Denník Emílie: Keď som sa dozvedela, že moje dieťa šikanujú bol to šok
Keď som sa dozvedela, že moje dieťa šikajnú bol to pre mňa šok. Ovládol ma strach, hnev a beznádej.
Žiaľ, náš príbeh šikany je stále aktuálny. Poviem vám o ňom aj napriek „odporúčaniam“ od urazených rodičov, učiteliek a riadeteľky to nerobiť, nič nehovoriť. No som presvedčená o tom, že psychika detí je vážna téma a je dôležité o tom hovoriť. Nenechať sa zastrašiť.
Bývam s deťmi kúsok od Prahy, v malom meste. Chlapci tu chodia obaja na základnú školu. Sme prisťahovalci, ešte k tomu Slováci. Nemáme tu rodinu, ani zázemie. Takže si na vás miestni hneď o to viac dovolia.
Môj syn mal problémy už od prvej triedy. Začalo to nenápadne, posmievali sa mu „Babiši“, pretože sa volá Andrej.
Raz prišiel domov roztrasený, smutný a mlčal. Mal roztrhané tričko. Pýtala som sa ho jemne, čo sa stalo. Skupinka detí okolo neho urobila krúžok, posmievali sa mu, nadávali a strkali ho do kaluže. Podávali si ho jeden medzi druhým. Nikto sa neozval, ani jeho kamaráti, ževraj, aby sa nestali aj oni terčom. Nakoniec mu pomohol jeden väčší z nich.
Samozrejme, že som to riešila so školou. Emaily, telefonáty, nakoniec schôdzka v riaditeľni.
A tu to prichádza. Škola miluje tieto veci bagatelizovať. Vlastne sa nič vážne nestalo. Nasľubujú, ako na záležitosť dohliadnu, ale ako by moja babička povedala – „skutek utek“.
Spory a problémy sa často opakovali, raz výraznejšie, inokedy bol relatívne pokoj. Andrejko sa agresorov naučil nevsímať a žiť si svoj pokojný život.
Prečítajte si: Denník Veroniky: Byť mamou je mojim najväčším šťastím
Prejdem k súčasnosti.
Andrejko chodí do siedmej triedy. Je to vnímavý, inteligentný a citlivý chlapec. Ako referát obľúbenej knihy si vybral Orwella 1984. Je holt po mne. 🙂 Milujem ho nadovšetko!
Raz zase prišiel zo školy a doma smutne pozeral do telefónu. Pýtala som sa ho, čo sa deje, pretože to už takto trvalo dlhšie. Povedal len, že zase ho spolužiaci pridávajú do „blbých“ skupín. Tak ja, že ukáž. Inak mu do telefónu neleziem a rešpektujem jeho súkromie.
To, čo som videla, ma šokovalo. Nielenže vulgárny obsah, ale šírenie nechutného a zvráteného pornografického materiálu, z ktorého sa zdvíha žalúdok. Jeho spolužiaci mali niekoľko desiatok whatsapp skupín, kde zdieľali tieto zvrhlosti. Andrejko tam len napísal, že nechce, aby ho do týchto skupín ďalej pridávali. Tak ho hlavné aktérky v skupine poslali do pi… a podobne. Že je nerd a čo sa povyšuje. Pritom, tie deti si vôbec neuvedomujú, aká vážna táto vec je. Jedna z tých skupín mala cez 1000 užívateľov. Aká je šanca, že si nejakú z týchto naivných pubertiačok nájde nejaký úchylák?
Takže, čo ako rodič urobíte?
Oznámila som to najprv učiteľke a rodičom, ktorých som poznala osobne. Dostali sme následne emailom zo školy oznámenie, že sa toto deje, a aby sme na to ako rodičia dávali pozor, prípadne zvážili na polícii kyberšikanu. Ja som učiteľku prosila, aby sa hlavne Andrejko po tomto ohlásení nestal terčom ďalšej agresie.
Stal sa pravý opak.
Niektoré z detí cúvli, jedno z dievčatok sa mu aj ospravedlnilo. Iné deti sa ešte viac naštvali, keďže dostali doma vyhubované. Andrejka totálne vyčlenili z kolektívu. Sama som netušila, ako veľmi zlé to je, pokiaľ som hlavných aktérov nestretla osobne.
Išla som s deťmi na food festival, na výlet a stáli sme na autobusovej zastávke. Vedľa nás dotyčná skupinka spolužiakov. Tie pohľady, posmešky, šuškanie. Dokonca aj voči mne. Vôbec žiaden rešpekt. Prišlo mi z toho fyzicky zle. Andrejko si radšej sadol, pretože ho zase rozbolelo zo stresu bruško a potlačoval slzy. Ako sám vraví, radšej vydrží a vyplače a vyrozpráva sa z toho potom doma. Tím agresorom už slabosť neukáže, pretože je to potom ešte horšie. O nočných morách, strese a strachu, ktorý ho bežne sprevádza tie deti netušia.
Aby som to skrátila a prišla k hlavnej pointe.
Ja neviním deti, ale ich rodičov!
Aj v tomto prípade sa to ukázalo. Jedna slečna, ktorá sa po ohlásení chovala „za trest“ k Andrejkovi najhoršie, má rodičov, ktorí sa pomstychtivo momentálne vyhrážajú a chovajú agresívne aj ku mne. A dávajú mi pekne vyžrať, že sme sa ozvali.
Takže vec som ohlásila polícii. Tá to predala sociálke. Ministerstvo školstva to nemá v kompetencii. Požiadala som o ďalšiu schôdzku v škole, aj s Andrejkom. Aby videl, že má podporu zo strany školy. Oproti mne sedeli dámy: triedna učiteľka, riaditeľka a preventistka patologického chovania. V podstate z nás urobili klamárov. Keď Andrejko povedal, že aj po ohlásení vznikajú ďalšie nenávistné whatsapp skupiny, dokonca počas vyučovania, tak tomu odmietajú veriť. Počas ich výuky sa predsa nič také nemôže diať. A nemáme dôkaz! Naše slovo nestačí. Musela by som fyzicky vziať mobil dotyčného dieťata a predložiť ho riaditeľke ako dôkaz, aby nám uverili.
Primárne im záležalo na tom, aby som hlavne nič nezverejňovala. Ich škola je harmonická a vzťahy dokonalé. Nejaké sľuby, že aspoň nebudú dávať Andrejka do pracovných skupín s dotyčnými aktérmi. Len ďalšie slová do vetra.
Momentálne čakám na záverečnú správu zo sociálky. Andrejko sa pripravuje na prijímačky a zmeníme školu aj bydlisko.
Niekedy boj s veternými mlynmi nemá zmysel. Hlavne keď ste na to sami.
Deti sa po tomto všetkom v prístupe k Andrejkovi ukľudnili a hádajte čo? Našli si ďalšiu obeť.
Všetkým, ktorých sa táto téma dotýka držím palce! Nebojte sa aj ozvať.
A znovu zopakujem. Neviním deti, ale ich rodičov. Stále je ešte čas toto patologické správanie zastaviť.
Ak sa chcete aj vy podeliť so svojim príbehom napíšte nám na naše sociálne alebo na e-mail klaudia@akcnezeny.sk
Zdroj foto: Pexels
