Bronislava Švrčková, odborníčka na toxické vzťahy: Naučme sa dieťaťu povedať prepáč

Vzťahy… Partnerské, milenecké, priateľské alebo aj tie medzi rodičmi a deťmi. Akčné mamy svoje deti milujú a určite rovnako aj akční ockovia. Rodičia chcú predsa pre svoje deti len to najlepšie. Často si však chyby vo výchove a správaní, ktoré deťom škodia, neuvedomujú. A bohužiaľ možno aj áno a robia to vedome. Tak či onak sa stávajú pre deti toxickými. O tom ako sa toxickí rodičia prejavujú a ako sa voči svojim deťom otec a matka správajú, sme sa pozhovárali s mentorkou, koučkou a odborníčkou na problematiku toxických vzťahov, Bronislavou Švrčkovou.

Toxické vzťahy, nezdravé vzťahy

Poďme sa najskôr pozhovárať o toxických vzťahoch trošku zoširoka. Čo vlastne toxický vzťah je? Má nejakú presnejšiu definíciu?

Pojem toxické vzťahy je používaný skôr asi lifestylovo, lebo v odborných publikáciách sa s ním ako exaktným pojmom nestretávame. Pomaly sa prediera aj do slovníka profesionálov, ale osobne som nič výstižnejšie na pomenovanie tohto typu vzťahov ešte neobjavila. V zahraničí je už tento pojem akceptovaný a často používaný, najmä v USA. Pre naše čitateľky by som to definovala ako vzťah, kde ste vo vzťahu s osobou, ktorá má patologické správanie alebo odchýlku v správaní. Prípadne črty osobnosti s duševnou poruchou. Mrzí ma, že dnes je tento termín používaný na akýkoľvek vzťah, kde to škrípe. Pretože toxický vzťah je naozaj vzťah, kde to s tým druhým skrátka po dobrom nepôjde.

Vznikajú toxické vzťahy nevedomky? Alebo súvisia napríklad s cielenou manipuláciou?

Je to naozaj práca našich nevedomých, skrytých procesov, do ktorých nemáme nahliadnuté, a preto nás to doslova prevalcuje. A áno, manipulácia je akoby ich nosný pilier. Do toxického vzťahu sa dostaneme buď tak, že nemáme skúsenosť s takýmto typom osobnosti a nejakú dobu nechápeme o čo ide. Alebo sa do takýchto vzťahov vraciame opakovane, a vtedy už hovoríme o nejakým nevedomých vzorcoch, ktoré nemáme spracované a odohrávame si ich práve v tých partnerských vzťahoch. A často veľmi bolestivo.

Bezhraničná láska býva na rovnakej úrovni s toxickým vzťahom. Prečo je tomu tak?

Ja na bezhraničnú lásku neverím, ak mám byť úprimná. Ale to som ja. Samozrejme, každý to môže mať inak. Ak sa k niekomu správame bezhranične, nech je to akokoľvek milujúco, je otázkou času, kedy sa jedna zo strán začne vo vzťahu cítiť zle. Ako sa vraví, aj dobrého veľa škodí. Hranice nám pomáhajú chrániť sa pred neželanými vpádmi do nášho prostredia. Ako povedzme koža zabráni, aby do tela nevniklo to, čo tam nepatrí.

Prečítajte si: Školská psychologička: Najviac rodičia pomôžu deťom, ak im nebudú o rozvode klamať

Milujúci alebo toxickí rodičia

Matky ľúbiace svoje dieťa a naopak dieťa milujúce svoju mamu. Puto, ktoré vzniká pred aj tesne po pôrode pretrváva do vysokého veku dieťaťa. A dieťa je ochotné, z toľkej lásky, veľa odpúšťať. Ako sa toxický vzťah mamy k dieťaťu prejavuje? Sú matky voči deťom kritické, nedovolia im vyjadriť svoj názor, deti si kupujú darmi?

Ach jaj… Toto je téma nie na článok, ale na poriadne veľký zväzok kníh… Ale skúsme si aspoň načrtnúť, čo je to toxické a čo najviac škodí našej osobnosti vo vývoji. Sú to zase akoby dve strany extrému. Priveľa a primálo. Matka, ktorá dá dieťaťu všetko, stále je mu k dispozícii, nič neodmietne, zahŕňa ho absolútnou pozornosťou, vyčíta si každé najmenšie zlyhanie. Je to dusivá matka, ktorá často dieťaťu neumožní trochu potrebnej frustrácie na rozvoj. Na opačnej strane je chladná matka. Tá, ktorá sa nezaujíma a verí, že tvrdým postojom vykreše z dieťaťa odolného človeka. Samozrejme, všetci sme niekde na tejto línii, niekde medzi. A je to v poriadku. Nikto od nás nečaká dokonalosť.

