Umelkyňa Zuzana Badinská: Život je príliš krátky na to, aby som nerobila to, čo milujem a nezabávala sa pritom

Každý z nás sa rád vracia spomienkami do detstva. Do obdobia, kedy sme mali hlavu plnú fantázie a predstáv. Do času, kedy sme sa mohli stále hrať a tvorivo kreovať svoju myseľ. V dospelosti už často na hranie nie je toľko času, ale ak má niekto nadanie a talent, tvoriť krásne veci môže aj vtedy, keď už dávno nie je dieťaťom. Jednou z takýchto nesmierne inšpiratívnych duší je aj Zuzana Badinská, vyrábajúca unikátne domčeky pre bábiky, ktorých interiér zodpovedá najnovším trendom.

Tvorivá myseľ vraj funguje rovnako ako myseľ vynálezcu.

V podstate tvorí niečo, čo ešte reálne neexistuje.

Musí si to vedieť predstaviť a ideálne potom aj zrealizovať.

S kreatívnou ženou a umelkyňou, Zuzanou Badinskou, ktorá má nápadov za vagón, sme sa porozprávali o jej začiatkoch, o umení, a pravdaže aj o neskutočne krásnych domčekoch pre bábiky.

ZUNArt je tu viac ako 20 rokov

Váš ateliér vznikol v čase, kedy nebolo veľa možností, ako si plniť sny a predávať handmade výrobky. Nevzdali ste to a za tie roky spod vašich rúk vyšlo mnoho krásnych výrobkov. Ako si na vznik ateliéru spomínate?

Ateliér, a teda živnosť, som zakladala ako 21 ročná ešte v roku 2003. Nemali sme internet a foťák v mobile, ledva prvý mobilný telefón na tuškové baterky. O to viac som musela byť tvorivá, vynaliezavá a aktívna v porovnaní s dnešnými vymoženosťami a ľahko dostupnými informáciami. Na druhej strane však bola aj menšia konkurencia. Ateliér ZUNAart, do ktorého rátam všetky moje aktivity, nielen tie umelecké a hand made, už teda oslávil 21 rokov. Asi som ani sama vtedy neverila, respektíve nevidela tak ďaleko pred seba na všetky dobrodružstvá a na to, čo môžem vytvoriť, zažiť, kam sa posunúť a akým človekom sa môžem vďaka môjmu vtedajšiemu rozhodnutiu, vydať sa na túto cestu, stať. Každý deň som vďačná, že môžem robiť to, čo ma baví a napĺňa. Moje činnosti a oblasti, v ktorých pôsobím, sa síce za tie roky pomenili, ale tak ako pribúdali nové aktivity, zároveň som niektoré vypustila.

Spomínali ste množstvo aktivít. Ktoré boli tie úplne prvé?

Na úplnom začiatku bola tvorba textilných originálov, ručne maľovaných a farbených kúskov šatníka. Od doplnkov až po šaty. Za všetky svoje vtedajšie, skutočne minimálne úspory, som ešte ako študentka nakúpila tričká, namaľovala ich a dotvorila podľa seba. Zaniesla na komis do jednej predajne v Banskej Bystrici, a keď sa hneď všetky predali, kúpila som ďalšie a namaľovala viac.

Ako vznikal samotný ateliér?

Hneď po skončení školy som sa prihlásila na kurz pre podnikateľov, kde som sa oboznámila so základmi účtovníctva, marketingu a všetkého potrebného pre založenie živnosti. Napísala som projekt, získala dotáciu na rozbeh a vybavenie prvého malého ateliéru, ktorý mal mimochodom len 10 m2. Potom sa pridal pohyb v podobe brušných tancov. Opäť postupne, krok po kroku. V podstate to tak bolo vždy a stále aj je. Robím to, čo ma teší. Ľudí to pritiahne. Chcú byť toho súčasťou.

Robiť, čo nás baví, je obohacujúce. Ale čo je dôležitejšie?

Myslím, že dôležitá je práve tá cesta. A to najmä pre toho, kto uvažuje, že začne pracovať sám na seba. Tak tomu bolo aj u mňa. S každým namaľovaným tričkom, s každou odučenou hodinou tanca, s každým zvládnutým kurzom som si budovala prax, a tiež sebavedomie. Ako povedala jedna z mojich učiteliek: „Treba si odtancovať kilometre, to sa nedá oklamať.“ Ale neviem, či je to úplne o talente. Skôr vnímam, že ak niečo človeka baví, znamená to, že v tom má určitý dar a už je na ňom, či ho bude rozvíjať a či bude svoj potenciál v tomto svete realizovať. U mňa to bolo hlavne o prekonaní neistoty a vykročení z komfortnej zóny, keďže som bola od malička tichá a skôr hanblivá. Keby ste mi na začiatku povedali, že budem vystupovať na pódiu, s vlastnými choreografiami a kostýmami, či na show, ktorú celú zorganizujem pred stovkami ľudí a inšpirujem k tomu aj ostatné ženy, určite by som ušla a zmazala si vaše číslo.

