Školská psychologička o sebapoškodzovaní ako fenoméne dnešnej generácie detí

Mgr. Nikola de Almeida je školská psychologička, ktorá istú dobu pôsobila v materskej, základnej a aj strednej škole. Pohltila ju práca s deťmi, kreatívnymi ľuďmi a snaží sa prostredníctvom sociálnych sietí prinášať informácie nielen zo sveta detí, ale aj zo sveta školstva, rodičom, kolegom a verejnosti. Zároveň bude pre vás pripravovať pravidelný obsah na tému psychológia. 

Kedysi sme sa so sebapoškodzovaním mohli stretnúť v podmienkach stredných škôl, problém tínedžerov a mladých ľudí sa odjakživa riešili mnohými spôsobmi a práve v tomto veku, prichádzali aj akési pokusy o ubližovanie sebe samému.

Dnes sa s týmto „fenoménom“ stretávame už v podmienkach základnej školy, konkrétne väčšinou na druhom stupni. Keďže sme spoločnosť, ktorá častokrát zatvára oči pred negatívnymi javmi, situáciami či vecami, poďme sa pozrieť bližšie na to, čo to vlastne sebapoškodzovanie je.

Čo je sebapoškodzovanie

Sebapoškodzovanie je fyzické ubližovanie, poranenie vlastného tela s cieľom vysporiadať sa s negatívnymi duševnými stavmi, ku ktorým môžeme radiť hnev, zlosť, úzkosť, ale napríklad aj stres. Sú deti, ktoré sa snažia cez túto činnosť vyjadriť svoje pocity, niektoré sa tak chcú prejaviť v spoločnosti a iné sa k sebapoškodzovaniu utiekajú pretože chcú duševnú bolesť nahradiť fyzickou a snažiť sa zahnať nepríjemné myšlienky.

Sebapoškodzovanie má množstvo foriem, môže ísť o rezanie, škrabanie, pálenie, vytrhávanie vlasov, až po otravu či predávkovanie. Dieťa, respektíve jedinec sa môže začať sebapoškodzovať, keď sa snaží vyrovnať s nejakou psychickou bolesťou, prípadne sa vyrovnáva s traumatickou situáciou. Ak s tým však dieťa raz začne, je vysoká pravdepodobnosť, že sa z toho stane opakovaný akt, je dobré ak sa rodičia majú na pozore a včas zasiahnu. Medzi deťmi, ktoré sa sebapoškodzujú existujú aj také, ktoré chcú na seba takýmto spôsobom upozorniť, napodobňovať svoje idoly alebo sa odlíšiť od rovesníkov.

Niektorí autori, medzi inými aj Barbora Downes uvádzajú, že medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Sebapoškodzovanie je skôr akýsi spôsob, ako sa snažia uvoľniť väčšie množstvo emócií, avšak nevylučujú, že aj sebapoškodzovanie môže prerásť do samovraždy. No väčšinou je to v spojitosti s inými psychickými poruchami alebo traumami.

Rodičia si môžu všímať fyzické alebo emocionálne prejavy sebapoškodzovania. Medzi fyzické patrí obhrýzanie nechtov alebo kože okolo nechtov, modriny, popáleniny, holé miesta na hlave či zárezy. Väčšinu z týchto prejavov sa deti snažia skryť za dlhé oblečenie.

Emocionálne prejavy sa v porovnaní s fyzickými rozoznávajú ťažšie. Mohli by sme tvrdiť, že väčšinou prichádzajú v sprievode fyzických nakoľko samotné môžu indikovať aj iné problémy. Patria sem depresívne nálady, plačlivosť, nízka motivácia, uzatvorenie sa do seba, izolovanie sa, chudnutie/priberanie, nízke sebavedomie, požívanie alkoholu, návykových látok a podobne. Sebapoškodzovanie nepraktizujú len deti a osoby s duševnými poruchami, u niektorých sa však môže vyvinúť depresia či závislosti.

Zdroj Pexels, Autor Cottonbro studio

Prečítajte si: Školská psychologička: 5 dôvodov prečo nedávať deťom elektroniku pri jedení

Ako reagovať, ak zistíte, že sa vaše dieťa sebapoškodzuje alebo to skúšalo?

1. Aj keď je to v prvom momente náročné, neodporúča sa podľahnúť prehnaným emóciám, rodič by sa mal snažiť zachovať pokoj.
2. Snažte sa deti nekritizovať, neporovnávať (so súrodencom, s blízkymi, kamarátmi, pod.), nevyvodzujte tresty, ktoré by mohli dieťa dohnať k opakovanému sebapoškodzovaniu.
3. Skúste vyjadriť pochopenie a skúste dieťaťu ponúknuť alternatívu.
4. Zaujímajte sa viac o dieťa, aj keď je na druhom stupni či na strednej škole.
5. Komunikujte! Komunikujte o záľubách, hobby, pocitoch, myšlienkach, cieľoch, ambíciách a o všetkom, s čím sa s vami vaše dieťa podelí.
6. Porozprávajte sa s najbližšími rodinnými príslušníkmi, prevažne so súrodencami, ktorý môžu tieto fakty vyniesť do prostredia školy, medzi kamarátov alebo spanikária, pretože sa zľaknú a pod.
7. Ak nedokážete situáciu vyriešiť v rámci rodiny, snažte sa dieťa smerovať na odborníkov, na iné možnosti riešenia problémov, pomoc, poradenstvo existuje aj pod záštitou anonymity a niektoré linky pomoci poskytujú možnosť e-mailovej komunikácie.

Prečítajte si: Školská psychologička: Niekedy sa mi zdá, že deti inklúziu chápu skôr, no problém prichádza zo strany pedagógov

Z praxe…

Je až neuveriteľné, koľko detí a tínedžerov v dnešnej dobe neverí vlastným rodičom. Niekedy je prekvapivé s čím všetkým sa deti a tínedžeri dokážu zveriť kamarátom, školskej psychologičke alebo triednej učiteľke, ak jej veria. Množstvo z nich sa už na prvom sedení zverí, že sa sebapoškodzujú, že majú suicidné myšlienky alebo mali naplánované pokusy o samovraždu, avšak sa zverili kamarátom/partnerom a tí ich od toho odhovorili.

Jedným z podobných prípadov je aj žiak druhého stupňa základnej školy, ktorý prišiel na individuálne poradenstvo a po pár minútach sa priznal, že sa viac ako rok sebapoškodzoval. Všimla si to až všeobecná lekárka na všeobecnej prehliadke a nebol to žiak so sociálne znevýhodneného prostredia alebo podobne, jeden z rodičov bol vysokoškolsky vzdelaný…

Nezatvárajme si oči…

Článok pripravila Mgr. Nikola De Almeida, školská psychologička

Zdroj foto: Pexels