Liečebná a špeciálna pedagogička: 5 tipov, ako efektívne komunikovať s dieťaťom v náročnej situácii

Mgr. Zuzana Poláková je liečebná a špeciálna pedagogička, ktorej poslaním je pomôcť matkám pochopiť svet pohľadom detí. Zároveň je zakladateľkou projektu Hravo s Mackom, ktorý je určený pre každú mamu, ako odborný sprievodca materstvom od narodenia detí až do ich dospelosti.

O Mgr. Zuzane Polákovej sa môžete dozvedieť viac aj v našom rozhovore s ňou.

Ruku na srdce, mamy, pozná to každá z nás – situácie s deťmi vedia byť vypäté a občas je pre nás ťažké bojovať s vlastnými emóciami popri práci, starostlivosti o domácnosť, s každodenným stereotypom. Vnímam, že našou najčastejšou reakciou, po ktorej vtedy siahame je zvýšenie hlasu.

Náš krik je typ naučeného správania, ktoré sme automaticky prebrali z detstva a aj forma obrannej reakcie, ku ktorej sa uchyľujeme v záťažových situáciách, pretože ide o naučený vzorec správania.

Prečo táto cesta nevedie do cieľa? Veľmi sa mi páči prirovnanie, že krik je vlastne volanie o pomoc. Kričí naše srdce, pretože cíti, že v tejto chvíli sme si s dieťatkom vzdialené, ako sa naše srdcia nepočuli, keď sme zaplavené negatívnymi emóciami. Túto teóriu potvrdzuje aj fakt, že keď sme si s ľuďmi v komunikácii najbližší, šepkáme, pretože často ide o dôverné, až intímne zdieľanie. Keď sme v strese, hneváme sa, pridávame na hlasitosti. Keď na teba zvyšuje hlas tvoj partner, či šéf, začína to v tebe vrieť a automaticky sa ho snažíš prekričať. V deťoch môže krik vzbudzovať strach, pocit, že nie sú v bezpečí. Ich mozog vtedy nie je schopný prijímať informácie, pretože je zaplavený emóciami a dieťa volí podvedome stratégiu, kedy zo situácie utečie, zamrzne, alebo ide do protiútoku. Navyše ich naučíte len to, že ten, kto je najhlučnejší, má pravdepodobne pravdu.

Krik je však kontraproduktívny aj z dôvodu, že vám dieťa nerozumie – pri kriku totiž hovoríme rýchlo a častokrát použijeme veľa slov v našom prehovore,  vplyvom našich emócií nedokážeme artikulovať dostatočne zreteľne, dieťa vníma veľké množstvo neartikulovaných zvukov, ktoré nestíha spracovať a preto nedokáže splniť našu požiadavku.

Zdroj Pexels, Autor Elina Fairytale

Prečítajte si: Školská psychologička radí, ako pripraviť dieťa na nástup do škôlky či školy

Akých zásad sa teda držať pri výmene názorov a ako si zabezpečiť pozornosť dieťaťa a motivovať ho k spolupráci pri riešení akéhokoľvek problému?

Kľúčovou požiadavkou je prijať dieťa také, aké je. Áno, aj vtedy, ak nepočúva, áno, aj vtedy, ak sa nespráva podľa našich predstáv, áno, aj vtedy, keď trucuje. Treba si uvedomiť, že dieťa sa musí vyrovnať s plnou škálou emócií a ešte sa len učí, ako bojovať s nepríjemnosťami, preto je pochopiteľné, že prejaví aj hnev či vzdorovitosť. Tie pramenia z frustrácie, že slovník dieťaťa je zatiaľ veľmi obmedzený, emócie navyše patria k abstraktným pojmom, ktoré je náročné zhmotniť, opísať slovami. Dieťa preto komunikuje tak, ako to komunikačne dovoľuje jeho aktuálna úroveň reči.  Nie je zatiaľ schopné popísať všetko, čo sa v ňom odohráva – preto kričí, búcha, prípadne má iné expresívne prejavy. Treba si priznať skutočnosť, že aj my dospelí máme občas problém popísať, vyjadriť, spracovať vlastné emócie, pre dieťa je to niekoľkonásobne ťažšie. Emócie sú prirodzenou súčasťou života, nedelia sa na dobré či zlé, ale každá má svoje opodstatnenie. Aj vďaka nim je náš život pestrejší.

