JUDr. Katarína Filipovičová: V centre záujmu pozornosti by malo byť v prvom rade dieťa

Advokátka JUDr. Katarína Filipovičová sa rodinnému právu venuje už osem rokov. Vyštudovaná doktorka práv sa špecializuje na rodinné spory, ktoré sú nesmierne citlivé a špecifické. Stretáva sa s problémami rozvodu manželstva, s dlhotrvajúcim procesom, ktorým si manželia a často aj deti prechádzajú, ale aj s tým, na čo všetko dôležité rodičia pri rozvode zabúdajú.

V rozhovore s JUDr. Katarínou Filipovičovou známou zo sociálnych sietí aj ako vasa_advokatka sa dozviete viac o tom, čo je to rodinné právo, na čo sa zameriava, aké prípady ju prekvapili, ale aj o tom, či ju byť advokátkou napĺňa.

JUDr. Katarína Filipovičová

Rodinné právo 

Venujete sa rodinnému právu. Poďme si vysvetliť, čo všetko vlastne rodinné právo zahŕňa?

Rodinné právo zahŕňa predovšetkým vzťahy v rodine, čiže medzi manželmi, rodičmi, deťmi a inými členmi rodiny. Vzťahy medzi partnermi navzájom zákon neupravuje, nakoľko vychádza z konceptu rodiny založenej manželstvom. Rodina je považovaná za základnú bunku spoločnosti a zákon to vníma tak, že by mala byť tvorená ženou a mužom, manželom a manželkou, ktorí sú predpokladom vhodného prostredia pre dieťa. Účelom manželstva je práve založenie rodiny a riadna výchova detí. Samozrejme tým, že doba je moderná, nemôžeme nikoho nútiť, aby do manželstva vstúpil. Mnoho rodičov žije aj vo vzťahoch bez spečatenia manželstvom. Vzhľadom k tomu, že základným pilierom rodinného práva je najlepší záujem dieťaťa, zákon chráni tiež rodičovstvo a napomáha jeho riadnemu výkonu.

S čím ešte sa v rodinnom práve môžeme stretnúť?

V rodinnom práve sa zaoberáme aj úpravou rodičovských vzťahov po rozvode manželstva alebo rozchode rodičov k maloletému dieťaťu. Tu ide primárne o zverenie maloletého dieťaťa, zastupovanie maloletého dieťaťa, o správu jeho majetku, či výživné. Pokiaľ to rodičia žiadajú, venujeme sa aj úprave styku rodičov a dieťaťa a pravdaže aj iným druhom starostlivosti. Ide napríklad o náhradnú osobnú starostlivosť, pestúnsku starostlivosť, ústavnú starostlivosť, či poručníctvo a opatrovníctvo a v neposlednom rade určenie alebo zapretie otcovstva. Rodinné právo je teda taký súbor komplexných informácií týkajúcich sa vzťahov v rodine.

Rodinnému právu sa venujete 8 rokov. Ako ste sa k tejto profesii prepracovali?

K rodinnému právu som sa dostala tak trochu náhodou. Na vysokej škole sa študuje právo všeobecne, teda všetky právne odvetvia. Mňa osobne najviac zo všetkého bavilo trestné právo, ale nemala som možnosť, nahliadnuť doň viac do hĺbky. Nevyužila som možnosť, byť právnym asistentom v advokátskej kancelárii počas štúdia. Nebolo možné, aby som ako asistent praxovala zadarmo. Počas vysokej školy som sa musela popozerať po platenej práci. Hneď po škole som začala pracovať na okresnom súde v Žiline ako vyššia súdna úradníčka, kde som 3 roky spracúvala agendu obchodného registra. Bola to skôr administratívna práca s minimálnym kontaktom s právom ako takým. Následne som bola na vlastnú žiadosť preradená a v podstate spomínanou náhodou, som sa ocitla práve na poručenskom a dedičskom oddelení, teda oddelení rozvodov, starostlivosti súdu o maloleté deti, či osoby obmedzené alebo pozbavené spôsobilosti na právne úkony. Tu som napokon pracovala 6 rokov a mala možnosť reálne nahliadnuť do problematiky rodinného práva.

Rodinné právo kedysi a dnes. Vidíte nejaký rozdiel?

