Dana Janeček Čermáková priniesla kus krajiny drakov na Slovensko

Banskobystričanka Dana Janeček Čermáková je veľká cestovateľka. Osem rokov žila v Číne a pred vyše rokom sa rozhodla, že založí unikátnu multilingválnu materskú školu, kde sa bude vyučovať už od dvoch rokov čínština, angličtina a španielčina. 

Aktívna, veľmi milá a rozhodne akčná mama usmievavého dvojročného synčeka nám porozprávala o svojich zážitkoch z Číny, o čínskom jazyku, ale aj o tom, čím je škôlka pre malých drakov výnimočná.

Príbeh o tom, ako sa dá dostať do Číny omylom

Ako ste sa ocitli v Číne? Predsa len, nie je to za rohom…

Tak to je celkom zaujímavý príbeh, pretože som sa do Číny dostala úplnou náhodou. Skôr by som povedala, že omylom. Ako vyštudovaná tlmočníčka španielčiny a ruštiny som si po skončení vysokej školy hľadala prácu v zahraničí. Akosi som nechcela hneď nabehnúť na taký ten slovenský pracovný trh a v tom čase bola u nás aj ekonomická kríza a veľká nezamestnanosť. Povedala som si teda, že skúsim šťastie v krajine, ktorej jazyk neovládam, aby som sa naučila ďalší. Začala som sa obzerať po niečom v okolí. Napadlo mi, skúsiť šťastie v Rakúsku alebo v Nemecku.

Ale to stále nie je Čína. Čo sa teda udialo?

Našla som extrémne zaujímavú pracovnú ponuku v Nemecku. Agentúra, ktorá ma zaujala, ponúkala výmenné pobyty pre európskych študentov do Číny. Pohovor som absolvovala online a celkom sme si s riaditeľom firmy sadli. Po týždni mi oznámili, že ma berú. Zaujímavosťou však bolo, že počas pohovoru nepadlo ani jedno slovo o tom, kde sa miesto výkonu práce nachádza. Tak som si samú seba predstavila niekde v Berlíne v office. Riaditeľ mi neskôr vysvetľoval, že ak teda súhlasím, začali by mi vybavovať víza a kúpia letenku. Opatrne som mu oznámila, že Slovensko je v Európskej únii, a teda víza vôbec nepotrebujem, a že mi nemusia kupovať ani letenku, pretože uprednostňujem cestovať autom, aby som sa mohla pohybovať pohodlnejšie a častejšie chodiť domov. Vtedy ostalo ticho. Prekvapený riaditeľ mi oznámil, že do Pekingu sa autom dá dostať len veľmi ťažko, a aj napriek tomu, že som obyvateľ Európskej únie, tak víza určite potrebujem. A vtedy mi to došlo. Nejdem sedieť v Berlíne v kancelárii. Idem sa predierať Pekingom.

Poriadna výzva, ktorej ste sa nezľakli…

Nezľakla. Prijala som ju a začala pracovať pre nemeckú agentúru s tým, že som bola taký prvotný pokusný projekt. Mojou úlohou bolo, priviesť cudzinca do čínskej agentúry, ktorá priamo z terénu vyberala zahraničných študentov a umiestňovala ich do bohatších čínskych rodín, ktoré chceli pre svoje deti študentov zo zahraničia preto, aby sa ich detičkám venovali a rozprávali s nimi vo svojom rodnom jazyku. Takouto formou sa mohli naučiť cudzí jazyk prirodzenejšou cestou. Deti a študentov sme volali doslova zahraničný brat a sestra. Študenti žili v čínskych rodinách, no mali popritom možnosť aj študovať na univerzite, čiže to bol vyslovene výmenný program.

Prečítajte si: 20 otázok o materstve s mladou maminkou Frederikou: odkedy som mamou, som schopná v živote dosiahnuť aj nemožné

Ako ste sa cítili, keď ste sa prakticky zo dňa na deň ocitli vo veľkom svete?

