Denník mamy: Princíp mamy

„Zasran! Ty malý zasran!“

Tento výraz by ma nechal ľahostajnou, keby ho nepovedal blízky rodinný človek môjmu jedinému milovanému dieťaťu. Tomu dieťaťu, ktoré som 9 mesiacov nosila vo svojom tele, tomu, ktoré bolo a je súčasťou mňa a tomu, ktorému som od narodenia sľúbila bezpečie, ochranu a lásku.

Môžete ma pokojne nazvať precitlivenou a aj hysterickou mamičkou, ktorá si k telu pripúšťa cudzie reči, ktorá nemá rada, keď jej iní bez vyžiadania dávajú dobre mienené rady, ktorá neznáša, keď každý pozná jej dieťa lepšie ako ona a ktorú otravuje množstvo údajne životom overených informácií o vývoji dieťaťa od ľudí, ktorí žiaľ nevlastnia lekársky diplom a zabúdajú občas na to, že každé stvorenie na tomto svete je individuálne a nie vždy zapadá do tabuliek. Mamičky, ktoré vedia všetko najlepšie, pričom len nedávno boli v situácii, keď o druhej v noci plakali od únavy, pretože po niekoľkodňovej chorobe nevedeli utíšiť dieťa alebo si možno nespomínajú na dlhý plač pri kolikách. Mamičky, ktoré sa ocitli v situácii, v ktorých boli zúfalé, bezmocné.

Nespochybňujem vedecké názory, ani skúsenosti, iba nemám rada, ak sa zabúda, že hocijaké situácie sa môžu stať komukoľvek z nás a na niektoré veci nemôže byť človek pripravený. Keď mi nie je niečo nejasné, sama sa pýtam, bádam, hľadám odpovede a neuspokojím sa s jedným názorom.

Netreba to chápať tak, že by som najradšej dieťa vzala na opustený ostrov a izolovala ho od civilizácie, naopak, vnímam, že množstvo sociálnych interakcií s rôznymi ľuďmi, ktoré majú aj rôzne osobnosti, spôsoby správania či prejavy môže byť pre vývin dieťaťa obohacujúci. Ale viete čo, niekedy radšej vzala. Napríklad vtedy, keď bol môj syn označený za zasrana, pretože nevenoval pohľad starej mame, ktorá si akurát povedala, že má naňho čas a očakávala, že sa jej bude náležite venovať. On jej, 8. mesačné batoľa dospelému človeku. Pokračovala, že ho nikto nebude ľúbiť, keď bude “takýto”. Aký? Veselý, plný života? – Zasran!

Poviete si možno, je tam toho, mávnete rukou, zasmejete sa a idete ďalej. Nevšímať si, ignorovať, neprikladať pozornosť.
A možno aj ja, keby …
Keby to nebolo niečo viac. Keby to slovo nebolo zástupným znakom za toxicitu v rodinných vzťahoch, tam, kde si človek odmalička má nájsť zázemie pre budúci život a formovanie osobnosti. Keby moje dieťa, bezmocný človiečik, nebolo po všetkých stránkach závislý od iných ľudí, ktorých prirodzene vníma ako vzor a autoritu. Keby sa mi neušlo zopár výchovných, ktoré ma nevychovali, ale len naučili slepo poslúchať a to, že ten, kto je najsilnejší a najhlučnejší zo všetkých, vyhráva. Keby som nepoznala z detstva útrpné pocity viny a hanby zakaždým, keď sa mi podarilo niečo popliesť, rozbiť či zabudnúť. Keby som sa necítila previnilo len preto, že som bola údajne “iná” ako moji rodičia či rovesníci. Keby som nepoznala váhu slov, ktoré môžu zvlášť v ranom veku spôsobiť rany na duši a zásadne ovplyvniť vývin osobnosti. Keby ma podobné reči neviedli k dlhodobým terapiám, na ktorých som hľadala stratené sebavedomie a pripadala si zúfalo, keď som sa pokúšala rekonštruovať čriepky vlastnej identity.

Vtedy by možno zostal zasran zasranom a neonemela by som od úzkosti, že sa generačná krivda opakuje a môj syn sa stáva vinníkom. Stáva sa vinným za to, že nespĺňa očakávania iných, ktorí si doňho projektovali svoje životné plány či nesplnené ambície. Je prijímaný, keď je “dobrý” a poslušný a odmietaný, keď jednoduchou rečou povedané, “robí zle”. Inak povedané – správa sa ako dieťa úmerne svojmu veku, pre ktoré je typické neustále objavovanie a spoznávanie sveta a rodičia sú práve na to, aby mu ukazovali hranice a smerňovali.

Nejdem viniť zo životných neúspechov svojich rodičov, ani im vyčítať minulosť. Vychovali nás najlepšie ako vedeli a ako bolo možné, dali nám sociálne a finančné zázemie, nie sme asociáli, vyštudovala som vysokú školu a hneď po nej sa zamestnala, moji súrodenci majú rodinu, prácu, ale… Sú chvíle, keď cítim, že to nie je ono. Vidím rodiny, v ktorých nebola slepá autoritatívna výchova a jej členovia sú si rovnocenní a majú k sebe dôveru a úctu. Sú chvíle, keď vidím v sebe malé dievčatko, ktoré by potrebovalo objať, aj vtedy, keď niečo rozbije alebo zabudne a počuť na vlastné uši, že je to v poriadku a aj napriek nedokonalostiam je… Normálna?

Viem, že svojho syna neviem uchrániť pred všetkými hrozbami sveta a to je asi aj správne – prekážky mu umožnia byť samostatným a silným človekom. Nedokážem byť pri ňom vždy a všade a držať nad ním ochranné krídla. Sám sa musí naučiť nájsť spôsob, ako vyriešiť problémy či prevziať zodpovednosť.
Teraz to však ešte nedokáže… Dokážem to aspoň ja?

Spomínané slovo sa mi zasekne v hrdle, neviem ho prehltnúť. Vidím na synčekovi zmätený výraz, nerozumie, čo sa práve deje. Aj iné sme počúvali, aj horšie. Presviedčali nás o tom, že nie sme dosť dobrí a ani nebudeme, že si šťastie, lásku a dobré správanie treba zaslúžiť. Že láska a pozornosť majú svoju cenu a vieme si ich dovoliť len za vysoké straty – napríklad povedomia o vlastnej hodnote, nezávislej od iných. Že byť sám sebou je nemožné a treba sa radšej podriadiť tým, ktorí majú pravdu. Tým silným, tým, ktorí nás vedia prehlušiť. Slová sa menia v kašu, ktorá mi hustne v hrdle. Vyfúknem obláčik a synček sa zasmeje. Jeho úsmev je láska a nemusím si ju ani zaslúžiť.

Večer ho objímem a okolo krku pocítim teplé, drobné ručičky, do tváre mi žiaria dve nádherné oči. V slove ma-ma je obsiahnutá celá dôvera vesmíru. A je mi to zrazu jasné – jediné, čo chce a potrebuje, je prijatie. Pocit výnimočnosti aj napriek tomu, že možno bude tápať životom a nebude vedieť na všetky životné otázky jednoznačné odpovede. Pocit pochopenia, aj keď sa bude cítiť iný ako ostatní. Pocit bezpodmienečnej lásky, aj vtedy, ak sa nespráva podľa mojich predstáv. Princíp, ktorý máme od prírody v sebe všetky, len ho občas prehliadame či zasypávame každodennými zbytočnosťami a problémami.
Princíp mamy.