Ale vyzerá to tak, že prekonávanie prekážok vás baví.

Asi áno. Aj teraz sa zas púšťam do neprebádaného terénu. Myslím konkrétne na tvorbu domčekov. Ale je pravda, že už to nie je so strachom, ale s radosťou a očakávaním toho, čo nové mi to prinesie a kam až sa dokážem posunúť. Presne ako vravíte. Je to tá detská zvedavosť, otázka v očiach a u detí nezaťažených zlou skúsenosťou alebo programami a uhlami pohľadu. Zato u dospelých je to aj očakávanie, že to samozrejme dobre dopadne.

Ste kreatívna a tvorivá žena a vaše výrobky sú doslova umelecké skvosty. Kedy a vďaka komu ste privoňali k umeniu a ako vlastne umenie vnímate?

Ja umenie vnímam hlavne ako krásu a tvorivosť je pre mňa základnou životnou energiou. Ale môžeme sa na to pozrieť aj tak, že človek tvorí každý deň. Svoje telo, svoj život, svoje vzťahy, predstavu o sebe, dobrý obed, príjemné miesto, priestor pre ostatných, kvetinový záhon… Každý deň prispieva k celku a zanecháva tu svoju stopu. A ja som toto vnímanie sveta mala v sebe asi odjakživa. Bolo to určite aj vďaka prostrediu, v ktorom som vyrastala. Vďaka rodine, rodičom a hlavne starým rodičom. Maľovanie, šitie, hačkovanie, ale aj vyrezávanie z dreva v starkého dielni, bolo súčasťou môjho bežného fungovania. Myslím, že deti majú tvorivosť v sebe automaticky a ja som mala to šťastie, že som nestretla nikoho, kto by ju vo mne zablokoval vyhlásením, že mi to nejde alebo, že to robím nesprávne. Tú podporu som cítila. Veď mama má dodnes odložené moje výkresy ešte zo škôlky.

Čomu sa v súčasnosti, okrem výroby domčekov, ešte venujete?

Venujem sa naďalej tancu a pohybovým aktivitám. Vediem hodiny pre malé skupinky. Mám okolo seba skvelú partiu žien, ktorá ochotne realizuje moje nápady. Tie nápady, ktoré sa týkajú kostýmov, choreografií a občas nejakého spoločného výletu, keď ideme vystupovať do iného mesta. Veľa rokov som si myslela, že štúdio Alishaba, ktoré som mala v centre mesta, bol ten krásny a ideálny priestor. Keď som štúdio musela počas korony zatvoriť, ukázalo sa, že to nebolo priestorom,  ale „mojimi“ ženami, ktoré Alishabu tvorili.

Prečítajte si:FyzioDula Petra Strhárska: Požiadať o pomoc nie je zlyhanie

Aké sú tie „vaše“ ženy?

Úžasné. Aj keď sa počty zmenšili a miesto pôsobenia zmenilo, to jadro a spoločné zdieľanie radostí aj starostí, je pre mňa naďalej zdrojom údivu v tom najlepšom zmysle slova. Teraz mám aj novú skupinku žien, väčšinou dôchodkového veku, a vidím na nich tú radosť a šibalstvo malých detí. Som presvedčená, že jedným z faktorov, ktoré nás udržujú mladé, je pohyb. A radosť. A pocit naplnenia, realizovania sa. Pre mňa je to krása, estetika. Ale tvorivá energia sa dokáže prejaviť rôznorodo. Pre iných je to záhradka, vnúčatá, dovolenka… Každý to svoje naplnenie môže vnímať v niečom inom.

Vyrábate stále aj šperky?

Šperky tvorím aj naďalej. Spolupracujem s jednou sieťou predajní v Čechách už vyše 10 rokov. Zameriavajú sa na českých a slovenských autorov a dizajn. No a ja mám to šťastie, že sa moje diela predávajú samé. Ak by sa na moje fungovanie pozrel nejaký odborník na marketing alebo na dnes tak populárne sociálne siete, asi by omdlel. (Smiech.) V tomto som vážne neporiadna. Z postele ma ráno nevytrhne pocit, že mám niečo „postnúť“. Častejšie sa stáva, že hladná a ešte v pyžame bežím niečo nakresliť alebo vyskúšať nejaký nábytok, kostým, nápad na farebnú kombináciu, a nie napísať príspevok na instagram.