Dobre si pamätám na tie komplikované prípady v minulosti. Hoci nápad vecí bol pomerne vysoký aj v minulosti, musím konštatovať, že počet náročných prípadov bol v porovnaní s dneškom podstatne nižší. Mám pocit, že vzťahy sú extrémne vyhrotené a medzi ľuďmi sa vytráca rešpekt. Ľudia prestávajú rešpektovať aj autority. Sudca už autoritou ani nie je. O polícii, či advokátovi ani nehovorím. A toto všetko má veľký vplyv na množstvo súdnych konaní.

O tom, ako sa snažíte ľuďom pomáhať, ako chcete predísť najhorším záverom, sa presviedčajú všetci vaši sledovatelia na sociálnych sieťach. Vyzerá to tak, že rodinné právo vás doslova chytilo za srdce.

Je to pravda. Mám pocit, že ak tomu budem venovať čas, dokážem v niečom pomôcť. V niektorých prípadoch sa to, samozrejme, úplne nedá, ale aj tak nestrácam chuť a nádej. Chcem najmä upozorňovať na najhoršie dopady, ktorým by sa správnym vedením dalo  predísť. Samotné súdne konania sú totižto často tvrdým bojom, kedy si rodičia robia naschvál, čo sa môže negatívne odzrkadliť na ich dieťati. Možno nie hneď, ale časom určite. A potom to bude dieťa sprevádzať roky, možno aj celý život.

Autor fotky: Pexels_ekaterina-bolovtsova

Prvoradé je dieťa

Zažívate na súde mnoho smutných situácií?

Videla som aj konanie, kde boli 6 ročné deti na antidepresívach. Dokonca som zažila prípad, kde sa už rodičia tak nevedeli „spratať do kože“, že musel sudca pristúpiť k odňatiu dieťaťa rodičom a bol nútený, umiestniť dieťa do ústavu za účelom zdiagnostikovania, ktorý z rodičov mu spôsobuje väčšiu psychickú traumu. Aj toto bolo spúšťačom toho, že vynakladám snahu, viesť ľudí iným smerom, aby sa neviedli zbytočné súdne konania. Aby sme si nevychovávali psychiatrických pacientov z malých detí. Som vďačná za to, že to môžem mať tak trochu vo svojich rukách, a že do určitej miery viem rodičov nejakým spôsobom správne navigovať. Základom všetkého je, mať správne a včasné informácie.

Nie je jednoduché, povedať nepríjemné veci klientovi s citom…

Musím hájiť záujmy svojho klienta, ale ak príde za mnou s niečím nezmyselným, snažím sa mu to citlivo vyvrátiť, vysvetliť, aj keď to nie je mojou povinnosťou. Nikdy však nepôjdem proti dieťaťu. Ak by som mala zastupovať klienta, ktorý má v pláne škodiť druhému rodičovi a mňa používať ako nástroj, rázne odmietnem.

Prečítajte si: Školská psychologička: Najviac rodičia pomôžu deťom, ak im nebudú o rozvode klamať

Ak už aj vznikajú nezhody vo vzťahu, kde je dieťa a tieto nezhody vedú k rozchodu, či rozvodu, pred súdnym konaním môžu rodičia skúsiť aj mediáciu. Odporúčate túto formu dohody?  

Odporúčam, ale ľudia skôr, aspoň v mojom prípade, reagujú na slovo advokát, takže keď ma vyhľadajú, neplánujú veľmi mediovať. Chcú sa súdiť, respektíve nemajú na výber. Aktuálne však mediáciu využívajú aj súdy, a to prostredníctvom tzv. Cochemského modelu. Na poručenských súdoch, predtým ako sa vytýči prvé pojednávanie, sa s rodičmi stretávame na informatívnom stretnutí, ktoré vedie koordinátor. Koordinátor je zamestnanec súdu, vyšší súdny úradník, ktorý sa snaží priviesť rodičov k rodičovskej dohode. Čo sa mňa týka, väčšinou sa snažím, pokiaľ tu tá možnosť je, spojiť sa aj s druhou stranou skôr, než sa podá návrh na súd. Aby som zistila, či sa vieme dohodnúť aj bez intervencie súdu.

Považujete informačné stretnutie za správne?

