Annamária Surničinová: Aj my mamy máme len jedny nervy a nie sme stroje

Annamária Surničinová je našou ambasádorkou a mamou dvoch krásnych slečien, trojročnej Emmy Márie a trojmesačnej Júlie. Annamária otehotnela vo veku 19 rokov, no postavila sa tomu čelom a dnes sa spolu so svojim manželom Kristiánom teší zo svojej rodiny. 

Aké boli vaše prvé pocity, keď ste sa dozvedeli, že čakáte bábätko?

Moje pocity boli zmiešané. Keďže som mala 19 rokov a veľa dievčat si toto nevie ani predstaviť mať dieťa takto skoro na dnešnú dobu. Na jednu stranu som sa veľmi tešila, no na druhú som mala veľký rešpekt, pocit strachu, neistoty. No v konečnom dôsledku som sa veľmi, veľmi tešila, pretože vždy som chcela mať rodinu a to bola moja priorita. 

Ako na to reagoval váš partner, rodičia, vaše okolie?

S mojim partnerom sme boli obaja vo veľkom šoku. No mám šťastie, že má takú dobrú povahu a vôbec nerobil drámu ako ja. Bola som rada, že to prijal ako to je a bol mi oporou celý čas. Čo sa týka mojich rodičov tak som mala neskutočný strach. Pochádzam z kresťansky založenej rodiny a nechcela som, aby mali pocit nejakého sklamania v mojej výchove. Ale aj to sa v živote stáva a popasovali sa s tým statočne. Síce ma čakali niekoľko hodinové monológy, no odstupom času sa na tom smejeme a tešíme sa, že sme to takto zvládli. Okolie ma sklamalo. Od tých čo by som najviac povedala, že budú stáť pri mne, tu neboli ( až na jednu výnimku, moju kamarátku zo strednej školy). A naopak tí, čo by som v živote nepovedala, že sa mi vôbec prihovoria, prišli do môjho života. 

Čo vás na materstve prekvapilo pozitívne a čo negatívne?

Každý si myslí, že to je klišé. Veta „Je to neskutočná láska, ktorá sa nedá opísať!“ Ale ono to vážne takto je. To je to najviac pozitívne. Tá láska, ktorá je každý deň a nekončí ani vtedy keď je zlý deň. Čo ma negatívne prekvapilo? Nepovedala by som, že negatívne prekvapilo, ale skôr fakt, že je naozaj málo času venovať sa sama sebe a to chýba. Venovať sa iba sebe, byť sama so sebou. A to mi asi každá maminka dá za pravdu, že ani v sprche či na wc nemáme svoje súkromie.

Zmenil sa nejako váš vzťah s vašim partnerom po príchode detí?

Myslím si, že deti sú najväčšia skúška vzťahu. Keď prišlo prvé dieťa, to boli veľké zmeny. Prišli hádky a aj nejaká kríza. Mala som pocit, že to už nie sme my. Nevedeli sme nájsť nejakú harmóniu, nejaký pokoj v našich rozhovoroch. Ale ustáli sme to. Trebalo si jednoducho zvyknúť, že už nie sme my dvaja, ale my traja a teraz už štyria. Teraz je to už o výchove. Ja to chcem tak a manžel tak. Zistila som, že sa treba naučiť robiť kompromisy a všetko si vykomunikovať, lebo komunikácia je základ všetkého.

Ako sa vyrovnávate so spoločenským tlakom v súvislosti s materstvom?

Je mi celkom smutno, že skoro celá spoločnosť je nastavená tak, že matka musí robiť všetko. Že „povolanie mama“ je také automatické, že sa to stalo samozrejmosťou, že mama ostáva doma s deťmi a nikto sa jej nepýta či nemá nejaký program ona, alebo nechce ísť niečo robiť iné ako variť či prebaľovať plienky. Aj my mamky máme len jednu psychiku, jedny nervy a nie sme stroje. Myslím, že by mala byť v tomto rovnováha mama=otec. Otec zastupuje presne tú istú úlohu ako matka, až na to že nemôže dojčiť, ale môže robiť všetko ostatné, ako aj mama. Na toto veľa mužov/otcov zabúda alebo skôr to nechce vidieť. A preto je na ženu vyvolaný neskutočný tlak už od otehotnenia, po pôrod a následne výchovu.

