Začnite písať

ROZHOVORY

Simona Sabinovská: Mama, záchranárka a bojovníčka

Simona Sabinovská je krásna žena plná pozitívnej energie. Rozdáva radosť, vyčarí úsmev na perách, zabaví detičky a popritom ich naučí, ako pomôcť priateľom. Pracuje ako záchranárka, je mamou a okrem toho vie, aké to je, stráviť 155 dní v Herbalkove.

Zachraňovať ľuďom životy je nesmierne náročné. Rozhodnúť sa byť záchranárkou, chce preto poriadny kus odvahy. Simona Sabinovská tú odvahu v sebe našla a svoje skúsenosti sa rozhodla využiť v krásnom divadelnom predstavení pre deti 155 dní v Herbalkove. Prinášame vám rozhovor s odvážnou záchranárkou a bojovníčkou o tom, prečo sa rozhodla pracovať v zdravotníctve, ako zvláda skĺbiť prácu s rodinou, či dostala od života druhú šancu, ale aj o tom, kedy uzrie svetlo sveta jej prvá kniha.

Pomáhať ľuďom a zachraňovať životy

Žena záchranárka. Toto povolanie, či poslanie vykonávajú najčastejšie muži. Ženy sú skôr výnimkou. Kedy a prečo ste sa rozhodli, byť záchranárkou?

Od malička som mala v sebe akúsi túžbu pomáhať všetkému živému na tomto svete. Už ako malá škôlkarka som zachraňovala všetky zašliapnuté mravce, zabité muchy, vypadnuté vtáčiky z hniezda a verila tomu, že zachránim tento svet. Počas základnej a strednej školy som pomáhala ako dobrovoľníčka na rôznych charitatívnych podujatiach a svoj voľný čas som venovala i práci v útulku. Počas štúdia na gymnáziu som na hodinách biológie s úžasom hltala každú jednu vetu o fungovaní všetkého tvorstva sveta, a tak moju detskú izbu zaplavovali encyklopédie o rastlinách, živočíchoch a ľudskom tele. Fascinovalo ma fungovanie každej jednej bunky v našom tele. Moje kroky teda museli smerovať do zdravotníctva. Nezmeškala som ani jednu nočnú časť televízneho programu 112, kedy som sa na 100 % utvrdila v tom, že počas svojej práce v zdravotníctve potrebujem prijímať pravidelnú dávku adrenalínu. Vedela som, že táto práca je pre mňa ako stvorená. Svedomito som sa pripravovala na vedomostné aj talentové skúšky na vysokú školu s katedrou urgentnej zdravotnej starostlivosti, na ktorú ma prijali. Môj veľký sen sa začal napĺňať na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Banskej Bystrici. Úspešným ukončením tohto štúdia som sa stala zdravotníckou záchranárkou milujúcou svoju prácu.

Čo vás na tejto práci najviac baví?

Na práci v záchrannej zdravotnej službe ma baví úplne všetko. Keď si večer po práci ľahnete do postele s pocitom, že ste niekomu pomohli, je to naozaj neopísateľné. Samozrejme sa stretávame aj s množstvom neopodstatnených výjazdov, či zneužití záchrannej zdravotnej služby, ale potom príde výjazd, počas ktorého oživíte človeka, pomôžete prvorodičke počas pôrodu alebo vľúdnym slovom potešíte ubolených, osamelých seniorov počas vianočných sviatkov. Vtedy si poviete, že vám vaša práca dáva zmysel.

S čím ste sa museli pri záchranárskej práci ťažšie vyrovnávať?

Najťažšie na tejto práci je asi to nekonečné uvedomovanie si krehkosti života, keď si musíte pripustiť, že nie ste všemocný a aj napriek veľkej snahe, nedokážete oživiť to malé detské bezbranné telíčko, ktoré sa ešte chcelo hrať v parku. Alebo prinavrátiť do rodiny milovanú babičku, ktorá už nestihla svojim vnúčatám venovať láskyplné objatie. Odchod z tohto sveta je však každodennou súčasťou práce zdravotníckych záchranárov, a preto si človek musí nájsť istú formu psychohygieny, aby dokázal prijímať všetko to, čo táto ušľachtilá práca prináša.

So zachraňovaním súvisí aj váš projekt – divadelné predstavenie 155 dní v Herbalkove. Čo jeho vzniku predchádzalo?