Mám tieto stretnutia celkom rada, lebo to je presne priestor pre mňa, kde si môžem dovoliť, pôsobiť na druhého rodiča, aby sme sa dohodli. Tento priestor by nevznikol, keby sa informatívne stretnutia na súde neuskutočňovali a druhého rodiča by som mala zastúpeného advokátom, ktorý by sa stretnúť odmietal. Prednesiem návrhy, konštruktívne riešenia, a ak sa nám podarí dôjsť k úspešnému záveru, vyhnú sa rodičia zdĺhavému súdnemu konaniu. Rodičovská dohoda tak pomôže nielen rodičom, ale aj deťom. Často aj na sociálnych sieťach upozorňujem rodičov na to, aby nenechávali o svojom dieťati rozhodovať cudziu osobu.

Pomoc psychológa

Ak k rozvodu predsa len dôjde, dieťa túto situáciu neprežíva práve najľahšie. Radíte rodičom, aby kvôli sebe aj deťom vyhľadali pomoc psychológa?

Využívam túto možnosť najmä vtedy, keď ku mne prichádzajú klienti vo veľmi zlom psychickom stave. Ten môže byť spôsobený dlhodobou nespokojnosťou v manželstve, nefungujúcim vzťahom, nezdravým prostredím, či frustráciou. Presne v takýchto prípadoch potrebujem pomoc spolupracujúcej osoby, pretože na toto si naozaj netrúfam. Nemám vzdelanie psychológa, takže nemôžem mojich klientov diagnostikovať. Keď však vidím, že by pomoc potrebovali, možnosť komunikácie so psychológom im ponúknem. Často následne pociťujem zmenu, iné nastavenie. Je veľmi podstatné, aby rodičia v sebe našli silu a schopnosť vysvetliť dieťaťu, čo sa deje a zistiť, ako to vníma a v neposlednom rade tak pomohli aj sebe.

Autor fotky: Pexels_cottonbro studio

Čo prežívajú deti počas rozvodu rodičov?

Deti sú mimoriadne vnímavé. Vždy sa klientov pýtam, či oboznámili svoje dieťa so situáciou, v ktorej sa ocitli. Toto považujem za ozaj dôležité. Dieťa by nemalo mať pocit, že sa rozhoduje o ňom bez neho. Chápem, že to dieťa možno nevie vyslovene vyhodnotiť, ale je potrebné, rozprávať sa s ním spôsobom primeraným jeho veku. Tak, aby bolo schopné nejakým spôsobom daný stav pochopiť. A samozrejme je primárne na rodičoch, aby dieťa uistili, že na vzťahu rodičov k nemu sa absolútne nič nemení. Že tu budú pre neho stále. Obaja. Prípady, kedy rodičia s deťmi nehovoria, aby ich chránili, nedopadnú dobre.

Často to však nie je jednoduché, hovoriť s dieťaťom o rozvode…

Ľudsky to absolútne chápem. Každý jeden rodič chce to svoje dieťa naozaj ochrániť, ale dieťa vlastne spokojné nie je. Deti potrebujú mať režim, vedieť, čo bude nasledovať. Aj úplne maličké bábätká, ktoré nemajú vytvorený režim a nevedia, čo nasleduje, sú nepokojné, pokiaľ sa to zmení. A s problémami, ktoré vedú k rozvodu, zmeny rozhodne prichádzajú. Menšie, či väčšie dieťa potrebuje vedieť, čo sa bude diať. Komunikáciou tak do veľkej miery môžeme predchádzať stresu a traumatizácii. Ak si to s deťmi nevykomunikujeme, vysvetlia si to po svojom. Môžu sa vtiahnuť do seba a strácajú dôveru v rodičov. Preto vždy hovorím, že ak sa dieťa nepýta, neznamená to, že všetkému rozumie. Rozvod rodičov je pre dieťa rovnako traumatizujúci ako smrť rodiča alebo blízkej osoby.

Je to vedecky dokázané?

Sú na to vedecké podklady a mám aj osobnú skúsenosť. Vyrastala som iba s mamou, pretože mi umrel otec, keď som mala 5 rokov. Keby som v tom veku dostala odpovede na niektoré moje otázky, mnohé by sa vyvíjalo inak. Je veľmi dôležité, aby rodičia s deťmi komunikovali.

Starostlivosť o dieťa

Jednou z možností po rozvode rodičov, čo sa detí týka, je striedavá starostlivosť. Ako túto formu starostlivosti vnímate?

