Denník Dagmar: Súboj dvoch šakalov

„Mamiiiii, on ma provokuje!“ Zobudila som sa na vysoké tóny hlasu svojho syna. „Hm..“ bola moja odpoveď a veľmi som dúfala, že to synovi postačí na vyriešenie jeho súrodeneckého konfliktu. Tak veľmi som ešte chcela spať…

Moja odpoveď nepostačila.

Môj syn nepoľavil, kým ma nedostal z postele.

Cítila som mrzutosť.

Bola som na rade! Včera predsa mohol dospať on a ja som vstávala! Tak prečo len tak nechá našich synov, aby ma zobudili? Keď on spí, ja chodím po špičkách a striehnem pri dverách spálne ako strážny pes, aby ho niektorý z chlapcov náhodou nezobudil. Ale u mňa to je v poriadku, no nie? Môj vnútorný šakal vystrčil pazúry a vyceril zuby. 

„Dobré ráno,“ povedal môj manžel.

„Vôbec sa mi to nepáči,“ odpovedala som na jeho pozdrav. „Keď ty spíš, ja nedovolím chlapcom, aby ťa zobudili, ale ty im v tom nijako nebrániš! Stále ma zobudia, nikdy ma nenechajú dospať!“ zaútočil môj šakal.

„To nie je pravda,“ chytil sa manželov šakal na návnadu. „Veď predvčerom si spala minimálne do pol ôsmej.“

To môjho šakala rozzúrilo ešte viac. Cítila som sa nepochopená, naštvaná, nerešpektovaná, neocenená a nevidená v mojej bolesti.

„Vidím, že si ešte chcela dlhšie spať a zároveň cítim, že ti teraz nedokážem dať empatiu, ktorú potrebuješ, lebo som sám veľmi zle spal a som fakt unavený,“ povedal môj manžel už miernym tónom ešte predtým, ako som mu stihla uštedriť ďalšiu ranu.

Môj šakal okamžite zmäkol. Stiahol chvost aj uši a zaliezol. Už som pred sebou nevidela svojho úhlavného nepriateľa, ale môjho manžela. Ktorý mal k tomu ťažkú noc. Ktorý nemal zdroje na rozdávanie. Ktorý sám potreboval empatiu.

Vcítila som sa do svojho tela a zistila som, že sa skutočne cítim v pohode vyspatá a že mi v celom tom konflikte skutočne išlo viac o princíp. Že tých 15 minút spánku navyše by ma dnes nespasilo.

„Chceš mi o tom porozprávať?“ spýtala som sa manžela, pripravená empatiu dávať miesto toho, aby som ju vyžadovala.

V skratke mi opísal, prečo bola jeho noc náročná, ako sa cíti a čo mu chýba. Počúvala som. „Mrzí ma, že si mal náročnú noc,“ povedala som manželovi, krátko sme sa objali a pokračovali v našom hektickom dni.

Viem, že nie je ľahké opustiť šakalí súboj. Viem, že nie je ľahké reagovať zraniteľnosťou miesto protiútoku. Viem, že nie je ľahké ranu nevrátiť, keď máme pocit, že sme ju dostali neprávom. Viem, že nie je ľahké zmeniť tón hlasu aj obraz, ktorý máme o druhej osobe, priamo v boji. A ani nám sa to nedarí vždy.

Jedno však viem s úplnou istotou. To, že keď to v danom konflikte aspoň jeden z účastníkov dokáže, zmení to obom celý svet. Tak ako to bolo aj v tomto konflikte, po ktorom sme síce aj naďalej ostávali obaja nevyspatí, a zároveň vo svojej ľudskosti, blízkosti a spojení.

Ak sa chcete aj vy podeliť so svojim príbehom napíšte nám na naše sociálne alebo na e-mail klaudia@akcnezeny.sk