A čo vaše obľúbené tvorivé dielne?

Tvorivé dielne robím príležitostne pre dospelých, alebo na teambuildingových akciách. Minulý rok sme mali ročný program Tvorím, teda som aj na Univerzite tretieho veku. Ale keďže mám tých aktivít poriadne veľa, niečo občas vypustím.

Jednu srdcovku by ste však nevypustili nikdy, však?

Určite myslíte moju srdcovú záležitosť, ktorou je spolupráca so Základnou školou pri zdravotníckom zariadení v Banskej Bystrici, kde pracujem najmä s detičkami na onkológii. Tak túto srdcovku teda určite nevypustím. Je to tam veľmi kreatívne, pretože máme naozaj široký záber techník, materiálov a nápadov. Pre deti, ktoré sú tam väčšinou dlhodobo, sú naše stretnutia veľmi veľká pomoc. Najnáročnejšie a nesmierne vyčerpávajúce to bolo pre tie deti počas korony. Žili v izolácii, strachu a neistote. Malí či väčší onkologickí pacienti trávia v nemocnici mesiace, aj celé roky. Poznajú len steny nemocničnej izby a stále dookola sa stretávajú s tými istými ľuďmi. Vyplniť čas niečím, čo im urobí radosť, je dôležité.

Domčeky ako z rozprávky

Ako vlastne vznikol nápad, začať vyrábať domčeky?

Samozrejme som domčeky tvorila ešte ako malé dieťa. Zo škatúľ, vrchnákov, z čohokoľvek, čo mi prišlo do cesty. Aj teraz začínam okrem domčekov v mierke 1:12 robiť domčeky, respektíve zatiaľ len prvé kúsky nábytku a oblečenia, aj v mierke 1:6, čo je tak akurát pre Barbie a iné svetoznáme značky bábik približne tejto veľkosti. Stále mám odložené aj svoje barbiny z detstva s vecami, čo som im vyrábala. Veľké množstvo oblečenia a doplnkov. Dlho bol tento poklad odložený u rodičov na povale, ale keďže som sa začala venovať domčekom, tak som ich vybalila a zobrala zas domov. Je zaujímavé, akú majú veľkú a rôznorodú garderóbu, na to že som mohla mať tak 8 až 10 rokov. (Smiech.)

Takže tu niekde sú aj vaše tvorivé začiatky? 

Áno, vlastne áno. Toto bola moja cesta, ako som sa naučila šiť na stroji, chápať strihy a konštruovať niečo podľa predlohy. Ale veľmi rýchlo som potom už sama pokračovala podľa vlastných predstáv a učila sa na vlastných chybách. Sestra mi zvykla pre bábiky uhačkovať vecičky a šaty na zips, ktorý som ešte nevedela všiť. Vystrihla som ho zo starkinej sukne, kde už zips bol. A ak ma podobná múza kopne dnes, prekonám sa a urobím o tomto retro poklade video aj na ten slávny instagram. (Smiech.)

Nepáčia sa vám súčasné hračky, keď vyrábate svoje?

Keď vojdem do klasického hračkárstva, chýba mi práve tá tvorivosť a priestor pre rozvíjanie fantázie. Nachádzam množstvo plastových vecí, ktoré sú stále nové a nové. Nie je potreba tvoriť, vymýšľať, vyrobiť, kedže všetko od výmyslu sveta sa dá kúpiť. A to je škoda. Preto aj teraz pracujem na verzii DIY (do it yourself – urob si sám) nábytku pre bábiky. Aby si ich mohli deti, ale aj dospeláci sami zlepiť, namaľovať, dotvoriť, či zahrať sa na bytového dizjanéra. Nie si len kúpiť hotový domček alebo kufríček pre bábiky. V predstave mám modulový domček, akúsi skladačku, ktorý sa bude dať neustále obmieňať, zariaďovať a dopĺňať o nové miestnosti.

A poviete nám už ako nápad na výrobu domčekov vznikol?

