Lektorka komunikácie: Prečo by sme deti nemali chváliť a čo robiť miesto toho?

Dagmar Cmorej je lektorka komunikácie podľa M.B. Rosenberga, autorka projektu Komunikácia srdcom a mama dvoch synov. Vďaka podcastu, blogu a online kurzom pomáha rodičom meniť ich staré a nefunkčné komunikačné vzorce a riešiť každodenné konflikty s ich deťmi s rešpektom a srdcom tak, aby každý dostal to, čo potrebuje. 

Je chvála pre deti vždy dobrá? Nie úplne. Prílišné chválenie môže poškodiť ich motiváciu, úsilie a schopnosť vyrovnať sa s neúspechom. Čo má chválenie spoločné s rešpektujúcim rodičovstvom? A prečo by sme radšej mali oceňovať a nie chváliť?

Keď som sa prvýkrát stretla s názorom, že pochvaly a odmeny nemusia byť pre deti úplne prospešné, bola som pohoršená. Myslela som si, že pochvaly sú jedinou alternatívou k trestom, ktoré som vo výchove svojich detí nechcela používať. No po ponorení sa do rešpektujúcej komunikácie s deťmi sa mi otvoril pohľad na úplne iný spôsob výchovy a pochopila som, prečo tento nástroj nemá s rešpektom nič spoločného.

Pochvala ako odmena

Pochvalu často používame ako odmenu za správanie nášho dieťaťa, ktoré sa nám páči. Hovoríme: „Dobré dievčatko, pekne si sa pozdravilo!“ Ale čo tým vlastne hovoríme nášmu dieťaťu? Učíme ho, že jeho hodnota závisí od toho, čo robí alebo nerobí.

Zdroj Freepik

Čo robiť miesto toho?

Vyjadrite úprimnú radosť: „Vidím, že si už urobil všetky úlohy. Teším sa, že si to tak rýchlo stihol ešte pred večerou, pretože tak máme voľný zvyšok večera.“

Pochvala ako manipulácia

K pochvale sa väčšinou uchyľujeme, keď chceme motivovať dieťa k určitému správaniu. Naše dieťa sa postupne naučí, že ak bude pekne sedieť a ticho počúvať, povieme mu, aké je „šikovné.“ To však deti učí, že sú chválené len vtedy, keď robia to, čo od nich chceme.

Čo robiť miesto toho?

Vyslovte ocenenie: „Veľmi si cením, že si dnes v ordinácii ticho sedela, pretože som tak mohla so sestričkou prebrať všetko, čo som potrebovala.“

Pochvala ako nástroj kontroly

Rodičovstvo nie je o kontrole, ale o vedení. Keď používame pochvalu ako nástroj kontroly, zakrývame ním svoje skutočné úmysly. V rešpektujúcom rodičovstve ide o autenticitu, úprimnosť a rovnocennosť, a to pochvaly v tomto kontexte rozhodne nie sú.

Čo robiť miesto toho?

Miesto: „Buď dobré dievčatko a poupratuj si hračky.“

Vyslovte prosbu: „Chcem, aby sme zaspávali v miestnosti, kde sú hračky uložené v polici a nie pohádzané po zemi. Prosím, poukladaj ich.“

Pochvala ako cesta k „fixnému mindsetu“

Efekt úsilia

„Efekt úsilia“ prvýkrát opísala psychologička Carol Dweck zo Stanfordovej univerzity. Zistila, že ak sa deťom opakovane hovorí, že sú múdre alebo talentované, vznikne u nich presvedčenie, že musia vždy dokazovať, že sú skutočne múdre alebo talentované. Keď tieto deti narazia na problém, ktorý nie je okamžite riešiteľný, radšej sa mu vyhnú. Niektorí ľudia takto celý život obchádzajú skutočné výzvy, pretože nechcú riskovať pocit vlastnej neschopnosti.

Prečítajte si: 20 otázok o materstve s dvojnásobnou mamou Veronikou – „treba pekne žiť a deti sa pridajú“

Na druhej strane je úsilie

Dwecková vysvetľuje, že existujú dva mentálne postoje, tzv. „fixný mindset“ a „rastový mindset“. Deti s fixným presvedčením veria, že majú určitú mieru inteligencie a nemôžu ju ovplyvniť. Preto sa zvyčajne tiež vyhýbajú ťažkým úlohám. Boja sa, že to ohrozí ich sebaobraz alebo mienku, ktorú o nich majú ostatní ľudia. Naopak, deti s „rastovým mindsetom“ veria, že môžu zlepšiť svoje schopnosti pomocou úsilia, cvičenia a učenia. Sú menej ovplyvnené neúspechom a otvorené pre výzvy.

Čo robiť miesto toho?

Miesto: „Ty si také múdre dievčatko! Už v štyroch rokoch vieš napísať svoje meno.“

Vyslovte pozorovanie s dôrazom na snahu: „Pozerám, že už dokážeš napísať svoje meno. Videla som tiež, ako si sa pri tom dlho sústredila a stále znovu to skúšala, až kým sa ti to nepodarilo.“

Zdroj Freepik

Nenásilná komunikácia s deťmi odkrýva nový prístup k deťom, kedy nepoužívame pochvaly, odmeny, tresty či kritizovanie. To však neznamená, že deťom nestanovujeme jasné hranice alebo že im nedávame spätnú väzbu o tom, aký vplyv má ich správanie na nás, či ostatných ľudí.

Rešpektujúca výchova okrem toho zahŕňa aj to, že deťom ukazujeme, že ich milujeme bez ohľadu na ich správanie. A to je cesta, vďaka ktorej postupne vyrastú deti, ktoré sú uvedomelé, autentické a empatické voči sebe aj voči ostatným.

Byť rodičom, ktorý vychováva svoje deti rešpektujúco, je umenie aj veda zároveň. Ak chcete vedieť, ako na to, pridajte sa do bezplatného minikurzu online „Od neposlušnosti k vzájomnému rešpektu a spolupráci“. V tomto minikurze sa naučíte:

• Prečo vaše dieťa nespolupracuje a ako k tomu nevedomky prispievate.
• Prečo to vo vás vyvoláva takú silnú reakciu a ako ju môžete zmeniť. 
• Ako máte so svojim dieťaťom rozprávať tak, aby vám rozmuelo a počúvalo vás.
• Aké konkrétne stratégie budete môcť použiť v situáciách, keď budete chcieť, aby vaše dieťa viac spolupracovalo.

Termín: 20.1.2024 – 24.1.2024 

Všetky informácie a prihlásenie nájdete tu: https://komunikaciasrdcom.sk/minikurz/ 

Článok pripravila lektorka komunikácie Dagmar Cmorej

Zdroj foto: Freepik