Slovenské akčné mamy v zahraničí: Martina Dimov, čarovný Bulhar a život v Krakove

Martina Dimov sa narodila v Banskej Bystrici, už 9 rokov žije v Krakove a je mamou štvorročného syna Nikolaya. Prečo zo Slovenska odišla, kde a ako stretla svojho manžela, a či ju napĺňa byť akčnou mamou, sa dozviete z nášho rozhovoru.

Erasmus v Poľsku bol správnou voľbou

Martina bola vždy aktívna žena plná nápadov a ideálov. Odjakživa ju zaujímala iná kultúra a túžba po poznaní ju viedla k tomu, aby spoznávala iné krajiny. K srdcu jej prirástlo Poľsko, Taliansko a vďaka manželovi objavila čaro Bulharska. Vráťme sa však na začiatok a zistíme, ako sa ocitla v Poľsku, ktoré jej otvorilo nové možnosti a pomohlo objaviť samú seba.

Vyrastali ste v Banskej Bystrici. Vybrali ste si aj štúdium na vysokej škole v rodnom meste?

Áno. Našťastie sa dalo v Bystrici študovať na Ekonomickej fakulte, na Univerzite Mateja Bela. Vlastne som sa rozhodla pokračovať v ekonomickom smerovaní. Na začiatku šlo o výber školy s praktickým zameraním a bavilo ma účtovníctvo, ale v skutočnosti som vôbec nevedela, čo chcem v živote robiť. Končiac Obchodnú akadémiu, sa mi tento výber zdal najviac logický.

Počas vysokoškolského štúdia ste využili možnosť zapojiť sa do programu Erasmus. Do akej krajiny smerovali vaše kroky a prečo?

V rámci medzinárodnej konferencie venovanej pamätnému dňu Rómskeho holokaustu, na ktorej som bola ako účastníčka, som mala možnosť prvýkrát navštíviť Krakov. A bola to, ako sa hovorí, láska na prvý pohľad. Mesto ma očarilo svojou históriou, kultúrou, vzťahom k literatúre. Krakov sa stal v roku 2013 aj Mestom literatúry UNESCO. Oslovila ma tiež kaviarenská kultúra, to v Bystrici vtedy ešte nebolo. Ešte predtým, ako som prišla študovať do Krakova, som absolvovala mesačný kurz poľštiny organizovaný tiež v rámci Erasmus programu. Bola to fantastická skúsenosť. Celý mesiac som sa učila len poľštinu. Na hodiny s lektorkou som si kúpila balíček kroviek – „krówki“. Po rozbalení boli z vnútornej strany rôzne nápisy a jeden bol naozaj zábavný. Pre Slovenku až dvojzmyselný. Znel takto: „Szukam, szukam, a tu miłość.“ (Smiech.) V preklade to znamená, že hľadám, hľadám, a tu je láska.

Erasmus skončil, ale vy ste sa do Poľska vrátili. Čo vás ťahalo naspäť?

Jednoducho som sa tu cítila dobre. Tak trochu exoticky, ako Slovenka v Krakove. Ľudia boli veľmi priateľskí, čo ma motivovalo sa učiť aj ďalej poľský jazyk. Bola som „zafascinovaná“ množstvom filmových a literárnych festivalov. Spomeniem OFF Camera, Krakowski festiwal filmowy, Conrad festival organizovaný na jeseň. Moja vášeň pre kino a literatúru sa ešte viac prehĺbila. Veľkou výhodou bolo, že slovenská a poľská kultúra sa veľmi zásadne nelíšia, ale aj tak som určite zažila kultúrny šok. Aj kulinársky. Napríklad pirohy som predtým poznala len na sladko a boršč bola pre mňa hustá kapustová polievka a nielen šťava z cvikle. Inak všeobecne služby tu už pred tými deviatimi rokmi boli na veľmi vysokej úrovni, nie iba v reštauráciách. Na Slovensku sa mi stávalo, že mi brávali tanier od jedla, keď som len dojedala posledný kúsok alebo nedopitú kávu. Tu by sa to stať nemohlo.

Prečítajte si: 4 tipy na knihy, ktoré by si mal prečítať každý rodič

Ako vyzeral život mladej ženy ďaleko od domova?