Od roku 2012 pracujem ako animátor a zdravotník v detských táboroch a vytváram rôzne vzdelávacie aktivity pre deti. Pravdupovediac, niektoré tábory boli pre dnešnú generáciu ťažko predstaviteľné. Úbohý mobilný signál, žiadna televízia, žiadne sociálne siete. Len tak v objatí majestátnych lesov a kvetnatých lúk. Rozprávkové ticho obohatené o detský smiech, šibalstvá, úprimné detské priateľstvá. V táboroch ma tak čakali rôzne skúšky, ako urobiť pre deti na každý deň program z ničoho. A to doslova. Nemala som možnosť kúpy hier, rekvizít, predmetov, tak som improvizovala. Použila som to málo, čo tábor ponúkal, no hlavne som sa vybrala s deťmi do lesa, na lúky, do blízkeho okolia. Spolu sme tvorili, vymýšľali a dokázali tak vytvoriť dokonalé spojenie. Od tej chvíle mi práca s deťmi učarovala a je mi veľkou cťou, byť s tými najčistejšími ľudskými bytosťami v spojení prostredníctvom hier, besiedok, súťaží a prednášok, vďaka ktorým sa vzájomne učíme aj o pomoci. V tichosti tak vznikla, približne pred tromi rokmi, myšlienka s názvom 155 dní v Herbalkove.

Ako prebiehal tvorivý proces?

V noci, keď môj syn spokojne spal, som zobrala starý zošiť, pero a začala tvoriť príbeh o pomoci. Od detstva milujem rozprávky, tak mi napadlo, skúsiť si vytvoriť vlastnú. Takú, ktorá zabaví, ale aj niečo naučí. Takú, ktorú si budem po večeroch s deťmi čítať a hrať si ju v detskej izbe len tak. Pre dobrý pocit. Po nociach sa pomaly písal príbeh o súrodencoch Kláre a Jergušovi, ktorí svetu dokazujú, že pomoc je v každom jednom z nás, stačí len chcieť a veriť v seba samého. Súrodenci sa stali vyvolenými, dostali sa do zázračnej krajiny Herbalkova, v ktorej je každá postavička pomenovaná podľa bylinky s liečivou silou. Zažívajú tu dobrodružnú, 155 dní trvajúcu cestu, počas ktorej na nich číhajú mnohé zranenia. Detské odhodlanie, sila ich presvedčenia, čistota duše a viera v dobro, ich zavedú až do údolia, v ktorom zachránia kráľovnú. Do celého príbehu sú nenápadne zakomponované život zachraňujúce úkony, ktoré má súrodenecká dvojica vykonávať vďaka svojmu veľkému odhodlaniu pomáhať.

Toto krásne predstavenie sprevádzajú nádherné bábky. Kto ich vyrobil?

Starý zošit s týmto príbehom dlho ležal v zásuvke písacieho stola. Moje deti si doňho čmárali. Nakoniec som sa však rozhodla, že príbehu vdýchnem život. Asi sa nejako prepojil vesmír, pretože som natrafila na obrovské množstvo šikovných ľudí, priateľov a známych, ktorí mi pomohli vytvoriť Herbalkovo. Príbeh z mojej hlavy mohol vďaka nim a látke, ihle, nitke či farebným štetcom uzrieť svetlo sveta. Aj vďaka nim sa dostal do materských a základných škôl, knižníc, detských táborov, na rodinné detské oslavy, na rôzne kultúrnospoločenské podujatia a medzi všetkých, ktorí si v sebe uchovali tú vzácnu schopnosť, zahrať sa.

Prečo je podľa vás také dôležité, učiť deti poskytnúť prvú pomoc? 

Deti sú dokonalé bytosti, ktoré nasávajú všetko, čo sa okolo nich deje. Besiedky, interaktívne prednášky, divadielko 155 dní v Herbalkove… To všetko je len hra, pri ktorej deti nielen počúvajú, ale si všetko môžu na vlastnej koži vyskúšať. To, čo dáva veľký zmysel mojej práci s deťmi, je krásna spätná väzba. Napríklad sila odhodlania chlapca bez rúk, ktorý svojimi nohami stláčal hrudník na figuríne pri ukážke oživovania. Matka so slzami v očiach, ktorá ma objala so slovami vďaky, že po zhliadnutí divadielka jej syn s mentálnym postihnutím, ktorý vôbec nerozprával, začal vo svojej detskej izbe hrať divadielko 155 dní v Herbalkove a celé dni o ňom rozpráva. Poďakovanie malého škôlkara, ktorý si zapamätal číslo 155 na základe hádaniek, hier a názvu divadielka, a tak dokázal privolať svojej babke záchranku a tým jej pomôcť.

