne tie nevyžiadané rady, ktoré rodič, ktorý si pochová dieťa nechce počuť. Ešte viac to ubližuje.

Ako byť nápomocný? Byť ticho. Dať najavo, že sa daný človek môže na vás kedykoľvek a s čímkoľvek obrátiť, ale nechať ho smútiť a vyhnúť sa priblbým rečiam. To je alfa omega. Ticho je niekedy najlepší dar, ktorý môžeme darovať.

Ako sa cítite aktuálne?

Keď odpovedám na  tieto otázky, plačem. Slzy sa mi kotúľajú dole lícami. Je to neskutočne ťažké stále. Je to bolestivé. Mám dieru v srdci, ktorá nikdy nezrastie. Ale tá diera patrí môjmu anjelikovi.

Ako sa so stratou bábätka vyrovnávate v rámci partnerského vzťahu s manželom?

S manželom držíme spolu. Iná možnosť nepripadala do úvahy. Aj pri tých „užasných“ radách sme boli v tom za jedno. Myslím, že strata dcéry nás spojila ešte viac. Dokonca aj pri vybavovaní kremácie, sme sa naraz zhodli, že urničku chceme doma, ani jeden z nás nechcel Olívku pochovať, aby bola sama, takto je stále s nami. A doma.

Prečítajte si: Barbora Jelinek: Milujem život a vždy hovorím, že moje ochorenie ma nedefinuje

Ako vás strata bábätka ovplyvnila vo vašom ďalšom tehotenstve?

Veľmi. Keď Olívka zomrela, stále sa mi tvorilo mlieko. Skúšala som voľnopredajné lieky na zástavu laktácie, babské recepty, nič nepomohlo. Nakoniec mi môj gynekológ predpísal nejaké lieky, Názov si nepamätám. Ale boli teda riada šupa. Cítila som sa zle, na vracanie mi bolo, točila sa mi hlava. Ale účel splnili. Mlieko sa vytratilo cca po 2 týždňoch. Po 3 mesiacoch od jej smrti som mala pozitívny tehotenský test. Tešili sme sa. Ale neskôr prišlo veľmi silné krvácanie, vedela som, že je zle. Túžite po dieťati a vaše telo sa zjavne tomu bráni a nespolupracuje. Rozmýšľate, mám mať vôbec deti? Ale táto strata nebolí ani zďaleka tak, ako si nájsť mŕtve dieťa. Ako si ho oživovať. Ako sa prizerať, keď sa ho snažia oživiť. Ako si vyberať urnu na spopolnené telíčko. Nie je to taká bolesť, ale skôr sklamanie. S týmto sme sa rýchlo zmierili a šli ďalej. Museli. Avšak mi to celé rozhádzalo cyklus. Dvojtýždňové krvácanie, menštruácia nepravidelná. Tak som začala chodiť na gynekológiu ako na klavír. Na vyvolávačky, dávali mi lieky, len nech sa ten cyklus dá do poriadku. Po pár mesiacoch  sa vrátil a ja som otehotnela. Ešte mi manžel vravel: „Neteš sa predčasne.“ Prvý trimester sme boli v strese. Ale najväčší strach prišiel, keď sa Peťko narodil. Pôrod aj napriek tomu, že bol veľmi dlhý, bol bez komplikácii. Prirodzený. Narodilo sa nám zdravé bábätko.

Prvých 6 mesiacov sme nespali. Doslova. Malého som večer okolo 19:30-20:00 uspala, dala sa dokopy, najedla sa, odsala mlieko a šla si ľahnúť. Okolo polnoci – jednej hod. ráno ma manžel zobudil a striedali sme sa. Strážila som malého. Nesedela som pri ňom, ale sledovala som pestúnku a Owlet. Koľko sme napočúvali, že na čo to robíme, máme normálne fungovať, zase ďaľšie nevyžiadané rady. Rozhodli sme sa  tak a chceli sme len, aby to všetci rešpektovali. Báli sme sa o neho. A stále sa bojíme. Čo ak by sa to stalo znova? Vďaka Owletu by sme mohli aj včas zakročiť. Absolvovali sme dokonca aj kurz prvej pomoci pre bábätka a deti ešte pred pôrodom.

Koľkokrát som za celý deň/noc spala hodinu, ked mal Peťko ťažšie obdobie. Ukončili sme toto striedanie po pol roku, ja som ochorela, obyčajná chrípka, ale cítila som sa veľmi slabá a mala som chuť prespať celý týždeň. Telo si zobralo svoju daň. Vtedy som si vzala Peťka k sebe a odvtedy tak spíme.

Čo by ste povedali rodičom, ktorí si práve teraz prechádzajú niečím podobným ako vy? Dá sa to vôbec prekonať alebo sa s tým človek musí naučiť žiť?

Človek sa musí naučiť s tým žiť. Ono to neprebolí nikdy. Nemôže len tak zmiznúť niekto, kto bol vašou súčasťou. Ale časom to bude ľahšie.

Čo by ste poradili iným ženám, ako sa vyrovnať so stratou dieťatka?

Treba sa vyplakať. Treba smútiť. Koľko treba, toľko plakať. Nie je hanba ani vyhľadať odbornú pomoc. Mňa dosť šokovalo, že žena po smrti bábätka má nárok len na 2 týždne materskej a potom musí naklusať naspäť do roboty. My sme za dva týždne nemali ani kremáciu vybavenú. Ak to žena tak cíti a má tu možnosť, nech dá aj výpoveď  v robote. Nikto jej to nemôže mať za zlé.

Treba sa odreagovať niečím iným, čítať knihu, učiť sa jazyk, kúpiť si domáce ziveratko, ísť cvičiť. Niečo, čo aspoň na chvíľu odreaguje od toho smútku. Časom to bude ľahšie. Určite.

Hovoríte o tom čo sa stalo s ľuďmi vo vašom okolí alebo aj len s celkom neznámymi ľuďmi, keď vediete rozhovor na tému deti?

Túto tému neotváram, pokiaľ to nie je nutné. Ak sa ma niekto spýta na túto situáciu, odpoviem. Ale nie je to téma, ktorou by som začínala rozhovor. Určite nie s cudzími ľuďmi. Je to citlivé, bolestivé. Máme s manželom vytetované jej meno na ruke, keď sa niekto opýta, kto to je, odpoviem.

Keď príde téma na deti, bavím sa o mojom skoro ročnom synčekovi. Je to zdravé, živé dieťa, robí nám radosť. Je našou najväčšou láskou a o pár mesiacov bude z neho už aj veľký braček. Verím, že aj toto ďalšie tehotenstvo dotiahneme do úspešného a šťastného konca.

Ak si prechádzate niečím podobným a chceli by ste sa podeliť s Michaelou o svoju skúsenosť, alebo hľadáte psychickú podporu od niekoho, kto vašim pocitom rozumie, pretože zažil niečo podobné, napíšte nám a my vás s Michaelou prepojíme. (napíšte mi na klaudia@akcnezeny.sk a ja vás s Michaelou prepojím)

Ak cítite potrebu porozprávať nám a iným ženám, mamám svoj príbeh, v rámci nášho magazínu, napíšte mi klaudia@akcnezeny.sk

Zdroj foto: Pexels