Školská psychologička: Najviac rodičia pomôžu deťom, ak im nebudú o rozvode klamať

Rozvod alebo rozchod rodičov môže dieťaťu spôsobiť traumu, ktorá ho bude sprevádzať celý život. Ako zvládnuť rozvod/rozchod v súvislosti s deťmi, ako komunikovať s deťmi o rozchode, čo robiť a nerobiť v tejto situácii vám poradí školská psychologička Mgr. Nikola De Almeida.

Kedy je správny čas alebo chvíľa povedať deťom o rozchode, rozvode?

Nedá sa povedať, že existuje správna chvíľa, najprv by si rodičia mali ujasniť či si teda ešte dajú šancu alebo sa definitívne rozídu. Neustále príchody, hádky a odchody rodičov môžu v dieťati vyvolávať negatívne pocity a neskôr sa to môže preniesť do psychických problémov.

Keď už sú rodičia vyrozumení s tým, že sa rozchádzajú/rozvádzajú najlepšie by bolo, ak by si deti posadili, nech je už vek akýkoľvek a spolu sa snažili deťom situáciu vysvetliť. To, že sa už dvaja ľudia nemajú radi tak ako kedysi sa dá deťom povedať v každom veku, avšak nie v každom veku sa s tým deti vysporiadajú rovnako. Je dobré deti oboznámiť s prichádzajúcimi zmenami, ako kto sa odsťahuje, aká bude následná starostlivosť rodičov alebo či príde do rodiny v rámci rozvodu sociálna pracovníčka, ktorá sa ich môže pýtať rôzne otázky, aby si deti ako tak vedeli predstaviť, čo ich čaká.

O rozvode/rozchode by mali vedieť hneď, ako si to rodičia priznajú, nemá význam čakať na deň, kedy sa jeden z rodičov bude lúčiť s kuframi pri dverách a v nich zostane množstvo nezodpovedaných otázok. Pri informácií o rozvode/rozchode je dobré zachovať pokoj a snažiť sa zodpovedať všetky detské otázky, pomáha im to pochopiť situáciu.

Ako povedať deťom túto správu? Čo povedať a čo rozhodne nehovoriť?

Začnime tým, čo nepovedať, pre deti sú zbytočné informácie typu, že si jeden z rodičov našiel milenca/milenku, kto a kedy podvádzal, kto čo kedy na druhého povedal a nepovedal. Ich zaujíma prečo sa ich bezpečný prístav delí zrazu na dve menšie miesta. Rodičia by sa pred deťmi nemali hádať, osočovať, nadávať si či dokonca prejsť k fyzickému násiliu. Je veľmi dobré, ak sa dopredu dohodnú, čo budú hovoriť, ktoré informácie sú pre deti dôležité, a ktoré sú iba pre dospelých za zatvorenými dverami.

Deti chápu koncept lásky ináč ako dospelí, niektorým deťom pomáha, ak rodičia svoj vzťah prirovnajú k nejakým rozprávkovým postavám a uvedú dohodnutý dôvod odchodu, iné deti potrebujú zodpovedať otázky a potom sú deti, ktoré to potrebujú spracovať v sebe. Vo všetkých prípadoch je dobré deti uistiť, že ich obidvaja rodičia majú radi rovnako a že vo svete dospelých to tak už býva, čo samozrejme zistia neskôr.

Prečítajte si: Školská psychologička o deťoch predškolského veku a technológiách

Ako prispôsobiť to, čo rodičia povedia svojim deťom o rozchode/rozvode podľa veku a emocionálnej zrelosti dieťaťa?

V prvom rade to zrejme vždy bude pre deti informácia o tom, že už nič nebude ako predtým a že v domácnosti, v ktorej žili teraz s dvomi rodičmi, bude zrazu jeden alebo v horšom prípade sa budú musieť sťahovať všetci. Tak či tak, nastanú zmeny.

