Na materstvo sa pripraviť nedá: Čo všetko som zistila, až keď som sa stala matkou

Prvorodičky nie sú, ani po prečítaní množstva kníh alebo vypočutí všetkých možných zážitkov a rád, na pôrod a materstvo dostatočne pripravené. Všetky očakávania, ktoré začínajú pôrodnými bolesťami, pokračujú narodením malého uzlíčka lásky, prvými dňami života dieťatka a nezastavia sa ani na veľa rokov dopredu, sú natoľko nepoznané, že zrejme každú mamu prekvapia.

Obavy a strach

Eufóriu radosti, keď som pod svojim srdcom počula biť ešte jedno, nedokážem ani opísať. Nikdy nepominula, ale pridal sa k nej strach a obava z toho, do čoho som sa to vlastne pustila. Či sa dokážem o dieťatko postarať, či budem robiť všetko správne a vo vzduchu nado mnou poletoval aj obláčik, ktorý sa pýtal, či ma bude naše bábätko milovať.

Pôrod bol boj o život

Keď som ustála tehotenstvo prvorodenej dcérky, nadišiel deň D. Presne som vedela, že práve dnes našu malú princeznú privítame na svete. Doktor na mňa len zavrčal, že sú to falošné kontrakcie. Odpustila som mu to. Prerušila som jeho sladký spánok, tak bol trochu nervózny. A aj tak som vedela, že tie kontrakcie vôbec nie sú falošné. Práve naopak, boli až príliš skutočné. O takmer 13 hodín som pocítila nekonečnú úľavu a skonštatovala, že pôrod je naozaj dosť boľavá záležitosť. Počúvala som dovtedy kadečo, ale až na vlastnej koži som zistila, aký ťažký môže byť zrod nového života. Fantastické na tom všetkom je, že už po pár minútach som na bolesti zabudla. Či to bolo od samej lásky alebo z vyčerpania, to už neviem.

Prečítajte si: 10 top seriálov pre ženy, ktoré si zamilujete

Dojčenie ako najprirodzenejšia vec na svete

Tak tu som sa veľmi mýlila. Asi preto, že som vedome preskakovala stránky v knihách a nevnímala okolie. Ak sa povie najprirodzenejšia, nebudem tomu predsa venovať zbytočnú pozornosť. Pôjde to samé, nie? No, nie. Zničené bradavky, hladné dieťa a plač, až na nás susedia posielali sociálku. Ale to len obrazne. Myslím tých susedov. Plač bol fakt strašný. A dojčenie som chcela vzdať po pár dňoch. A vzdala som? Nevzdala. To ma nepoznáte. Len som dosť dlho nevedela našej dcérke vysvetliť, že v maminkinom náručí, prisatá na prsníku, má súvisle papať a nie sladko odfukovať. A tak v akej polohe ma manžel ráno opúšťal, v takej ma večer aj našiel. Menili sa asi len tie prsníky.

Verila som, že bábätká iba spia

Ďalší šok. To naše nespalo vôbec. Netuším, kde brala malá okaňa energiu, ale ak nezdriemla na prsníku, tak potom len v kočíku a iba za neustáleho pohybu. Kým sme sa vybrali z domu, hore nohami bol celý vchod spolu s jej nárekom. Napokon zaspala, ale najbližšie hodiny som musela zdolávať kopce, nerovný terén a sto jarných kilometrov bez zastavenia a bez komunikácie s okolím. A pobyt von a v kočíku bol jediný spánok. Zvyšok dňa a noci sme predebatovali, hrali sa a z maminky sa postupne stávala zombie. Takže nie, všetky bábätká rozhodne nespia. Sú aj také, ktoré sa boja, že niečo prešvihnú.

Niektorým rodinným príslušníkom treba dať zákaz približovania

A to celkom vážne. Ruku na srdce. Ktorá z vás nechcela aspoň raz niekoho z rodiny vypoklonkovať za dvere? Určite nie som sama. Možno len s tým rozdielom, že ja som sa pre niektorých chcela stať doslova neviditeľnou. Dobre mienené rady? Fajn. Ale nechajte to snáď na mamu, či si z nich niečo zoberie. Ak áno, potešte sa. Ak nie, netlačte na pílu.

Prečítajte si: 5 kníh o rodičovstve, ktoré by si mala prečítať každá mama

Nič nebude ako predtým

Tak je. Naozaj nebude a ani nie je. Už nedokážem myslieť len na seba, aj keď to som nedokázala ani pred narodením dcérky. Ale rozumieme si, ako to myslím… Už sa vždy bude všetko točiť hlavne okolo detí. Zrazu som si začala „mykať“ a slovko „ja“ som nedokázala povedať ani vo chvíli, keď som bola náhodou sama. A tieto náhody boli skutočne náhodné, lebo malá „pijavička“ bola so mnou absolútne všade. Ale však, zvykla som si. Ja si myslím, že mamy si zvyknú jednoducho na všetko. Hovorí sa tomu bezhraničná láska. Ale taká vraj neexistuje, takže ani neviem presne definovať to, čo ma formovalo, aby som sa úplne odovzdala.

Zmena zo ženy na matku je nenávratná

A teraz nemyslím tú psychickú, aj keď aj tam by bolo o čom. Myslím skôr fyzickú. No a zase nebudem spomínať tie supermatky, ktoré vyzerajú po pôrode lepšie ako pred ním. Netuším, prečo práve pri mne nastala chyba v Matrixe. Moje telo po pôrode a bez spánku nedokázalo so sebou robiť nič. Bola som rada, keď som stihla zjesť suchý rožok. Len veľmi pomaly som sa scvrkávala do pôvodného stavu a vlastne som sa tam už nikdy nedostala. Všetky veci na mne vyzerali akoby sa zbehli a v zrkadle na mňa zízali dva obrovské prsníky naliate mliekom, ktoré zdeformovali aj to málo, čo mohlo na mne ako tak sedieť. Spomínam si, že som čítala niečo o zázračnom tele matky a elasticite. Asi som to nečítala s porozumením.

Druhý pôrod, druhé dieťa

Ak si myslíte, že som šla do druhého tehotenstva, pôrodu a materstva lepšie vyzbrojená, mýlite sa. Opäť nič nefungovalo, pretože synček si šiel od prvých dní to svoje. A ja? Namiesto parfumu som zo seba ešte dlho cítila iba mliečko. Nalepili sa na mňa ďalšie kilá a rozmnožené „pijavičky“. Kaderníčku som videla možno tak raz za pol roka, nohy a pazuchy som si holila veľmi sporadicky a o kozmetičke som len snívala. Porodila som si dve absolútne rozdielne malé osobnosti, ktoré sa mi len ťažko darilo zladiť a môj čas pre seba sa kdesi záhadne vyparoval. Ale… Viete čo, však? Nemenila by som… Na to, aké to bude, keď sa stanete mamou, vás nikto a nič nepripraví, no napriek všetkému, je to to najkrajšie, čo sa mi mohlo v živote prihodiť. Dnes mám doma už veselých a bláznivých pubertiakov, ale ešte stále ma to s nimi neskutočne baví.

Zdroj foto: Veronika Samborská