To ďaleko je veľmi relatívne. Je to len jedna hranica a na to, aké je Poľsko rozsiahle, to až tak ďaleko nebolo, pretože sa Krakov nachádza na juhu. Konkrétne v Maľopolsku, odkiaľ možno dovidieť na Tatry, ktoré nás spájajú. V podstate ľahko som si tu našla prácu v korporácii a začala som bývať sama. To bolo výborných päť rokov, kedy som využila všetky dostupné možnosti pre môj rozvoj vo voľnom čase. Začala som sama cestovať do Talianska a obľúbila si Neapol a priľahlé ostrovy Procida a Ischia. V Krakove som sa zapísala do Talianskeho inštitútu na taliančinu, do Francúzskeho inštitútu na francúzštinu. Zapísala som sa aj na brušný tanec, pilates, Aerial jogu, kaligrafiu, či ilumináciu. Spoznala som rôznych kreatívnych a zaujímavých ľudí. Úplne som ožila a predovšetkým som si začala veriť a nadobudla sebavedomie, ktoré mi na Slovensku chýbalo.

V Poľsku ste stretli aj svojho manžela. Bola to láska na prvý pohľad?

Skôr by som povedala, že to bola láska ako hrom. (Smiech.) Stretli sme sa v práci pri automate na kávu a preskočila iskra. Nadviazali sme kontakt a veľmi sme si sadli, aj čo sa týka životnej etapy a priorít. „Randiť“ sme začali v máji a o rok v júni sa nám narodil náš syn Nikolay. Mali sme kamerálnu svadbu v januári, na čo veľmi dobre spomínam. Na fotografiách je sneh a najviac sa mi páčilo, že to bolo úplne bez stresu. Nemusela som takmer nič organizovať, pomohla mi mama a všetko sa tak nejako dobre poskladalo.

Manžel je z Bulharska, čo je tiež iná kultúra. Ako vás to ovplyvnilo?

Ešte v tehotenstve som si našla lektorku bulharčiny, ktorá po pôrode chodila ku mne domov, aby som mohla pokračovať v učení. Vďaka pani Wande som sa dostala do bulharskej komunity v Krakove a krátko na to bol vymenovaný honorárny konzul Bulharska v Krakove, ktorý veľmi podporuje kultúrne podujatia. Už dva roky, aj vďaka nemu, funguje bulharská škola, do ktorej chodí aj Nikolay. Začala som sa vzdelávať v bulharskej kultúre, čítať bulharských autorov a autorky, ktorí sú naozaj skvelí. Teraz nedávno bulharský spisovateľ Georgi Gospodinow získal Brookerovu cenu za rok 2023. Spomínaná bulharská škola je veľmi dobre organizovaná. Každú sobotu sú lekcie pre deti. Nikolay chodí do najmladšej skupiny a ja sa v tom čase učím, spolu s ďalšími rodičmi, bulharčinu. Okrem toho majú každý druhý týždeň ľudové tance a spevy. Je to výborná príležitosť ako budovať bulharskú identitu od útleho detstva.

Vyzerá to tak, že spojenie rôznych kultúr a jazykov je oblasť, ktorá vás nesmierne napĺňa.

Súhlasím s týmto tvrdením. Keď som sa presťahovala do Krakova, tak som zistila, že ma teší učiť sa nové jazyky. Dokonca som prekonala bariéry, ktoré som mala s angličtinou. Tiež mal na to vplyv výber literatúry. Moja prvá prečítaná anglická kniha sa volala The No. 1 Ladies‘ Detective Agency. (Smiech.) Odporúčam. Vďaka mojim cestám do Talianska som objavila Geniálnu priateľku ešte predtým, ako ju pre slovenských čitateľov a čitateľky preložila Ivana Dobrakovová. Páči sa mi, že môžem čítať v originálnom jazyku, aj keď dobrý preklad je pre mňa tiež neoceniteľný.

Narodil sa Nikolay v Poľsku? Ako ste zvládli pôrod?

Áno, narodil sa v Krakove. Rodila som prirodzene, v štátnej nemocnici a mám s tým spojené veľmi dobré spomienky. Celý čas bol pri mne môj manžel Angel. Absolvovali sme školu rodenia a boli sme dobre pripravení a pokojní. Vedeli sme, kedy sa mi začínal pôrod, a tak sme neprišli zbytočne skoro. Mala som pripravený pôrodný plán a bola som milo prekvapená, že ho pôrodné sestry nielen prečítali, ale aj plne rešpektovali. Vďaka dobrej príprave na pôrod som sa vyhla aj tzv. nastrihávaniu hrádze a rýchlo som sa vrátila do formy. Najväčší šok prišiel, keď sme po pôrode zistili, že Nikolay má rázštep mäkkého podnebia. Ovplyvnilo to hlavne kŕmenie, ale mali sme veľké šťastie. V nemocnici nás navštívil výborný detský chirurg a vo veku 1 roka sme absolvovali operáciu. Bolo to pre mňa výnimočné, že sme mali priamy telefonický kontakt, aj keď sme opustili nemocnicu.

Aká je zdravotná starostlivosť v Poľsku?