Nejaký systém by si rodičia po rozvode nastaviť mali. Aj striedavá starostlivosť je jednou z foriem, ale tento druh starostlivosti považujem za taký fenomén. Mám skôr pocit, že striedavá starostlivosť je pre rodičov, lebo takto majú pocit, že je to spravodlivé a fér. Ak to takto vyhovuje aj dieťaťu, v poriadku, ale veľké percento detí z tejto formy starostlivosti po určitom čase začne pociťovať deficit domova, keďže zvyknú hovoriť, že idú buď k mame alebo k otcovi. Napokon si zvyknú, to áno, no je to najmä preto, aby nesklamali rodičov. Trpia totižto konfliktom lojality. V zásade ľúbia oboch rodičov rovnako. V takomto prípade by rodičia mali byť k potrebám dieťaťa mimoriadne vnímaví a vedieť reagovať na zmeny.

Mali by mať deti možnosť, rozhodnúť sa, s ktorým rodičom budú bývať?

Tu sa zas môžeme stretnúť s akýmsi kalkulom detí. Otec je benevolentnejší, mama prísnejšia. Alebo naopak. Deťom potom nemôžete nič zakázať, zvýšiť hlas, pretože to automaticky povedia druhej strane a logicky inklinujú ku prostrediu, v ktorom nie sú zákazy a kde je výchova „voľnejšia“. A toto v dvoch domácnostiach vzniká veľmi často. Jednotnosť výchovy sa na oboch stranách docieli len veľmi ťažko. Vždy nájdeme rozdiely. Preto je nevyhnutné, aby spolu rodičia komunikovali.

Tak čo je pre deti najvhodnejšie?

Termín striedavá starostlivosť nebol definovaný pre dve domácnosti, kde budú deti žiť, ale pre jednu domácnosť, kde sa budú striedať rodičia. To je takmer nemožné, najmä ak do vzťahov vstúpia noví partneri. Ale podstata je ideálna. Dieťa potrebuje jednu domácnosť, kde bude doma. To je základ. Má povinnosti, školu, nepotrebuje stresy, že si zabudlo zošiť u otca alebo u mamy. Najlepšou formou je teda ponechať domov vo väčšej miere u jedného z rodičov, ale pravdaže s pomocou druhého rodiča. A potom si spravodlivo môžu rodičia podeliť sviatky, či prázdniny.

Aktuálne máme jeden príklad najkrajších sviatkov v roku, kedy dochádza k častým sporom o to, kde bude dieťa tráviť viac času. Čo je pre deti najmenej traumatizujúce?

Keď dôjde k rozvodu pred Vianocami a je to také čerstvé, čerstvé sú aj emócie rodičov. O pohode sa dá len ťažko hovoriť. Rodičia sú príliš vyburcovaní vzájomným konfliktom. Je preto dosť nepravdepodobné, že by v sebe našli chuť, stráviť Vianoce spoločne. A pokiaľ by sa to malo skončiť hádkou pri štedrovečernom stole, tak na túto verziu radšej zabudnime. Avšak vymieňanie dieťaťa na Štedrý deň, tiež nepovažujem za šťastné riešenie. Ale tu chcem upozorniť, že je to môj subjektívny názor, ktorý pramení skôr z opatrnosti. Zastávam názor, že na Štedrý deň by ľudia nemali cestovať, pretože to považujem za „pokúšanie osudu“.

Máte návod na ideálne riešenie?

Ideálne je, ak sa dokážu rodičia rozumne dohodnúť a za jedno z tých rozumných riešení považujem každý rok tráviť Štedrý deň u druhého z rodičov. Takto majú za ten krátky detský čas možnosť obaja rodičia na Vianoce – 24. decembra – každý druhý rok a pokiaľ im to práve nevychádza, vedia si Štedrý deň urobiť deň vopred alebo po. Nikdy sa nedokážem stotožniť s tým, čo nedávno povedala jedna advokátka na informatívnom stretnutí môjmu klientovi. Zmierte sa s tým, že s vašim dieťaťom nebudete na Vianoce nikdy. Rodičia sú dvaja. Je preto jednoducho neprípustné, aby mal niekto k tomu takýto postoj.

Autor fotky: Pexels_Nicole Michalou

Existuje názor, že je nevyhnutné, udržať manželstvo za každú cenu, pokiaľ v ňom figurujú deti. Nie je rozvod predsa len zdravším variantom, ak už neplní manželstvo svoju funkciu?