Vaše predstavenie je skvelé a veľmi interaktívne. Deti ho doslova zbožňujú. Ako sa pri ňom cítite vy? 

Každé jedno stretnutie s detičkami je výnimočné. Deti sú to najkrajšie, ale aj najťažšie publikum, pretože vám dajú veľmi rýchlo úprimne najavo svoje čisté pocity. Stretnutia s deťmi mi dodávajú veľkú silu, keď v ich očiach vidím úprimnú chuť a odhodlanie pomáhať.

Dočká sa Herbalkovo knižného spracovania?

Váš starší brat, moderátor TV Markíza, Vratko Sirági spolu so spisovateľkou detských kníh Zuzanou Kubašákovou pre vás pripravili jedinečné prekvapenie. Je pravda, že sa z vašich kresieb a textov pomaly rodí knižka o Herbalkove?

Pravdou je, že hlavne vďaka Vratkovi a Zuzke príbeh o súrodeneckej dvojici, s chuťou a odhodlaním pomáhať, nadobúda knižnú podobu. Vratko príbehu ukázal správny smer a Zuzka mu vdýchla odvahu, vykročiť do veľkého sveta. Obom patrí veľká vďaka za ich pomoc, dobrosrdečnosť, ochotu a vzácny čas, pretože bez nich by pravdepodobne tento príbeh ležal naďalej v zásuvke písacieho stola.

Myslíte si, že prostredníctvom knihy sa rodičom bude ľahšie komunikovať s deťmi o poskytnutí prvej pomoci?

Myslím si, že kniha by mohla byť dobrým pomocníkom nielen pre deti, ale aj dospelých. Deti sa prostredníctvom príbehu dostanú do zázračnej krajiny, v ktorej sa malá súrodenecká dvojica stane hlavnými hrdinami vďaka ich odvahe, sile a odhodlaní v poskytovaní prvej pomoci. A to je presne to, čo má v sebe každé dieťa, na rozdiel od dospelých. Keď spolu s deťmi hráme divadielko, neustále ma utvrdzujú v tom, že sú dokonalí záchranári, pretože sa neboja pomáhať. Na kurzoch prvej pomoci, ktoré realizujem pre spoločnosť Lasab, stále bojujem so strachom dospelých, ktorý ich veľmi obmedzuje. Preto verím, že pri čítaní knihy a hraní svojho vlastného rodinného príbehu o prvej pomoci, deti svojim rodičom dodajú odvahu a silu veriť, že pomoc je v každom z nás. Na každom mojom predstavení sa detí opýtam otázku: „Vedia vôbec deti pomáhať? Dokážu poskytnúť prvú pomoc vždy a všade?“ Odpoveď kričia s obrovským odhodlaním, a to ako dvojročné detičky, tak aj žiaci škôl: „Ánooooo!“ (Smiech.)

Sama ste mamou. Ako vaše povolanie vnímajú deti?

Moja dcéra má ešte len 2 roky, takže na húkajúcu sanitku kričí maminka. Syn má 5 rokov a plne chápe, aké má jeho maminka povolanie. Vždy veľmi rád naskočí do sanitky a zahltí ma zvedavými otázkami. Večer po prečítaní rozprávky, v ten čas, keď si s vami deti plne vychutnávajú moment stíšenia sa po celom dni, mi povedal, že keď bude veľký, chce byť ako ja. Chce pomáhať. Nadviazali sme tak dlhý rozhovor o tom, že na to aby pomáhal, nemusí byť predsa veľký. Nápomocný vie byť aj ako päťročný škôlkar pomáhajúci kamarátovi, ktorý spadne. Keď pomôže mladšej sestre pri zdolávaní prekážok alebo pomôže starším ľudom pridržať dvere, čím ukáže svoju veľkosť aj napriek tomu, že je ešte malý.

Nedá sa mi neopýtať, ako dokážete takú náročnú prácu zvládať v kombinácii s fungovaní s rodinou?