Rodičia by mali svoje deti poznať najlepšie a asi úplne najlepšie ich poznajú mamy, mali by dokázať emocionálnu zrelosť dieťaťa, aj keď pri informáciách o rodičoch sa môžu deti zachovať akokoľvek. Nemyslím si, že dvojročné dieťa dokáže poňať rozvod/rozchod, vníma len zmeny, ktoré nastávajú, odchod jedného z rodičov, pocity rodiča, ktorý ostal, situácie, ktoré sa zrazu doma dejú, ak vo väčšej miere napríklad pomáhajú starí rodičia a pod. Myslím si, že aj takéto deti je potrebné oboznámiť s prichádzajúcimi zmenami. Iné je to napríklad pri dieťati štvorročnom a starších, ktoré už rodičov a ich vzťah ponímajú ináč ako mladšie. Tam je príprava aj zo strany rodičov dlhšia a podrobnejšia ako pri mladších. Samostatnú kategóriu tvoria aj citlivé deti, ktoré všeobecne zvládajú zmeny ťažšie. Celkovo si myslím, že je dobré postupne deti na jednotlivé zmeny, ktoré nastanú po rozchode/rozvode pripravovať, ale fakt, že rodičia sa rozhodli rozísť je dobré predostrieť na rovinu.

Malé deti nevedia, čo znamená rozvod/rozchod, niekedy to nevedia ani staršie deti, pre nich je to zmena v štruktúre rodiny, zmena v bývaní, zmena v hraní a predovšetkým zmena v podobe stráveného času s rodičmi a presne toto sú tie veci, na ktoré by sa mali rodičia pri oboznamovaní detí s rozvodom/rozchodom zamerať.

Ako zabezpečiť to, aby si dieťa v žiadnom prípade nemyslelo, že má v rozchode rodičov vinu, že je súčasťou ich problému, konfliktu?

Nedá sa povedať, či sa to dá zabezpečiť, hlavne u starších detí – mladšieho školského a staršieho školského veku. Celkovo by sa deti mali vynechať z problémov a konfliktov, ktoré sa odohrávajú medzi rodičmi. Jednak im nerozumejú, nespôsobili ich, neovplyvnia ich rozhodnutia a na strane druhej si to vôbec nezaslúžia aby boli v detstve, kedy má byť všetko bezstarostné, sťahovaní do riešenia konfliktov a problémov rodičov.

Je dobré na rovinu dieťa oboznámiť s tým, že s tým nemá nič spoločné, že ho rodičia budú mať aj naďalej radi, že sa mu budú venovať a budú sa snažiť, aby prichádzajúce zmeny pocítilo čo najmenej. Pri deťoch mladších, napríklad v predškolskom veku je to jednoduchšie, nakoľko ich potreby sú väčšinou na primárnej a sekundárnej úrovni. Ťažšie je to so staršími deťmi, ktoré si viac uvedomujú a dokážu spájať viacero súvislostí, tam je to už čisto len o podaní a dohode zo strany rodičov, ak sa teda medzi sebou dohodnú na spôsobe oboznámenia detí s rozvodom/rozchodom.

Aké sú bežné emócie, ktoré deti prejavujú počas rozchodu/rozvodu rodičov?

Každé dieťa je iné a každé reaguje po svojom. V istých momentoch sú to skôr negatívne pocity ako sklamanie, smútok, obavy, strach, v rozličných momentoch príde aj fáza vyrovnávania sa s touto situáciou a teda myslím si, že emócie a ani jednotlivé fázy rodič u dieťaťa nedokáže ovplyvniť, aj keď sa ich snaží zmierniť. Dokonca dieťa sa môže prejavovať nahnevane, môže sa zvýšiť jeho agresivita nielen v domácom prostredí ale napríklad v prostredí školy či dokonca materskej školy.

Ako zistiť, že je čas ísť s dieťaťom ku psychológovi, ako môžu rodičia zistiť, že túto situáciu dieťa nezvláda?

Ak rodič badá na svojom dieťati po odchode druhého rodičia výrazné zmeny, apatiu, smútok, prípadné fyzické zmeny, ktoré sa po rozvode/rozchode vyskytnú, ako napríklad pomočovanie je viac než vhodné vyhľadať pomoc psychológa.

V počiatkoch rozvodu/rozchodu je dieťa smutné, apatické, sklamané alebo dokonca nahnevané. Tieto pocity by mali pomaly ustupovať, dieťa alebo deti by sa s nimi mali postupne vyrovnávať a vžiť sa s novými situáciami. Avšak takéto zmeny môžu byť spôsobené aj hádkami medzi rodičmi pred deťmi, nátlakom zo strany rodičov, veľkému množstvo zmien, na ktoré dieťa nebolo pripravené, či rozdielnymi prístupmi vo výchove zo strany rodičov (to čo matka zakáže, otec povolí a naopak).