Ako docieliť úspešnú komunikáciu? Základom je stratégia, ktorú tvorí opis situácie, prípadne informácia a následná otázka.  Nezabúdajte, že emócie sú veľmi nákazlivé, preto ak cítite, že v danej komunikačnej situácii strácate nadhľad a trpezlivosť, je tu jednoduchý návod:  Nereagovať hneď, stíšiť sa, rozdýchať svoje emócie, pokojne otvoriť okno, osviežiť sa vodou a po vlastnom upokojení skúsiť pomenovať, čo asi dieťa v danom momente prežíva.  Pocity hlbšie neanalyzujme, len popíšme, čo sa deje navonok. Príklad: Vidím, že plačeš. Zrejme si chcel ešte ostať na ihrisku.

alebo:

Udrel si brata, zrejme ťa nahevalo, že sa hrá s tvojou obľúbenou hračkou.

alebo:

Zajtra máte písomku z matematiky, môžeš byť z toho nervózna, ak nerozumieš danému učivu.

Na to, aby ste sa vyhli útočeniu na dieťa, prepadli emóciám, vám pomôže pomenovať konkrétny fakt, ktorý je ,,uchopiteľný“. Deti až do dvanásteho roka života nemusia pochopiť význam všetkých emócií, preto je lepšie hovoriť o tom, čo vieme zachytiť zmyslami. Pomôže, ak vetu začnete slovom vidím, počujem, cítim.

Následne je skvelé dať priestor dieťaťu. Možno jediné, čo potrebuje, je vyžalovať sa, cítiť sa vvpočutý. Pokiaľ dieťa mlčí, môžete ho podporiť vetou, ktorá mu dodá pocit bezpečia.

,Čo si myslíš, čo by v tejto situácii  pomohlo?

Prípadne

,Čo môžem pre teba urobiť, aby si sa cítil/a lepšie?

Dieťaťu tak dáme jasne najavo, že aj na jeho postoji záleží, že sa nechceme hádať a dokazovať si moc, ale vnímame ho ako rodič a na svoj problém nie je samo.

Zdroj Pexels, Autor Ketut Subiyanto

Prejavme dieťaťu, že si ho vážime a berieme ako rovnocennú bytosť schopnú slobodnej voľby. Výber z možností je neohrozujúca komunikačná zručnosť, ktorá dieťaťu dodáva pocit istoty a bezpečia. Vnímame ho vtedy ako kompetentnú, seberovnú a zodpovednú osobnosť. Zároveň nám pomáha vytvárať partnerský vzťah s dieťaťom, poskytuje mu slobodu, po ktorej deti často túžia a nám ako rodičom pomáha pevne nastaviť hranice, bez toho, aby ich dieťa vnímalo ako príkaz, ktorý ho obmedzuje.

V každej situácii mu dokážeme dať dávku slobody a dieťa nadšene spolupracuje. Podľa veku dieťaťa mu dáme dve, v staršom veku tri alebo viac možnosti, z ktorých si môže samostatne vybrať. Treba však myslieť na to, že musíme prijať rozhodnutie dieťaťa také, aké je, a práve preto dávame také možnosti, ktoré sú pre nás prijateľné, nie formou áno-nie, ale vyber si, A alebo B? Zároveň môže aj dieťa navrhnúť vlastné riešenie, nemalo by byť v komunikácii v pasívne, ale aktívne sa na nej podieľať.

Vonku je zima, oblečieš si bundu alebo sveter? Budeme raňajkovať, dáš si rožok alebo chlieb?