Päť rokov som na „dovolenke“ so svojimi deťmi, takže majáky nad mojou hlavou istý čas neznejú. Venujem sa mimoškolskej vzdelávacej činnosti v oblasti zdravotníctva, čiže detským divadielkam, prednáškam pre školy, akreditovaným kurzom prvej pomoci pre dospelých alebo školeniam o automatickom externom defibrilátore, ktorý dokáže naštartovať pokazené srdce. Vykonávam prácu, ktorú si viem časovo zariadiť tak, že som sama sebe pánom, čo je pri deťoch veľkou výhodou. Na divadielko, ktoré hrám v rôznych mestách, často brávam aj deti, ak by sa náhodou na mňa žiadne iné pozrieť neprišli. (Smiech.) Neustále ma fascinuje sledovať ich, ako sa zanietene zapájajú do príbehu a dokážu o ňom s láskou donekonečna rozprávať. Moja dvojročná dcéra dokonca začala svojho staršieho brata pri odpočinku v posteli oživovať. Veď predsa nehybne ležal. (Smiech.)

Prečítajte si: Bez čoho si neviete predstaviť Vianoce?

Rodina na prvom mieste

Vyrastali ste so starším bratom. Aké bolo vaše detstvo s Vratkom?

Moje detstvo s Vratkom bolo veľmi pekné. Vzťah veľkého brata a malej sestry, ktorí sa v jednu sekundu ľúbili a v druhú nenávideli. Súrodenci, ktorí pri sebe stáli a dávali na seba vzájomne v škole pozor. Ale aj súrodenci, ktorí sa dokázali pohádať i pobiť kvôli jednej hračke. Vratko bol z nás ten pokojnejší typ. Radšej sedel doma a čítal knihu. Ja som bola živelná. Behala som za loptou na ihrisku. Od detstva sme povahou a záujmami úplne rozdielni, no naše vnútorné nastavenie je rovnaké. Vieme, že nech sa stane v živote čokoľvek, môžeme sa na seba spoľahnúť. Aj keď sme od seba na kilometre vzdialení.

Ako súrodencov vás, bohužiaľ, spája aj onkologické ochorenie, ktorým ste si obaja prešli. Boli ste v ťažkom období jeden druhému oporou?

V rodine sme boli vedení k vzájomnej súdržnosti, nech sa dialo čokoľvek. Tak tomu nebolo inak ani 12. marca, keď nám obidvom v rovnaký dátum, len v rozdielny rok, diagnostikovali rakovinu. Dodávali sme si vzájomne pozitívnu energiu a snažili sa hlavne svojim rodičom vyčariť úsmev na tvári, nakoľko oni tú ťažkú situáciu zvládali, pochopiteľne, najhoršie.

Keď človek bojuje s vážnou chorobou, prehodnotí svoj život a určí si priority. Bolo to tak aj u vás?

Silu života som pocítila už ako mladá slečna užívajúca si stredoškolský bláznivý život na prelome dospelosti, keď som sa náhle ocitla na operačnej sále Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Vtedy som po päťhodinovej operácií prvýkrát skutočne precitla a uvedomila si ten krásny dar života a jeho pominuteľnosť. Dovtedy som si myslela, že moje srdce môže zasiahnuť na strednej škole len nešťastná láska a nie choroba. Vďaka nej som si ale uvedomila nádheru a silu orgánu, ktorý v nás neprestajne bije. Akosi rýchlejšie som dospela a pozerala sa na život úplne inak ako moji rovesníci. Nehovoriac o druhej skúške, ktorá ma čakala na vysokej škole tesne pred štátnicami, kedy som si musela opäť pozrieť operačnú sálu. Nie však ako študent na praxi v nemocnici, ale ako pacient.

O aký druh onkologického ochorenia šlo?