Zmeny správania, ktoré rodičom napovedia, že je vhodný čas navštíviť psychológa sa prejavia aj v školskom prostredí, tam ide väčšinou o zhoršení prospech, zhoršené správanie či prejavy agresie zo strany dieťaťa. A to aj u takých detí, ktoré boli doteraz bezproblémové. Nie je to však podmienkou, niektoré deti sa uzatvoria do seba a všetky emócie, názory či myšlienky dusia v sebe. Rodičia by na základe komunikácie a prejavov správania dieťaťa mali dokázať rozlíšiť čo ešte v poriadku je a kde už je vhodné požiadať psychológa o rady a pomoc.

Prečítajte si: Školská psychologička o vysvedčení, ktoré sprevádza radosť i obavy

Kedy by mali rodičia zájsť za psychológom, oni sami po pomoc?

Nikdy nie je na škodu, zaplatiť si aspoň jedno sedenie s kvalitným odborníkom v situáciách, akou je aj rozvod či rozchod. Predsa len práve odborníci sú tu na to, aby nám odporučili nejaké stratégie, vypočuli si nás, či nám len povedali svoj názor na danú vec. V akomkoľvek veku dieťaťa by si mali rodičia uvedomiť, že už to nie je len pre nich, ale hlavne pre dobro ich dieťaťa a pokiaľ rodičia nie sú v poriadku, v pohode, dieťa reflektuje ich pocity, emócie a tiež v pohode nebude.

Sme národ, ktorí striktne odmieta sedenia u psychológa či iného odborníka pretože donedávna si každý myslel, že tieto služby sú určené pre ľudí s psychickými poruchami a predsa nikto na nás nebude ukazovať prstom, že chodíme k „cvokárovi“. Treba si uvedomiť výhody a pozitíva, ktoré nám môže návšteva u odborníka poskytnúť, treba vyjsť z komfortnej zóny a urobiť niečo pre seba, pre svoje psychické a aj fyzické zdravie, treba urobiť niečo pre rodinu a predovšetkým treba stáť nohami pevne na zemi, hlavne v ťažkých obdobiach, akým určite pre rodičov rozvod/rozchod je.

Ako minimalizovať psychickú traumu z rozvodu u detí?

Neexistuje univerzálne pravidlo ako sa dá minimalizovať trauma, myslím si, že najviac rodičia pomôžu deťom, ak im nebudú klamať či už o rozvode alebo zmenách, ktoré nastanú a hlavne ak sa rozídu, ako tak v dobrom. Ak sa budú snažiť hľadať riešenia, ktoré neovplyvnia režim dieťaťa, ak sa dokážu dohodnúť na rovnakom výchovnom štýle, na rovnakých pravidlách v jednej a druhej domácnosti a ak v očiach dieťaťa nebudú toho druhého očierňovať, znemožňovať a vykresľovať ako najhoršieho. Nie je to o slovách, ale skôr o skutočných činoch, ktoré sú rodičia ochotní pre svoje deti naozaj urobiť.

Ako môžu a ako by mali školy a učitelia podporovať deti, ktoré si prechádzajú rozchodom/rozvodom rodičov?

Možno to vyznie nepekne, ale nemyslím si, že slovenské školy sú na úrovni, kedy sa snažia deťom uľahčiť vyrovnávanie sa s rozvodom či rozchodom rodičov, samozrejme česť výnimkám. Donedávna sme o školských psychológoch ani nechyrovali, teraz to malé množstvo škôl, ktoré si ich cez projekty mohlo dovoliť odkáže dieťa a aj rodiča na školského psychológa či sociálneho pedagóga a tam celá podpora školy končí – to je moja skúsenosť.

Na druhej strane rozvod/rozchod nie je vec, ktorou by sa dieťa alebo rodič chválil, takže sa stáva, že školy alebo pedagogický zbor o takejto situácií vôbec nemusí vedieť.

Zdroj foto: Pexels