Po týždni v Číne som povedala, že pol roka, toľko mal trvať môj kontrakt, nevydržím. Zostala som osem rokov. A už po tom pol roku môjho pôsobenia v agentúre som zistila, aké obrovské možnosti za tým sú, a že viem ponúknuť viac. Hlavne ma mrzelo, že bola táto nemecká agentúra smerovaná prioritne na Nemecko. Ja som do programu chcela dostať viac našich ľudí. Čechov, Slovákov, či Poliakov, lebo viem, že sme pracovití. Možnosť študovať v Číne v podstate zadarmo, bola obrovská. Považovala som za svoje poslanie, vytvoriť príležitosť našim krajanom.

Začali ste teda podnikať?  

Áno, odčlenila som sa. Založila som vlastnú agentúru, ktorá sa výborne rozbehla a pred pandémiou bola tou najlepšou a najvyhľadávanejšou. A to aj vďaka tomu, že som do programu začlenila okrem nemeckých študentov aj študentov z celého sveta. Musím sa pochváliť, že tí naši študenti boli úspešní a obľúbení. Veľmi si ich rodiny pochvaľovali. Odviedli kus dobrej roboty. Bola som hrdá a vďačná. Na Slovákov a Čechov boli len pozitívne ohlasy.

Iná kultúra, iné zvyky

Vráťme sa ešte k vášmu príchodu do Číny. Ako ste zvládali tak odlišnú kultúru od tej našej?

Bola som hodená do vody a vôbec som nevedela, čo ma čaká. Keď som prišla na letisko, zistila som, že nejde Google, Facebook, Instagram, žiadne sociálne siete. Akože, je to super ako odvykačka, ale zaskočilo ma to. Jasné, že som si hľadala cestičky a napokon som aj zistila, ako obísť komunistický systém, no všetko to bolo aj tak dosť kontrolované a obmedzované. Najmä v období, keď malo byť nejaké veľké stretnutie komunistickej strany. V tom čase to bolo nepriechodné.

Vnímali domáci, že ste cudzinka? Ako sa k vám správali?

V tých rokoch, kedy som do Číny prišla, bol cudzinec niečo neskutočne zaujímavé. Po čase som sa odsťahovala mimo Peking, pretože tam bolo jednoduchšie rozbiehať podnikanie a našla som tam aj viac bohatších rodín. Avšak nevýhodou bolo, že z počtu osem miliónov obyvateľov, nás cudzincov žijúcich v tomto meste, bolo osem. Nemala som vďaka tomu žiadne súkromie a musela som si kúpiť aj auto, lebo ísť mestskou hromadnou dopravou, bolo ako o život. Vodič zastavoval na každej zastávke, aby si ma ostatní odfotili. Telefonoval rodine cez video hovor, že vezie cudzinku. Dokonca zastal na jednej zastávke a zakričal na ľudí, aby šli jeho autobusom, pretože viezol mňa.

A čo strava? Zvykli ste si na čínsku gastronómiu?

Do stravy v Číne som sa zamilovala. Precestovala som celú Čínu a ochutnala som všetko možné aj nemožné. Musím sa priznať, že aj grilovaného netopiera, aj vývar z netopiera. Ale práve tieto dve „lahôdky“ neboli mnou dobrovoľne vybraté. Bola som pozvaná na tieto ich špeciality, ktorými sa kuchár pýšil a v Číne veľmi dbajú na to, aby ste kuchára neurazili. Nezjesť vývar z netopiera by znamenalo pohoršenie, a všetkých okolo sediacich pri stole plus celú kuchyňu, by som veľmi urazila.

Projekt, ktorému ste sa venovali a vďaka ktorému Čínu navštívilo aj mnoho krajanov, však nebol jediný. Neobsedíte a energie máte na rozdávanie. Do čoho ste sa počas pôsobenia v Číne ešte pustili?   

Je to tak, musím stále niečo robiť. Nedokážem len tak ležať na pláži. Preto mi vyhovovalo, že sa v Číne robí 7 dní v týždni a od rána do večera. Takže som učila plávať malé detičky spolu s rodičmi, popri tom som vyučovala angličtinu na univerzite a našla som si aj prácu ako trénerka vo fitnes centre. Trénovala som na skupinových hodinách zumbu, spinning, jogu a práve skupinové tréningy ma dostali neskôr do celej Číny. Zaúčala som trénerov a robila public class na námestiach.