Rakovina štítnej žľazy. Tak znel verdikt doktorov. Nasledovala operácia a opakované terapie rádioaktívnym jódom. S úsmevom spomínam na to, ako som len pár dní po prepustení z nemocnice po vybratí štítnej žľazy a priľahlých metastáz, potrebovala urobiť v živote niečo bláznivé. Vyšliapala som vysoký kopec a počula už len 3, 2, 1 a letíme. Lekárom som samozrejme sľúbila, že budem po operácií dodržiavať prísny pokojový režim, aby sa telo dokázalo so všetkým pomaly popasovať. (Smiech.) Počas paraglidingu som zažila ten najprecítenejší nádych v mojom živote. Od tohto letu každý deň ďakujem za nádych a výdych, vďaka ktorým si môžem žiť svoj sen o živote s pokorou, láskou, šťastím, s vôňou čerstvo nazbieranej materinej dúšky v šálke, ktorú si s úsmevom vychutnávam pri pohľade na našu krásnu prírodu. Asi najvhodnejšie motto, ktoré mi práve napadlo, je z filmu malého čarodejníka Harryho Pottera, v ktorom Albus Dumbledore povedal: „Šťastie možno nájsť aj v najväčších dobách temna, ak vieš prikázať svetlu svieť.“ A tak všetci, prosím, svieťme pre seba i pre druhých.

Pri vašom predstavení 155 dní v Herbalkove vidno, ako si veľmi dobre rozumiete s deťmi a ako si to užívate. Spájate lásku k práci s láskou k deťom. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že rodina je u vás na prvom mieste. Asi sa nemýlim, však?

Rodinu neberiem ako samozrejmosť, ale ako jeden obrovský dar, ktorý dal všetkým mojim krokom v živote zmysel.

Vianoce sa blížia

Ako si spomínate na svoje detské Vianoce? Aké boli?

Na Vianoce v našej rodine si spomínam veľmi úsmevne. Kričala som po bratovi, aby nehľadal pred Vianocami darčeky po všetkých skriniach. Alebo sa mi vynorí krásna melódia zvončeka zo stromčeku, ktorá hrala našim bytom po štedrovečernej večeri a hlásala príchod Ježiška. Ale pamätám si najmä moment, kedy sme spolu sedeli pri stromčeku, rozprávali sa, pozerali rozprávky zabalení v teplej deke a len tak spolu plynuli v okamihu. To bolo to najvzácnejšie.

Čo ste si z detstva priniesli do svojej rodiny? Ktoré zvyky dodržiavate?

V našej rodine sa snažíme ukázať deťom silu Vianoc nie v množstve darčekov pod stromčekom, ale vo vychutnávaní si spoločného nerušeného času. Tak tatino upachtený vynesie po schodoch na tretie poschodie živý stromček v črepníku, ktorý si vyzdobíme jutou. Na stromček zavesíme oriešky, ozdoby z nazbieraných šišiek, šípok, či konárikov a na čestné miesto položíme anjelikov zo šúpolia. O pár sekúnd sú všetky výzdoby vďaka deťom zo stromčeka na zemi a veselo sa s nimi obhadzujú. Deti vykrajujú a zdobia medovníčky, byt jasá snehovo bielou farbou z múky, ktorú deti všade rozmetali. Cukrová poleva je aj na strope, nejaký ten medovníček v záplave šialenstva občas aj prihorí, no my si s láskou spievame vianočné pesničky a užívame každú jednu spoločnú sekundu. Pri štedrovečernom stole sa v rámci detských možností dokážeme stíšiť, zapáliť sviečku, chytiť sa za ruky, pomodliť sa a poďakovať. Spomenúť si na blízkych, ktorí tu už s nami nie sú. Tradične rozkrojiť jabĺčko, zahryznúť do oblátky potretej medom a cesnakom alebo dať pod obrus šupinku z kapra. Zjesť večeru a nedočkavo sa vrhnúť pod stromček s detskými iskričkami v očiach, či si nájdeme nejaké prekvapenie. Najkrajšie však minulý rok bolo, že po rozbaľovaní všetkých darčekov, štvorročný syn poďakoval a povedal, že aj tak je najradšej za to, že môžeme byť všetci spolu. To bol pre nás rodičov ten najvzácnejší okamih.

Prečítajte si: Nápady na vianočné darčeky pre všetky detské vekové kategórie

Je niečo špeciálne, čo by ste si chceli nájsť pod vianočným stromčekom?

Pod stromčekom chcem nájsť v zdraví svoju usmiatu rodinu a nič viac, pretože ja mám naozaj všetko, keď som s nimi. Ale no dobre, snáď si Ježiško všimol tú dierku na mojej ponožke a prinesieme mi s láskou uštrikované nové.

Zdroj foto: osobný archív Simona Sabinovská, Zuzana Kubašáková

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár