Denník mamy: Prečo neverím na rozprávky

Chcela by som povedať, že deň tvojho narodenia je pre mňa tým najkrajším dňom, ale nemôžem. Alebo skôr nemohla som – dlho  bol obostrený smútkom, bolesťou a strachom.

Vždy som ťa chcela. Videla som ťa v stovkách tvárí detí, v rozžiarených očiach, závidela som šťastným párom to, ako ich deti robia prvé krôčiky, bľabocú a predvádzajú nemotorné úsmevy.

Ibaže sa mi roky nepodarilo stretnúť tvojho otca. Ani zďaleka niekoho, kto by bol so mnou ochotný vytvoriť rodinu. Vždy som natrafila na vzťahy, v ktorých som ťahala za kratší koniec a moje sny o spriaznenej duši, tajomnej láske na celý život a iné idealistické predstavy sa postupne s príchodom tridsiatky rozplynuli a začala som si zvykať na single život. Ten priznajme si, nebol až tak zlý – mohla som si organizovať čas, ako som chcela, jediným limitom bola práca, ktorá ma však napĺňala, zúčastňovala som sa akcií, cítila sa príjemne, úspešne, atraktívne, ale stále som cítila akúsi zvláštnu osamelosť. Pocit, že mi niečo v živote bytostne chýba.

Cítila som sa matkou dávno predtým, než som matkou bola. Preto, keď som stretla tvojho otca, ani na sekundu som nezaváhala a pomyslela si, áno, to je on. Idylický začiatok vzťahu bol nielen náhly a spontánny, ale aj vzrušujúci, akčný, príjemný, chceli sme tráviť čas stále spolu, cítili sme sa absolútne prepojení, rozumeli sme si snáď vo všetkom, no veď to poznáte. Alebo nie? Občas sa mi vynoril neistý pocit, čo ak. Čo ak to predsa nevyjde a moja vysnívaná rozprávka nebude mať šťastný koniec? No pri pohľade na tvár tvojho otca som sa až zahanbujúco usmiala takejto myšlienke. Musí to vyjsť, pretože si to zaslúžim ! Tak dlho som to šťastie hľadala, tak dlho som túžila byť mamou, tak dlho som chcela byť milovaná jednoducho taká, aká som.

A v tej svojej zamilovanosti som si prestala všímať svet naokolo. To, že tvoj otec má pocit akejsi nadradenosti nad ostatnými, to, že má pocit, že by mu mal každý slúžiť, ale stále som tento pocit presúvala do úzadia. O budúcnosti sme sa rozprávali s nadšením a očakávaním. Teda ja určite. Tvoj otec ma vyhlásil na vážny vzťah, ktorý vidí na celý život, alebo to povedal inak? Neviem, no tvoj príchod bol náhly a prekvapivý. Nechcela som mu ani uveriť, a tak som striedavo plakala a smiala sa. S obavou, no aj radosťou v hlase som dobrú správu oznámila tvojmu otcovi netušiac, čo bude nasledovať.

A prestávala spoznávať človeka, o ktorom som si myslela, že do konca života bude súčasťou mňa.

Nasledujúce riadky prosím nečítaj …

Neplánoval ťa, nechcel dieťa, nechce rodinu, musí sa sústrediť na školu a kariéru a najlepšie by bolo, keby som to ukončila, keby som sa “toho” zbavila. Neviem, ako mám popísať svoje vtedajšie pocity. Akoby zo mňa vytrhli vnútornosti a so smiechom mi ich hodili do tváre.

Ďalšie mesiace som strávila čakaním na príchod svojho dieťatka. Svojho jediného, vytúženého. Úprimne ti poviem a ty mi to dúfam prepáčiš, že som ťa pokladala za dievčatko a mal si aj 3 – 4 favorizované mená. 🙂 No najčastejšie si bol láska a zlatíčko. Pohládzala som si bruško a tešila som sa, že som získala takú nádhernú časť tela. Rozprávala sa s tebou, spievala ti, púšťala ti pesničky a predstavovala som si tvoju tváričku. Nie, nepodarilo sa mi to, v skutočnosti si oveľa krajší.

Tvoj otec sa lakonicky občas spýtal, ako bolo u lekárky – tvoje narodenie pokladal za moju veľkú zradu, veď som vedela, že môžem byť tehotná, prečo som to dopustila ??! Prečo som sa tak rozhodla zničiť mu život a budúcnosť? Niekoľkokrát som sa mu pokúšala naznačiť, že nie som v psychicky najlepšom stave a snažím sa šetriť – že odpadávam a mám problémy s búšením srdca, na čo chladne zareagoval, že mám ísť do nemocnice a neotravovať ho.

Počas celého tehotenstva ma nechal samu, jediný, kto mi v tom čase pomohol s nákupom počas covidu bol expriateľ, ktorému prišlo ľúto tehotnej, chorej ženy. Jedinou pomocou tvojho otca boli nočné smsky, v ktorých ma obviňoval za celoživotné neúspechy a ako mu predstava dieťaťa rozbila život. Do nemocnice som napokon šla v 5. mesiaci, kde ma v kritickom stave hospitalizovali – tvoj otec však nepokladal za potrebné navštíviť nás – zrejme mal na práci niečo dôležitejšie. Veľmi mi však pomohli rodičia, u ktorých zvládanie tehotenstva bolo pohodlnejšie a napokon sa všetci tešili na príchod krásneho nového človiečika. Krátko pred pôrodom ma lekárka poslala do nemocnice kvôli zvýšenému krvnému tlaku, no postupujúca preeklampsia sa už nedala zvrátiť. Rodila som akútnou sekciou, z narkózy som sa prebrala na slová – Máte syna. Sestričky so zvláštnym výrazom v tvári mi však nechceli povedať viac.

Mal to byť najkrajší deň môjho života. Po narodení si chvíľu nedýchal sám a museli ťa previezť na špeciálne pracovisko do Bratislavy. V živote som sa toľko nebála, no asi som si ani neuvedomovala všetky hrozby a riziká. Uvidela som ťa až na tretí deň, mal si a máš tú najkrajšiu tváričku, najmúdrejší pohľad a vyrovnanosť, o akej môžem len snívať. S hrdosťou a dojatím som pozerala na statočného chlapčeka, ktorý po ťažkom boji sladko spal a napokon otvoril oči a prvýkrát sa nám stretli pohľady. Patrili sme k sebe dávno predtým, ako sme sa spoznali.

Aké bolo moje šťastie, keď som počula lekárku povedať, že si v poriadku !

Som už staršia a rozhodla som sa vzdať viery v rozprávky, na osudové vzplanutie, na spriaznenosť duší a idylické vzťahy. Naučila som sa veriť len jednej dvojčlennej rozprávke o najstatočnejšom cínovom vojačikovi a mamine, ktorá sa teší na ďalšie spoločné dni. Tie najkrajšie.

Ak sa chcete aj vy podeliť so svojim príbehom napíšte nám na naše sociálne alebo na e-mail klaudia@akcnezeny.sk