Všeobecne využívame súkromnú zdravotnú starostlivosť, tá funguje výborne. Aj počas pandémie sa rýchlo adaptovali a veľa konzultácii, ktoré naozaj nepotrebovali osobnú návštevu ambulancie, som vybavila cez telefón. 

S bulharským manželom Angelom vychovávate syna Nikolaya v Poľsku. Predpoklad je, že ovláda niekoľko jazykov. Ako to máte s komunikáciou v rodine rozdelené? 

Nikolay má slovenské a bulharské občianstvo a takto to máme rozdelené aj jazykovo. Manžel sa rozpráva so synom len po bulharsky a ja sa snažím hlavne po slovensky. Ale priznávam, že niekedy to miešam a musím sa viac kontrolovať, aby som z poľštiny prepla do slovenčiny. Inak Nikolay je veľmi šikovné dieťa a skoro pochopil, že sa jedná o rôzne jazyky. Delí ich v závislosti od toho, s kým sa rozpráva. Chodí do poľskej súkromnej škôlky „klubik“, takže tam používa poľštinu a teraz už je štandard, že sa deti učia aj angličtinu.

Rozprávať sa so synom viacerými jazykmi teda považujete za správne?

To, čo sa mi pri výchove zatiaľ osvedčilo je, že som môjho syna nikdy nepodceňovala. Pri poznávaní jazyka a okolia sa snažím podporiť jeho prirodzenú zvedavosť často formou hry alebo interaktívnou formou. Chodíme do múzeí, do kina, na výstavy. V tomto má Krakov neobmedzené možnosti. Veľa tiež čítame, čo pomáha rozvíjať synovu slovnú zásobu.

Prečítajte si: 4 tipy na neobyčajné ubytovania na Slovensku

Na čo dbáte pri výbere detských kníh?

Pri výbere kníh sú pre mňa dôležité vhodné ilustrácie. Aj keď má Nikolay len štyri roky, už čítame knižky, kde je dlhší text. Ale musí byť aspoň jedna ilustrácia na dvojstránke.

Ako ste na tom s používaním mobilu, tabletu?

Na čo som najviac hrdá, keďže nemáme televíziu a radšej čas trávime v pohybe niekde vonku je, že má Nikolay zatiaľ zdravý vzťah k technológiám. Občas si pozrie film, ale radšej dá prednosť jazde na odrážadle alebo hre na ihrisku.

Pracujete alebo ste so synom na materskej?

V Poľsku je platená materská a rodičovská dovolenka spolu jeden rok. Tak ako väčšina žien, som ešte čerpala ušetrenú dovolenku a chvíľu som nemala žiaden príjem. Do práce som sa vrátila, keď mal syn jeden a pol roka. Riešila som to viac, keď som ešte bola tehotná. Že aké to bude, keď ho budem musieť dať do jaslí takého malého. Starých rodičov máme ďaleko, takže sme s manželom odkázaní len jeden na druhého. Ale nakoniec sa ukázalo, že Nikolay sa tešil spoločnosti detí a adaptácia prebehla veľmi hladko. Pre mňa bolo tiež dôležité sa vrátiť do práce, keďže som rada nezávislá a mala som opäť svoj príjem a svoj priestor. Niekedy som si robila žarty, že si chodím do práce oddýchnuť, lebo materstvo je občas pekná drina. (Smiech.)

Vrátili ste sa do práce hneď na plný úväzok?

Najskôr len na polovičný úväzok a na 3 mesiace. Pomohlo to. Ale potom už naplno a prvé dva roky boli samozrejme nesmierne ťažké pre skĺbenie práce a starostlivosti o syna. Zároveň sme prešli rôzne choroby a bolo ich dosť. Nehovoriac o období pandémie. Vtedy som docenila, že som mama, nakoľko ma to veľmi motivovalo ráno vstať a veľa nemyslieť. Jednoducho som bola stále niečím zamestnaná. Veľa sme v tom období jazdili na bicykli. A spätne to hodnotím ako veľmi prínosné a plné uvedomení. Napríklad v zmysle, aké sú dôležité priateľstvá a pozitívny prístup k životu. V tom je expert môj manžel. Máme vyrovnaný vzťah, pomáhame si a navzájom sa podporujeme v osobnom aj pracovnom rozvoji. Sme dobrý tím. (Smiech.)

Život v zahraničí s plusmi aj mínusmi, ale v šťastí

Martina Dimov je veselá akčná mama, ktorá sa nebojí výziev. Našla spriaznenú dušu a miesto pre život, kde je spokojná. Stále sa však zaujíma o život na Slovensku a priateľov z Poľska aj Bulharska posiela poznávať našu malú krásnu krajinu. Vďaka svojmu prístupu žiari šťastím a rozdáva radosť aj ostatným.

Zdroj foto: archív Martina Dimov