Zaujalo ma, že ste vyučovali na univerzite. Je niečo, čo vás na mladých čínskych ľuďoch fascinovalo?

Keď som učila angličtinu, tak ma bavilo počas prestávok sledovať mládež. Zistila som, že sú veľmi detskí. Aj vo veku viac ako dvadsať rokov hrajú gumu, naháňačku, schovávačku a škôlku, a to sa mi zdá fakt super.

Čína a pandémia

V Číne ste boli v čase, keď vypukla pandémia. Ako si na toto obdobie spomínate?

Bolo obdobie čínskeho roku a to bola jediná možnosť, kedy sme mohli mať dovolenku. Ja som v tom čase s kamarátmi zvykla cestovať po Ázii. Aj vtedy sme boli práve v Mjanmarsku, keď nám volal český kolega, že je niečo vo vzduchu, aby sme sa ani nevracali. Bol 18. január, keď to vypuklo vo Wu-chan a my sme boli ubytovaní v hoteli s celým zájazdom z tohto mesta. Naše mesto zavreli, nemali sme sa kam vrátiť. Bolo nám odporučené, vrátiť sa na dva týždne domov. Povedala som si, že v pohode, to zvládnem. Aspoň mám možnosť ísť na Slovensko. A asi to tak malo byť. Z dvoch týždňov bol mesiac a ja som za ten čas stretla môjho terajšieho manžela. Bola to láska na prvý pohľad, tak som sa rozhodla, že si len skočím do Číny po veci a vrátim sa natrvalo na Slovensko, aby sme mohli byť spolu.

Rýchle rozhodnutie, ale nie až taký rýchly návrat, však?

Presne tak. Kúpila som si letenku do Číny a vtedy to celé vypuklo už aj v Európe. Keďže sme boli európsky let, v lietadle nás držali osem hodín, kým každému odmerali teplotu a zistili, odkiaľ prichádza. Do môjho mesta som sa vrátila s policajnou eskortou. Vo vlaku sedeli dvaja policajti pri mne a dvaja za mnou a z vlaku som šla rovno do karantény do svojho bytu. Pred mojou bytovkou non stop strážil jeden pridelený muž v skafandri. Každé štyri hodiny mi meral teplotu a každé dve som mu musela kývať z okna.

Ako prebiehal pobyt v karanténe?

Naša karanténa bola naozaj krutá. Všetci sme mali zakázané vychádzať. Von sme mohli vyjsť iba raz za dva týždne, kedy iba jeden člen domácnosti mohol opustiť byt a za pol hodinu nakúpiť základné potraviny. Išlo doslova o život, keďže v Číne netečie pitná voda. A nakúpiť za pol hodinu pre celé rodiny, je dosť náročné. Najmä, keď ste to museli zvládnuť pešo a odniesť všetko v rukách, pretože jazdiť autami sa nemohlo. Benzínové pumpy boli zatvorené. Okrem toho sme mali plechom obitý panelák a zazvárané dvere. Keď sa mi podarilo vrátiť sa po roku domov, bolo akurát obmedzenie, že sa nesmelo chodiť cez okresy. Ľudia strašne šomrali, že aké neskutočné obmedzovanie. Mne to bolo veľmi smiešne. Až keď vám skutočne obmedzia vyjsť von z paneláku a rozmýšľate, čo idete najbližšie dva týždne jesť, až vtedy je to vážny problém.

Prečítajte si: Kniha „Slovenka v krajine draka“ je plná reálnych príbehov zo života v Číne

Dragon Kids – škôlka pre svetových lídrov

Žena plná zážitkov, skúseností, energická, podnikavá, talentovaná, plynule komunikujúca v niekoľkých svetových jazykoch, vidí vo vyučovaní čínskeho jazyka veľkú budúcnosť. Na Slovensko priniesla okrem jazyka aj východnú kultúru, ktorá práve pri výučbe jazyka deťom veľmi pomáha. Na vnímanie a prácu so sluchom je dôležité zapojenie zvukov hudby. V škôlke sa preto hrá na flaute, piane, ale aj na ukulele. A aby sa deti naučili správne koncentrovať, výučbe tiež napomáha kung-fu, tai-chi a joga. Sústredenie si zas malí škôlkari trénujú pomocou kaligrafie, pričom na všetko dohliadajú špecializovaní lektori. Heslom všetkých drakov je, že svetoví lídri štartujú od plienok. Aj o tom, prečo je dôležité, učiť sa jazyky už od dvoch rokoch, sa zhovárame s Danou Janeček Čermákovou.

