Začnite písať

Denník mamy

Denník Márie: Sú ženy, ktoré po sekcii túžia. Ja som ju brala ako prehru.

Sklamanie zo seba, zo sekcie a problémy s dojčením, to už navždy ostane v mojom srdci. A až po rokoch postupne prijímam, že to nebola moja vina. Racionálne to chápem, no srdce to ešte úplne nevstrebalo. Kto to zažil, vie.

Ležím sama na posteli tvrdej ako stôl, napojená na pásy. Nikto so mnou nekomunikuje. Prijali ma na poradni, prenášala som a začala mi odtekať plodová voda. Pomaličky, po kvapkách. Rodiť idem prvýkrát a veľmi si prajem, aby som to dokázala. Ale pochybnosti rastú každou minútou.

„Teraz máte kontrakcie, však?“, pýta sa lekár čítajúc graf. „Neviem, necítim nič.“ Až po pôrode som sa dozvedela, že som mala vnútorné kontrakcie. Keď mi však začal tiecť oxytocín, prišli v takej sile, že som sa zvíjala od bolesti. Rodím naraz s kamarátkou. Prechádza sa so stojanom po chodbe a počúva hudbu. Ja plačem stočená na starom studenom záchode pri každej kontrakcii. Raz volám manžela, aby so mnou bol, raz ho posielam preč, lebo „mi ide na nervy a nechcem, aby ma videl takú neschopnú“. Áno, toto som riešila a riešim, hoci od môjho pôrodu prešlo 6 rokov. Cítim sa neschopná, že som to nedávala. Nedávala som kontrakcie a ani to, čo prišlo potom. Celý čas mi v hlave zneli slová duly z predpôrodnej prípravy: „Ako žijete, tak budete rodiť.“ A ja som tá, ktorej sa vždy všetko komplikuje.

Prichádza lekárka, o ktorej som počula, že je tu extra trieda. „Prepichnem vám plodovú vodu, aby sa to už konečne rozbehlo.“ Čítala som, že to nie je dobre, pichať násilne vodu. Ale je mi tak zle a som taká nešťastná, že sa nič nedeje, že nemám silu klásť odpor. Po bolestivom zákroku príde ešte nejaká pôrodná asistentka a snaží sa ma upokojiť. „Nie ste otvorená takmer vôbec. Pomôžem vám.“ Potom si už pamätám len to, že sa mi zasa od bolesti zatmelo pred očami.

Som smädná, hladná, keďže mám zákaz jesť a takmer celkom aj piť, vysilená a zavretá na tisíc zámkov. Pod chvíľou tu nejaká žena porodí, presúvajú ma z miesta na miesto. Doslova, akoby som zavadzala. Ale neberiem si to osobne, mám pocit, že keby som teraz bola doma, alebo aj na hlavnej, je to jedno. Došla by som sem načas, keďže môj pôrod nijako nenapreduje. Najviac zo všetkého ma drží vedomie, že o chvíľu uvidím svojho synčeka.

Košická nemocnica má pôrodnicu na najvyššom poschodí, patrí medzi najvyššie budovy v meste a ja sa tak pri každej „prechádzke medzi konktrakciami“, môžem pozrieť na okno nášho bytu. Tam niekde je nová voňavá postieľka, hračky, výbavička. Vzdialené akoby boli v inej galaxii.

Pri každej kontrole dúfam, že mi meniaci sa lekári povedia, že už som otvorená. Pri ultrazvuku ráno mi doktorka povedala, že moje dieťa má veľkú hlavičku a celé tehotenstvo ma strašili, že je malý veľmi veľký. V hlave, ktorá mi teraz funguje tak na 30% uvažujem, či to má súvis.

Večer prichádza do práce primár. Ležím v nejakej prechodovej miestnosti, keďže všetky boxy sú obsadené, nemám kúsok súkromia. Rodí dnes veľa žien. Také, ktoré naozaj aj odrodia, a potom odchádzajú. Každej závidím a bojím sa stále viac. Primár ma prezerá, číta správu, odchádzajú vedľa. Zvyšuje hlas na mladé doktorky. Vraj či nevidia, že to nepôjde. Vraj načo ma trápia. Či niekto čítal správu z ultrazvuku. Ešte pár slov latinsky a prichádza sestrička obviazať mi nohy. Minula sa s mojim mužom, ktorý psychicky vyčerpaný odbehol do bufetu na bagetu. Keď mi začala robiť bandáž, v sekunde som vedela koľká bije a zavolala som mu, no nemohla som rozprávať. Plačem do mobilu a vysvetľujem, že to bude sekcia. Nikto mi nič nepovedal, tak sa pýtam sestričky, či som to pochopila správne. „Áno, konečne to budete mať za sebou. A čo revete. Veď to je najlepšie, aj ja som tak rodila.“ Viac nepočujem.

Nemôžem uveriť, že po 24 hodinách konktrakcií a bolesti som dopadla takto. Môj mozog je nastavený z predpôrodnej prípravy voči sekcii tak, že je to najväčšie zlo, ktoré poznačí moje dieťa, jeho imunitu aj psychiku na celý život. Nemôžem sa upokojiť. Vzlykám v kontrakciách aj mimo nich a trasiem sa od zimy. Pripravujú ma na operáciu, chcú mi pichnúť spinál, ja sa ale neviem upokojiiť. Anesteziológ sa veľmi snaží. Kiežby všetci pochopili, ako veľmi som nešťastná, ako hrozne sa cítim, ako chudera. Nakoniec horko ťažko pichajú spinál a ja si líham. Akonáhle začnú rez, kričím od bolesti. Znova počúvam, že to ma nemôže bolieť a primár sa pýta lekárky, či som celý deň tak hysterická. Až potom ktosi povie, že hýbem nohami. Narýchlo sa čosi deje, uspávajú ma.

Budím sa, presúvajú ma na posteli, vidím svojho muža. „Je okej?.“ „Je nádherný, všetkým som napísal, že je zdravý, teba dlho preberali.“ „Ale kde je? Doneste mi ho, chcem ho prikladať, chcem byť s ním,“… Moje slová miznú v tme, muža posielajú preč. Na izbe som s nejakými ďalšími ženami po sekcii. Každého, koho vidím, sa pýtam, kde je malý. Je až neuveriteľné, ako vám môže chýbať niekto, koho ste nikdy nevideli. Neviem si ho ani predstaviť. Je mi hrozne fyzicky, ale najmä psychicky. Plačem a plačem. Sestrička mi dovolila mobil, hoci to nesmiem, aby som si mohla pozrieť správu od muža, fotku môjho chlapčeka. Cítim krivdu, stíska mi hruď. Tak on ho už videl, všetci ho videli, len ja nie. Zaspávam a ráno od piatej čakám a čakám. Nejeme, nepijeme, nerobíme nič, len čakáme. O pol desiatej konečne prinesú malého. Položia ho na mňa. Spí, ja plačem, jeho drobná hlavička skáče na mojej hrudi.

O dva dni už behám po chodbe s malým valibukom na rukách. Neverím, že predvčerom mi rozrezali brucho. Aspoň v tomto ma moje telo podržalo. Ale sklamanie zo seba, zo sekcie a problémy s dojčením, to už navždy ostane v mojom srdci. A až po rokoch postupne prijímam, že to nebola moja vina, že som nezlyhala. Racionálne to chápem, no srdce to ešte úplne nevstrebalo. Kto to zažil, vie.

Ak sa chcete aj vy podeliť so svojim príbehom napíšte nám na naše sociálne alebo na e-mail klaudia@akcnezeny.sk

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár