Milujúca a tolerantná mama Zdenka Predná: Dvaja chalani sú niekedy poriadna nálož

Zdenka Predná odštartovala svoju spevácku kariéru v prvej slovenskej Superstar a spolu s manželom Oskarom Rózsom žijú v Banskej Štiavnici, kde vychovávajú aj svojich dvoch podarených synov Oskara a Eliáša. S krásnou, veselou a nesmierne milou speváčkou sme sa stretli na jednom podujatí v Banskej Bystrici, kde si ako slávna knihovníčka vyskúšala prácu od knihovníckeho pultu a neskôr čítala deťom z knihy Lula a bodky od Verušky Bobekovej. Vždy, keď bol na to priestor, ochotne odpovedala na zvedavé otázky, a tak rozhovor o hudbe, deťoch a knihách prinášame aj vám. 

V rozhovore so Zdenkou Prednou sa dozviete:

• či chcela byť speváčkou od malička,
• či zdedili synovia talent po rodičoch,
• v čom vidí pozitívum domoškoláctva,
• ako sa rodinke žije v Banskej Štiavnici.

Neposedné dievčatko s talentom

Boli ste tým typickým malým dievčatkom, ktoré si všade pospevovalo, tancovalo a poskakovalo po posteli ako umelkyňa na pódiu?

Od malička bolo úplne jasné, že chcem byť speváčkou. A patrilo k tomu aj to poskakovanie po posteli. (Smiech.) Moji rodičia to však zo začiatku príliš vážne nebrali. Ale to bolo vlastne aj veľmi fajn. Necítila som na seba žiadne tlaky, pretože ma nenútili chodiť na 200 kadejakých krúžkov a vďaka tomu sa to so spevom a hudbou vyvíjalo tak nejako samé od seba. No na hudobnú som chodila. Na spev, na flautu, aj na bicie. A spievala som vlastne už od škôlky, kde som absolvovala rôzne súťaže.

Prečítajte si: Janka Hajduková: Nechceli sme, aby nám jedny z najkrajších spoločných chvíľ len tak zbehli v kolotoči povinností

Ako si spomínate na svoje prvé detské vystúpenie?

Pamätám si, že to bolo v škôlke, aj keď teraz celkom presne neviem, či to vystúpenie bolo práve to prvé. Bude to zrejme tým, že ma pani učiteľka uistila, že ak aj niečo pokazím, nič sa nedeje. Tuším som aj čo to zabudla a ani neviem, či som vtedy vyhrala alebo nie. Nikdy som nebola veľmi súťaživá. Asi už niekde tu sa zrodil môj „salámizmus“. (Smiech.)

Zdedili synovia talent a lásku k hudbe po rodičoch?

U nás ide hudba nonstop. Nikdy nebýva ticho. A ak aj predsa len nastane, vieme, že sa niečo deje. (Smiech.) Chalani hrajú na klavír a trénujú a cvičia každý deň. A postupne k tomu pridávajú aj iné nástroje. Okrem toho samozrejme Oskar stále pracuje, čiže ho vždy vidia robiť niečo s hudbou. Je to pre nich inšpiratívne prostredie, a v podstate aj pre mňa.

Ako je to s textami piesní? Píšete si ich výlučne sama?

Áno. Texty si sama píšem vlastne už od detstva. Je to také moje hobby. Texty mi napadajú úplne všade a hneď si ich aj nahrávam do mobilu, aby som nezabudla. Občas sa mi potom stáva, keď si ich vypočujem, že sa mi až také super nezdajú. (Smiech.) Ale inokedy sú vážne dobré. Všetky moje texty sú vlastne taký môj prerod myšlienok na papier, čo považujem za posolstvo, ktoré má človek podať ďalej. Práve prostredníctvom tých textov.

Rodina knihomoľov

Pri tomto rozhovore sa nachádzame v knižnici. Asi tou najprirodzenejšou otázkou teda je, aký máte vzťah ku knihám?

Doma máme asi milión kníh. Aj my rodičia, aj naše deti. A knižnice práve z tohto dôvodu považujem za skvelé inštitúcie, pretože všetky knihy, ktoré sa nám páčia, nemusíme mať nevyhnutne doma. Na druhej strane máme zase veľa takých kníh, ku ktorým sa stále vraciame a najmä chalani mnohé opakovane a radi čítajú. Kým boli menší, začínali s komiksami. Neskôr, keď som im čítala každý deň ja, naučili sa postupne čítať sami. Sedeli vedľa mňa a spájali si písmenká. Knihy sú pre deti skutočne veľkým prínosom. Ja mám napríklad vďaka nim obrovskú predstavivosť. Povedala by som, že niekedy až príliš. (Smiech.) Ale je to krásny svet. Knihy sú veľmi vzácne a som rada, že stále sú aj deti a mladí ľudia, ktorí radi čítajú.

Aké knihy čítate vy?

Ja mám najradšej také, ktoré sú zamerané na duchovný rozvoj a s chalanmi preberáme indiánske rozprávky a grécke báje. Tieto témy sa nám v tomto období páčia najviac. A super je aj to, že kým sme im kedysi čítali my, teraz nám na oplátku čítajú oni.

Homeschooling – domáce vzdelávanie

Alternatívny spôsob vzdelávania alebo aj homeschooling funguje na dennej báze, ale dieťa nechodí do školy, učí sa doma s rodičom. Ak chcete dieťa učiť doma aj vy, potrebujete garanta. Niekoho, kto má vyštudovanú pedagogiku pre 1. až 4. ročník. Rodič dostane osnovy a knihy z kmeňovej školy, na ktorej je dieťa zapísané. Učí sa všetko učivo ako ostatní žiaci, ale metodiku preberá od garanta.

Vaši synovia nechodia do školy. Vzdelávajú sa s vami doma. Prezraďte nám o fungovaní homeschoolingu viac.

Prvoradé je to, že aj keď sme domoškoláci, neznamená to, že u nás neexistujú žiadne pravidlá. Chlapci majú svoje povinnosti a musia mať odohraté hodiny klavíra a odčítané. Robia všetko, čo treba a až potom vzniká priestor na zábavu. Počítač im nezakazujeme, no prvoradé sú povinnosti. Skvelé je, že to z nich vychádza úplne prirodzene. Nemajú s učením sa doma žiadny problém.

Stretli ste sa niekedy s negatívnymi reakciami okolia na domoškoláctvo?

Priamo, že by mi niekto niečo povedal do očí? Nie. Prvý článok, v ktorom som prezradila náš vyučovací systém, síce spôsobil trochu rozruch, ale mne šlo len o to, aby si informácie o domácom vzdelávaní našiel ten, kto má. Ani sa nehnevám na nikoho, kto to jednoducho nechápe, lebo pre veľa ľudí je to stále niečo nové.

Prečítajte si: Poďme deti zapojiť do vianočných príprav. Vytvoríme si krásne spoločné spomienky

Vidíte vo vašom prístupe k deťom pozitíva?

Nechcem sa chváliť, ale naše deti vďaka môjmu prístupu vedia od 3 až 4 rokov čítať a písať. Sú nastavené tak, že ak im niečo dáva zmysel, neboja sa do toho zahryznúť. Ale niektorí ľudia stále žijú v tých starých vzorcoch, že predsa ja nie som učiteľka, no do tejto pozície sa nikdy ani nestaviam.

Teraz to skvele zvládate. Čo bude neskôr, keď chlapci vyrastú?

Naskytla sa nám taká krásna príležitosť. Naši chaloši začali chodiť k mojej bývalej spolužiačke z gympla. Ona je učiteľka a školu založila v maringotke v lese. V nádhernom prostredí, kde má dokopy asi 7 detí a plnohodnotne sa im venuje. Plynule teda pokračujeme v tom, že pre našich chlapcov nie je a nikdy ani nebolo učenie povinnosťou, ktorú by vykonávali neradi.

Ako sa ich radosť z učenia prejavuje?

Sami si vždy určia, čo ideme robiť. Kedysi mali aj takú mániu, že sme v noci pri zaspávaní rátali násobky. Ja som už nevládala, no musela som, lebo ich to nesmierne bavilo. (Smiech.) Presne tieto situácie dokazujú, že ak im to dáva zmysel, dokážu sa k podstate čohokoľvek dostať oveľa rýchlejšie. A okrem toho sú vďaka domoškoláctvu zbavení zbytočného stresu, a to je pre mňa podstatné.

Odbremenili ste synov aj od nepotrebného napätia pred písomkami alebo strachu z toho, že ráno zaspíte do školy?

Presne. Môj zlý pocit ráno pred písomkou v škole si pamätám dodnes. Deti nie sú natoľko vyzreté, aby sa dokázali konfrontovať s podobnými emóciami. Našich chlapcov chcem presne od tohto ušetriť a budem sa o to snažiť aj do budúcnosti. Nebojím sa, že by to nezvládli, ale možno budú na určité situácie inak pripravení, úplne inak sa k nim postavia a príliš sa ich to nedotkne.

Bývanie mimo Bratislavy

Po úspechu v prvej slovenskej Superstar ste žili v Bratislave. O nejaký čas ste však vymenili veľkomesto za rodnú Banskú Štiavnicu. Prečo?

To je taký zvláštny príbeh, pretože aj počas toho, ako som žila v Bratislave, do Štiavnice som sa stále vracala. Kúpila som teda taký malý domček, kde zo mňa vždy všetko opadlo. Uvedomila som si, aké je to pre mňa čarovné, takže som si raz povedala, že predsa nemám takú robotu, aby som do nej musela chodiť každý deň. A tak, aj keď som sa plánovala do rodného mesta sťahovať až v penzii, podarilo sa mi to omnoho skôr. Ale musím priznať, že v niektorých veciach som už teraz skoro ako dôchodkyňa. (Smiech.) Takže trochu som to celé urýchlila a vďaka tomu si žijeme neustále v akomsi dovolenkovom móde.

V čom je život mimo ruchu veľkomesta lepší?

Ušetrili sme si fakt veľa stresov. Napríklad v zápchach s deťmi, keby by ich bolo treba rozvážať kdesi po krúžkoch. Tu v Štiavnici vybavím všetko za polhodinu, a to aj na troch iných miestach. Nemusím si kvôli vybavovačkám zobrať týždeň voľna. Na čo som si zvykala ťažšie bolo, že úrady ako pošta, či banka sú tu najmä v zime otvorené veľmi krátko a potravinový sortiment je len taký základný. Určite nemáme taký široký výber, na aký som bola zvyknutá v Bratislave. Na druhej strane máme veľa lokálnych pestovateľov, ktorí nepotrebujú potraviny, ovocie, zeleninu alebo zvieratá zbytočne napchávať nejakými hormónmi. Takže to sú zase výhody malého mesta. A krásne je aj to, že sa všetci poznáme. Vieme sa dohodnúť a vlastne všetko celkom rýchlo vybaviť.

Mama Zdenka Predná

Akou ste mamou?

Ja si myslím, že som celkom pohodová mama. Aj nechám chalanov, nech sa vybláznia a nestresujem, keď sa udrú. Nie som zbytočne precitlivená. V tomto je skôr expert môj manžel. (Smiech.) Dvaja chalani sú niekedy poriadna nálož, ale vždy keď si to s manželom večer hodnotíme, môžeme povedať, že sú to šťastné deti. Sú takí spokojní. Aspoň sa tak prezentujú. (Smiech.)

Zdroj foto: archív Zdenka Predná, Zuzana Kubašáková – www.vkmk.sk