Denník Barbory: Diagnózou som si materstvo nenechala vziať

Už od malého dievčatka som sa chcela stať mamou. Bola som presne ten typ, ktorý miloval deti a platilo to aj naopak. Mala som mladších bratrancov, ktorých som kočíkovala, prebaľovala, kŕmila. Keď som mala 14, pribudol do našej rodiny môj mladší brat Jakub a bola som ako jeho druhá mama. Starať sa oňho ma robilo šťastnou.

Nikdy som nevedela čím budem a aká bude moja profesia, no o tom, že budem mamou som nikdy nepochybovala. Áno, ani vtedy, keď do môjho života zavítala reumatoídna artritída.

Od prvej chvíle som dôverovala mojej reumatologičke a keď som stretla vtedy môjho priateľa, teraz už manžela, začala som sa na tehotenstvo pripravovať.

Pri mojej diagnóze to nemohlo byť len tak. Tehotenstvo bolo do bodky plánované a reči typu, nemôžeš na to myslieť mi prišli vtipné.

Ako sa na to nedá nemyslieť, keď kvôli tehotenstvu vysadíte všetky lieky s vedomím, že ak neotehotniete čím skôr, tak sa vám zhorší váš zdravotný stav?

Pocit, že by mi boli opäť nasadené lieky a ten opätovný kolotoč vysádzania liekov a prípravy na tehotenstvo bol príšerný. Určitá liečba sa totiž počas tehotenstva nemôže brať vôbec a samotné zbavenie sa liekov trvá aj pol roka.

Myslela som na to stále a aj napriek tomu, že veľmi vnímam svoje telo a cítim akúkoľvek zmenu, čiže viem presne, kedy mávam ovuláciu, poistila som si to ovulačnými testami.

Bolo to veľmi vtipné, lebo manžel sa raz kvôli môjmu pozitívnému ovulačnému testu ponáhľal z pracovnej cesty z Prahy až domov, do Košíc. Áno, stihol to. Áno, otehotnela som. V tomto som našťastie aj napriek mojej diagnóze nemala problém a skôr som si musela dávať veľký pozor, aby som neotehotnela v nevhodnú dobu.

Tehotná som bola 3x a mám 2 deti. Že to nevychádza? Vždy hovorím, že otehotnieť je krásne, no ešte dieťa treba vynosiť a zdravé aj porodiť. Hneď prvé tehotenstvo u mňa nedopadlo dobre. Potratila som. Slovo potrat znie veľmi surovo a bezemočne. A ono to aj surové je, aj keď teda veľmi emočné.

Ale nevzdala som sa!  Ani v tej nemocnici, kde mňa so zamĺknutým potratom dali na izbu ku tehotným ženám. Ani keď mi lekár pri ultrazvuku povedal, že nebije srdiečko a spýtal sa ma, či to bolo plánované tehotenstvo. Ani keď som s hrozným plačom stála v natlačenom výťahu nemocnice a všetci na mňa súcitne pozerali. A ani vtedy, keď som ležala nahá pred miestnosťou kde sa robia kyretáže a kde som sa cítila ako na bitúnku. Nezlomilo ma to, práve naopak!

O 3 mesiace na to som otehotnela. Ovulačný test to krásne zariadil, moja reuma spala, bola som bez liečby, príznaky ochorenia boli zmiernené, čo je pri reumatických ochoreniach typické.  Všetko bolo super, bruško rástlo, no moja psychika upadala. Veľmi som sa bála, čo bolo aj po prvej skúsenosti prirodzené.

Tehotenstvo prebehlo bez problémov a porodila som cisárskym rezom presne na termín. Bolo mi absolútne jedno ako porodím, len nech už svojho vytúženého Jonáša uvidím na živo. A on prišiel a mne zo srdca spadol obrovský balvan obáv.

Konečne bol tu a na vlastné oči som videla, že je v poriadku a je krásny a zdravý. Moja reuma stále spala.

O 23 mesiacov neskôr sa narodil môj druhý syn Jerguš. Moja láska sa zdvojnásobila. No moja reuma sa prebrala. Ale to je už iný príbeh…

PS1: Nikdy sa nevzdávajte. Nenechajte sa odradiť.

Ak túžite byť mamou, ak to vaša diagnóza dovolí, lebo som si vedomá toho, že nie vždy sa to dá, tak si za tým choďte. Verte si. Buďte silná.

PS2: Byť mamou nie je samozrejmosť. Ani otehotnieť, vynosiť dieťa a aj ho zdravé a v zdraví porodiť. Buďme vďačné a pokorné, že môžeme, že nimi sme.