Ak rodičia dieťaťu škodia, môže byť rozvod oveľa lepšou voľbou. Pokiaľ dieťa vyrastá v nezdravom prostredí, podvedome si tento model osvojuje, čo mu môže neskôr brániť v budúcnosti nadväzovať vyrovnané vzťahy. Takže pokiaľ rodičia spolu nedokážu fungovať, neodporúčam zotrvávať v manželstve iba kvôli deťom. Deti to dokážu pochopiť, keď sa im to správne vysvetlí. Tieto situácie sa jednoducho medzi dospelými stávajú, ale je potrebné dieťa uistiť, že aj tak to máme pod kontrolou. Dieťa vníma, že sa rodičia doma nepozdravia, nepobozkajú, že si neprejavujú nejakým spôsobom medzi sebou náklonnosť. Čo potom takýto model poskytuje ich dieťaťu?

Prečítajte si: Radostné Vianoce aj pre deti z rozvedených rodín

Žena s veľkým srdcom

Je možné sa pri vašom povolaní odosobniť od ťažkých prípadov, s ktorými sa stretávate?

Je to náročné, to musím priznať, ale keby som to nevedela filtrovať, tak by som nemohla byť rodinnou advokátkou. No niektoré konania sa ma dotýkajú viac ako iné. Sú to najmä tie, kedy rodič absolútne nekoná v záujme svojho dieťaťa. Manipuluje dieťa proti druhému rodičovi, vďaka čomu zostáva ten druhý „bez zbraní“. Vtedy sa skutočne snažím všemožnými spôsobmi, urobiť všetko, čo je v mojich silách. Komunikovať s druhou stranou alebo s druhým právnym zástupcom. Ale musí to byť obojstranné. Pokiaľ chcem iba ja, tak v zásade nič nezmôžem. Už sa mi stalo aj to, že som mala proti sebe niekoho, kto so mnou kategoricky hovoriť odmietal a následne som samozrejme bola „prvá na rane“, ktorá je za všetko vinná. Ľudia mnohokrát nerozumejú tomu, že ja si len robím svoju prácu a vnímajú ma ako nepriateľa.

Určite dokážete zatlačiť, keď je to potrebné a zabojovať za svojho klienta a za práva dieťaťa. No pôsobíte veľmi príjemným a ľudským dojmom. Ste svojim klientom aj psychickou oporou?  

Ďakujem veľmi pekne. Táto agenda nie je pre každého, lebo som tu pre svojich klientov do veľkej miery aj mimo pojednávaní a stretnutí. Stáva sa, že sa mi klientky na pojednávaniach rozplačú a je to úplne normálne. Skôr by bolo zvláštne, keby im neprišlo ľúto tých rokov manželstva alebo toho, že sa im rozpadá rodina. Emócie považujem za prirodzené, a práve preto zastrešujem svoje prípady nielen právne, ale snažím sa byť aj človekom, na ktorého sa môžu spoľahnúť. Mnohým advokátom však práve emocionalita prekáža, a preto sa rodinnoprávnej agende vyhýbajú.

Akú pomoc mimo stretnutí a pojednávaní svojim klientom poskytujete?

Často mi večer zavolajú len preto, že sa chcú vyrozprávať. Nie je to mojou náplňou práce, no chápem, že ma v tých najzložitejších životných situáciách potrebujú. A keby som ešte aj ja bola tá, ktorá ich odbije alebo im ten telefón nezdvihnem, prípadne im poviem, že toto nie je náplň mojej práce, aby šli za psychológom, tak by to nebola veľmi dobrá vizitka mojej osoby. Byť advokátkou a zaoberať sa rodinným právom nie je iba práca, je to poslanie. Vo veľa prípadoch po mesiacoch trvania súdneho konania vidím, že klienti dokážu dôjsť do akéhosi väčšieho pokoja, a že už nie sú tak vystresovaní ako na začiatku našej spolupráce. Časom na nich dokonca badám uvoľnenosť a vnímam, že sú oveľa pokojnejší, pretože mi jednoducho veria. Možno práve vďaka mne dokážu ľahšie začať opäť niekomu dôverovať. A aj preto ma táto práca tak nesmierne baví a napĺňa.

Zdroj titulná foto: Autor fotky: Pexels: cottonbro studio