1. Je veľmi dôležité v deťoch už odmalička budovať zodpovednosť a uvedomiť si možnosť jej širokého uplatnenia v živote. Nevydávajme príkazy, nepoužívajme formulácie typu – musíš bez vysvetlenia, bez toho, aby sme dieťa vypočuli a vnímali aj jeho potreby a momentálne nastavenie. Ak je to možné a dieťa je dostatočne komunikačne schopné, pýtajme sa na jeho názor, nechajme ho riešiť problém samostatne – ono to zvládne a rastie tým aj jeho sebavedomie a pocit dôležitosti. Rodič už nie je v autoritatívnej pozícii, kde ovláda dieťa z pozície moci, ale je jeho sprievodcom, pričom mu nedáva overené rady na život. Vedie ho tak k samostatnosti, čo ocení neskôr najmä v dospelosti pri stresových situáciách, na ktoré bude lepšie reagovať a prijímať ich ako prirodzenú súčasť života.
2. Komunikácia na úrovni dieťaťa – V komunikácii s deťmi nie vždy funguje siahodlhé vysvetľovanie, ktorému dieťa nerozumie, nezachytí všetko, čo chceme formulovať, jeho pozornosť je rozptýlená, a preto je dôležité prejsť na komunikáciu na jeho úrovni. Možno máte tendenciu pri prvom probléme dieťaťa prinášať návrhy a riešenia, ale ono je možno v štádiu, keď potrebuje len vypočuť, vyjadriť svoje emócie. Skúste vnímať svoje dieťa v tom, čom vám hovorí, ako vám to hovorí, opísať jednoducho a vecne situáciu a otvorenými otázkami sa spoločne dopracovať k riešeniu po tom, ako verbalizuje svoje nepríjemné pocity zo situácie.
3. Nehovoriť v negáciách –  Nerob toto! Nepočuješ? Nehovorte s deťmi v negáciách, nerozumejú im. Informácie podávajte jasne, zrozumiteľne… Teda hovorte, čo dieťa má v danej situácii urobiť. Určite ste sa stretli so situáciou, kedy vaše deti opakovane zabúdali (nechtiac alebo aj celkom vedome), na úlohy, umývanie zubov a rešpektovanie pravidiel v domácnosti. V týchto prípadoch určite zaberie metóda dvoch slov, ktorá bez dlhej prednášky pripomenie dieťaťu jeho povinnosť, bez toho, aby to vyznelo otravne a nepríjemne. Napríklad – Ak ste dieťaťu už tretíkrát povedali, aby si upratalo hračky a ono to stále neurobilo, skúste úplne pokojným hlasom osloviť dieťa a následne pripomenúť, na čo zabudlo. Samko, hračky. Deti, zuby. Hanka, bunda.

Pre efektívnu komunikáciu odporúčam dodržiavať niekoľko faktorov, a to:

1. pozornosť dieťaťa – dbajte na to, aby ste ju mali, pretože potom nemôžete očakávať úspech v komunikácii. Dosiahnete ju, ak oslovíte svoje dieťa menom a s jadrom komunikácie počkáte, kým sa na vás pozrie.
2. minimalizujte rušivé vplyvy okolia – ak dieťa zaujíma hluk z ulice, rozptyľuje telefón či televízia, ťažko vám bude venovať pozornosť
3. hovorte stručne, pokojne a zreteľne, ideálne tvárou v tvár dieťaťu.
4. buďte presní a dôkladní v tom, čo hovoríte, vyhraďte si čas a priestor na dieťa
5. potvrďte si, či vám dieťa rozumie. Po krátkych úsekoch si informácie spolu s dieťaťom rekapitulujte a pýtajte si spätnú väzbu

Snažte sa nájsť spôsob, ako efektívne hovoriť s deťmi, pretože či už komunikujeme správne, rešpektujúco, alebo aj nie, slová sa dotýkajú nielen uší, ale najmä duše dieťaťa. Preto voľte láskavé slová. Veď nie nadarmo sa vraví, čo dáš, to sa ti vráti.

Článok pripravila Mgr. Zuzana Poláková

Zdroj foto: Pexels