Existuje aj rodič, ktorý dokáže tieto dva typy výchovy skombinovať?

Áno, existuje. A presne takýto patologický rodič vytvára nestabilné prostredie, kde dieťa nikdy nevie na čom je, pretože raz je rozmaznávané a inokedy odmietané. Aby som nebola úplne nespravodlivá, hovoríme aj o nezrelom rodičovi, ktorý to jednoducho inak nevie. Nielen s dieťaťom, ale ani so sebou. Čo to urobí s detskou psychikou, si môžeme domyslieť.

Často sa stáva, že si mamy pred svojimi partnermi urobia z dieťaťa akýsi štít. Ak niečo nevyjde ako má, následne ich obviňujú zo svojich problémov vo vzťahu. Ako na takéto obvinenia dieťa reaguje?

Toto je veľmi krutá realita. A väčšinou sa to deje práve pri tých emočne nezrelých rodičoch. Je však ťažké od takéhoto rodiča žiadať sebareflexiu, pretože to zvykne nabúrať krehký obraz o ňom, a tak je to jednoduchšie proste vyprojektovať na dieťa. Ale zase povedzme si, komu sa takéto niečo neudialo, že nakričal na partnera, pretože na neho zase nakričali v práci. Dôležité je, mať tú potrebnú sebareflexiu a dokázať sa zamyslieť nad tým, prečo sme vybuchli a čo sa vlastne stalo. A či nie je na mieste, aby sme sa dieťaťu ospravedlnili. Žiaľ, ešte mnohí z nás si pamätajú výchovu, kde sa dieťaťu zásadne neospravedlňovalo. Ale ak sa to deje opakovane, je čas na prácu na sebe a na odbornú psychoterapiu.

Deti sa potrebujú cítiť s rodičmi bezpečne. Ak im pocit bezpečia nedoprajú, môžeme aj takýto vzťah definovať ako toxický?

Strata pocitu bezpečia a istoty je asi jedna z najčastejších tém, ktorú riešime v mojej praxi. Často je ťažké vôbec pochopiť, prečo bezpečie vôbec necítime a kedy sa to vlastne stalo. V dospelosti nám to bráni prežívať kvalitné vzťahy, necítime istotu a zostávame vo vzťahoch, kde je nám ubližované, no nevieme sa za seba postaviť. Ak si ako dieťa nevybudujeme bezpečnú väzbu s rodičom, musíme si to potom „odmakať“ v dospelosti. Pomenovala by som to ako výchovu nezrelým alebo toxickým – patologickým rodičom.

A čo rodičia, ktorí si cez deti plnia svoje nesplnené sny? Na deti je vyvíjaný nesmierny tlak.

Je… A veľakrát si to rodič ospravedlní čímkoľvek, len aby sa nemusel pozrieť do svojho vnútra. Nezisťuje, čo v ňom aktivovalo, aby bolo dieťa jeho výkladnou skriňou úspechu. Títo rodičia majú svoje vlastne nespracované veci a dieťa ich akoby „vyťahuje“ z ich vnútra. Môže to byť podobný tlak v detstve rodičov, pocit zlyhania a neúspechu, snaha vyzerať dobre pred okolím a rodinou… Ak na niekoho tlačíme, neuvedomujeme si, že reakciou bude protitlak. Jedného dňa tak budeme veľmi prekvapení, prečo dieťa ku nám nechce prísť na návštevu alebo nás zo svojho života odrezalo. Veď sme tomu nášmu dieťaťu dali všetko!

Prejdime aj k trestom alebo výsmechu. Ani jedno deti nezvládajú dobre. Ak si rodičia sem tam utrúsia niečo posmešne v rámci zábavy, je to asi v poriadku, ale ak dieťa vyslovene zhadzujú, ubližujú mu, tak to už v poriadku nie je. A rovnako je to aj pri trestaní tichom, kedy deti trpia snáď ešte viac. Čo vo vnútri prežívajú?

Dieťa nie je zmenšenina dospelého. Je kľúčové si uvedomiť, že napríklad do 7 až 8 rokov, je až nemožné si pre deti uvedomiť následnosti činov a ich dôsledkov, pretože ich psychika a osobnosť zrejú a učia sa. Ak ich naučíme, že je v poriadku sa niekomu vysmievať a ponižovať ho, často a bezdôvodne, učíme ho ako to bude mať nastavené v dospelosti. Väčšinou si dieťa odnáša pocit, že na ňom a na jeho pocitoch nezáleží. Učíme ho ako sa reaguje v hneve, ako sa môže vyrovnávať s frustráciou. Je úlohou rodiča, naučiť dieťa spracovávať emócie. A vôbec to nie ľahká práca. No a je tu ešte ďalšia súvislosť. Ako môže niečo učiť rodič, ktorý to veľakrát nezvláda sám? Je to fakt „makačka“.