Ako nápad založiť škôlku vznikol?

V mojom veku som už neverila, že ten pravý existuje. Ale stalo sa. Počkal na mňa, kým sa vrátim z Číny a zobrali sme sa. A práve môj manžel mi veľmi pomohol, aby som dokázala nabehnúť na európsky systém a mohla tak získať pre slovenské deti niečo, v čom budú oproti iným popredu. A to sú práve možnosti výučby jazyka vo veku, keď sa detičky učia svoj vlastný materinský jazyk. Povedala som, že idem do toho a otvorila som jazykovú škôlku, kde je prioritným jazykom práve čínština, v Bratislave.

V čom je čínština taká výnimočná?

Človek, ktorý ovláda čínštinu, má oveľa väčšie možnosti než ostatní. Do budúcnosti to bude pre našich malých drakov jedno obrovské plus, nakoľko učenie čínštiny veľmi ovplyvňuje kapacitu mozgu a zvyšuje aj IQ. Čínština je znakový zvukový jazyk, pri ktorom zapájame obe hemisféry, a preto zaradenie tohto jazyka už vo veku dvoch rokov, je pre používanie oboch hemisfér neskutočný štart a dieťa si to ani neuvedomuje.

Vyučovanie cudzieho jazyka však musí deti aj zaujať.

Presne, preto bolo pre mňa dôležité, aby to šlo zábavnou a hlavne prirodzenou formou, lebo detičky od dvoch do sedem rokov sa ešte stále učia najmä materinský jazyk.

Kus Číny na Slovensku

Konfuciov inštitút vznikol v Bratislave v roku 2007 s podporou čínskej vládnej organizácie a pri jeho zrode stála aj Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. V stredoslovenskom meste sa výučba čínštiny rozširuje aj medzi stredoškolákov a žiakov základných škôl. Chýbala už len materská škôlka, ale už aj tá onedlho otvorí svoje brány. No najskôr privíta možno malých budúcich drakov na Dni otvorených dverí.

Prečo ste si zvolili na otvorenie ďalšej škôlky po Bratislave práve Banskú Bystricu?

Mojím prvotným plánom vždy bolo túto materskú škôlku otvoriť v rodnom meste. No mala som obavy, či práve po pandémii… Bála som sa, či je ten správny čas, prísť s takýmto projektom. Orientovala som sa teda na Bratislavu a povedala som si, že počkám, čo sa bude diať. Musím poklepať, záujem je obrovský, a tak po asi roku fungovania v Bratislave, sa mi začali ozývať známe z Bystrice, aby som takúto škôlku otvorila aj doma. A už sa to deje. Blíži sa Deň otvorených dverí, kedy zoznámime rodičov a detičky s lektormi a s našimi maskotmi, ale pravdaže aj s našou predstavou o výučbe.

Tak držíme palce a veríme, že sa škôlke a malým drakom bude dariť. Na záver teda už len posledná otázka. Ako mamy vnímajú fakt, že by mali dieťa dať do škôlky už v dvoch rokoch?

Máloktorá mama je na to pripravená, ale ja som dlhodobo študovala celý ten proces a je úplne reálne, aby šesťročné dieťa bolo schopné fungovať v troch jazykoch, teda v angličtine, čínštine a španielčine. No a samozrejme nesmieme zabúdať na slovenčinu. Tie dva roky sú priam ideálne. Dieťa je vtedy ako špongia. Nasáva a nasáva. Verím, že sa našim deťom práve vďaka našej škôlke a výučbe otvoria dvere do budúcnosti.

Zdroj foto: osobný archív – Dana Janeček Čermáková, web a FB Dragon Kids