Ako reagujete na nevyžiadané rady od vášho okolia?

Neznášam to. Úplne rešpektujem každého názor. Ale je na mne či si ten názor vezmem a budem to robiť, alebo si to jednoducho urobím po svojom. Hlavne rodičia. Tí zabúdajú, že posledné slovo máme vo výchove my – rodičia a nie starí rodičia. Samozrejme ak si vyslovene o radu žiadam, tak som vďačná za ich skúsenosti a názor.

Aký typ výchovy preferujete?

Ja som neskutočne rada, ako mňa vychovali moji rodičia. A to chcem dať svojim deťom. Chcem, aby sme mali kamarátsky vzťah, aby vedeli, že s čímkoľvek za mnou prídu som tu pre nich. Ale zase, aby chápali, že nie som ich kamarátka, ale mama. Všade musia byť hranice. Musím povedať, že doma som ja tá, ktorá je rázna a dôsledná a chcem, aby bol vo všetkom poriadok, ale manžel do toho prináša tú voľnosť, hravosť takže myslím, že sme našli tú harmóniu a všetko je vyvážené.

Akým hodnotám sa snažíte učiť vaše deti?

Chcem, aby vedeli, že rodina je na prvom mieste. Chcem, aby keď budú mať nejaký problém najprv vyhľadali našu pomoc a až potom sa radili s kamarátmi. Chcem, aby nerobili rozdiely medzi ľuďmi. To znamená, že tak ako sa správa k riaditeľke, tak sa isto bude správať k upratovačke. Vo výsledku každá chceme mať slušne vychované deti, ktoré majú úctu a rešpekt.

Prečítajte si: Laura Kotlárová Kurucová: Materstvo nie sú preteky

Aké rady by ste dali budúcim mamičkám, najmä mladým mamičkám, keďže aj vy ste sa stali pomerne mladou maminkou?

Nebáť sa. Žena je stavaná na to mať deti a dokonca aj v takom veku. Pred 30-timi rokmi, ktorá žena nebola v 20-tke vydatá a nemala dieťa bola už stará deva. Dnes je doba veľmi rýchla a nič si nevieme užiť. Snažíme sa držať nejakých „pravidiel“, ktoré táto dnešná doba stanovila a vystúpiť z toho je niečo zlé. Obklopte sa ľuďmi, ktorí ozaj stoja za to. Držím každej jednej prsty, že to zvládne. Ak nevládzete, nemá vám kto pomôcť, vyhľadajte odbornú pomoc. Vôbec to nie je hanba, priam to je v tejto dobe nevyhnutné a malo by sa o tom viac hovoriť. Nie je to ľahká cesta, sa rozhodnúť mať dieťa. A prajem každej, aby sa rozhodla správne. Ja za seba hovorím, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote a neviem si predstaviť, kde a čo by som robila bez nich. 

Aké máte plány po materskej dovolenke?

Momentálne som stále študentka na VŠ v odbore zdravotnícky laborant, ale neplánujem v tomto odbore pokračovať. Nakoľko som z toho úplne vypadla a bolo by veľmi ťažké sa k chémií a fyzike vrátiť po toľkých rokoch. Kedže som na materskej ešte necelé 3 roky, za ten čas by som si chcela rozbehnúť sociálne siete a ideálne pracovať z domu. Ak to nebude možné, ísť do práce a popri zamestaní si robiť extérne VŠ, najlepšie niečo ako masmédia, marketing a pod.

Zdroj foto: osobná archív Annymárie Surničinovej