Vychovávajme deti zdravo a nerobme chyby, ktoré negatívne ovplyvnia ich životy

Ako teda deti vychovávať tak, aby sme ich krásne životy naplnili sebavedomím, láskou, úctou a úspechom?

Kto na to príde a dokáže odpovedať jednou vetou a funkčne do každej rodiny, tak tomu nobelovku! Je to celé dosť zložité. Okrem toho, že ako rodič musíme dieťa viesť a nie tlačiť, ale skôr príkladom usmerniť, musíme rátať aj s tým, že nejaká časť osobnosti dieťaťa je genetika, a s tou sa veľa hýbať nedá. Takže môžeme mať doma jedno tiché dieťa a jedného tvrdohlavca a čudovať sa, kde sme urobili chybu. Preto chyby nehľadajte. Snažte sa rozumieť tomu, čo prežívate, čo sa vám deje. Komunikujte s dieťaťom, snažte sa porozumieť, čo asi tak potrebuje. Dnes už sú k tomu kvantá literatúry. Spomeniem napríklad Phillipa Perry, Lindsay Gibson. Krásne vysvetľujú, čo všetko je za tým, čo voláme zvládnutie emócií a emočná zrelosť. Študujte! To vám veľmi pomôže. A pracujte na sebe. Tak to pôjde najrýchlejšie.

Ktorým najčastejším chybám vo výchove by sme sa mali vyvarovať?

Naučme sa dieťaťu povedať prepáč. Nájdime si naň čas. Vyvarujme sa situáciám, kedy si nedokážeme oddýchnuť. Buďme na seba dobrí. Pracujme na sebe a neukazujme na druhých. Toto by mohol byť taký dobrý základ.

Čo by mali rodičia urobiť pre seba, aby dokázali byť deťom silnou oporou?

Budem sa opakovať. Najlepšia investícia je, práca na sebe. Ak si spracujete svoje vlastné bolesti, nebude nutné pokračovať v podobných vzorcoch, aké ste zažívali. Je dôležité si uvedomiť, že nehľadáme vinníka, ale riešenie dlhodobého spôsobu fungovania viacerých generácií. My máme to šťastie, že je k dispozícii obrovské množstvo informácií, ktoré nám môžu pomôcť, aby sme sa pohli ďalej a žili tak plnohodnotný a lepší život. A musíme sa do toho pustiť, aj keď možno máme strach.

Ako by mali rodičia fungovať medzi sebou, aby svoje problémy neprenášali na deti?

V prvom rade je vzťah o úprimnom dialógu. Niekedy práve preto, čo všetko máme vnútorne akoby potlačené do úzadia, je pre nás komunikácia nášho prežívania a našich potrieb vyslovene nemožná. Nedá sa to ale odpracovať za partnera, malo by to byt snaženie z oboch strán. A ak sa stane, že partner, či partnerka nechcú spolupracovať, stále môžeme začať od seba. Nech sme v akejkoľvek situácii, máme seba a od toho sa vieme odraziť. Začať nad sebou a svojimi vzťahmi inak uvažovať. Začať sa vzdelávať. Ísť na psychoterapiu. Urobiť krok k niečomu, čo nás bude rozvíjať ako človeka. Ak to bude úspešné, je veľká šanca, že to v dobrom ovplyvní celú rodinu.

Prečítajte si: Rodina kedysi a dnes, rozdiely vo výchove

Na čo by si špeciálne mamy mali dávať pozor pri výchove detí? Ako by sa mali správať vo vzťahu k otcovi svojich detí a k deťom samotným?

Svojim správaním nastavujeme normu pre naše deti. Teda to, ako sa k partnerovi správame, bude modelom, aký vzťah bude pre deti normatívny. Zamyslime sa nad tým, ako sa v našom vzťahu s partnerom prejavuje láska, ako riešime problémy, ako sa staviame k vlastnej frustrácii. Deťom je možné hovoriť hocičo, no v konečnom dôsledku budú viac menej opakovať to, čo videli doma. Takže opäť… Sebareflexia, sebareflexia, sebareflexia.

Kniha Bronislavy Švrčkovej vás prevedie svetom toxických osobností a ich nekalých hier, ktoré sa zahrávajú s našimi emóciami a s našou láskavosťou. Zažite príbeh hlavnej hrdinky a jej stretu s toxickou realitou a už nikdy nedovoľte, aby sa Vám tento príbeh zopakoval.

Zdroj foto: archív Bronislava Svrčková, Pexels