Ja som vám vlastne ešte na tú otázku neodpovedala. (Smiech.) Bolo to takto. Zariaďovala som do nášho tanečného štúdia detský kútik, a tak som si povedala, že nejaký ten domček vyrobím zo zvyšnej poličky. Tak ma to chytilo, že postupne vzniklo 5 ďalších malinkých domčekov. Keď som sa s nimi už dostatočne vyhrala, rozmýšľala som, čo ďalej a darovala som ich deťom na onkológii. Takto nejako to začalo a pokračovalo, ale nemala som v hlave myšlienku, domčeky tvoriť a živiť sa tým. Poznám svoje procesy fungovania a viem, že čo je kvalitné a krásne, ľudí pritiahne. Verím v zažité mechanizmy, takže som túto tvorbu pridala k ostatým už fungujúcim činnostiam. Toto sú presne tie spomínané odtancované kilometre.

Verili ste, že sa domčeky budú až tak veľmi páčiť?

Bolo mi jasné, že aj niečo tak čudné ako tvorba domčekov pre bábiky, môže byť moja nová práca. Aj keď priznávam, že sa vo mne ozvala opäť aj moja vnútorná neistota, ktorá je so mnou vždy, keď začínam niečo nové. Ale potom som stretla v garáži malé dievčatko a dali sme sa do reči. Pýtala sa, čo vlastne robím. Povedala som, že tancujem, maľujem a vyrábam domčeky pre bábiky. Na sekundu zaváhala, lebo asi nikoho takého dospelého nepozná, ale potom sa jej rozžiarili očká a prijala to ako skvelú možnosť. Nadiktovala mi, kam jej môžem jeden domček priniesť, ak chcem a rozlúčila sa.

A bolo rozhodnuté?

Áno. Život je príliš krátky na to, aby som nerobila to, čo milujem a nezabávala sa pritom. Hlavne ak jediné, čo mi stojí v ceste, je otázka, čo si o tom pomyslia ostatní. Dnes je naozaj už bežnejšie, že prácou môže byť aj to, čo ešte pred pár rokmi bolo nemysliteľné . Je to obrovská výhoda pre ženy, ktoré práve teraz začínajú realizovať svoje talenty a sny.

Už sme spomínali, v akej mierke domčeky vyrábate. Je to štandard?

Domčeky a nábytok robím v mierke 1:12, čo je tradičná svetovo zavedená miera pre miniatúry. Aj v múzeu hračiek nájdete práve takéto hračky a nábytok pre bábiky. No a ako som už hovorila, práve teraz pridávam mierku 1:6, čo je veľkosť Barbie. Bude to pre deti, ktorých bábika má iný vkus a namiesto ružovej plastovej postele chce bielu drevenú jemne rustikálnu, ako má známa švédska firma. (Smiech.) A tiež pre dospelé ženy, ktorých počet po celom svete narastá, a ktoré naozaj zbierajú bábiky a tvoria pre ne oblečenie a tiež zariaďujú domčeky a dovolili si splniť svoje detské sny vo vyššom veku. Ako majú muži modelárstvo a vychádzajú o ňom časopisy a usporadúvajú sa súťaže, tak my máme bábiky a domčeky a módu k tomu. A v zahraničí sú tiež časopisy, výstavy a show pre miniaturistov.

Kde hľadáte pre interiér domčekov inšpiráciu?

Stále mám rada časopisy v tlačenej forme, takže hlavne v tých o bývaní. Ale aj na pintereste a instagrame. Ide mi o to, aby veci vyzerali realisticky a pasovali k sebe rozmerovo. Napríklad, aby hrniec nebol väčší ako chladnička, nakoľko, keď sa tvorí z materiálu, čo dom dal, tak sa to často stáva. Presne z tohto dôvodu som prešla na vlastné návrhy a výrobu nábytku od úplného začiatku. Navrhujem a rysujem si ho sama a potom vyrežem laserom z preglejky alebo plexiskla. Keď vidíte výslednú fotku hotovej naaranžovanej vecičky, tak hneď viete, že sú za tým hodiny hľadania konštrukčných riešení, výroby prototypov a opätovného vylepšovania každého jedného kúsku.

Čo je pri návrhoch prvoradé?

Keďže fungujem hlavne cez farby, tak interiéry väčšinou začínam nejakou farebnou kombináciou a pocitom alebo štýlom, aký by mal výsledný domček alebo miestnosť mať. Novinkou, na ktorej aktuálne pracujem, sú tzv. ROOMBOXY. Čiže len jednotlivé miestnosti. Bábiky sa tam dajú fotiť a niekedy naozaj nerozoznáte, že je na fotke miniatúra a nie skutočný interiér. Sú tiež menej náročné na priestor. Veď si len predstavte niekoľkoizbovú vilu pre Barbie aspoň s malou terasou. Veľmi rýchlo sa dostaneme do rozmerov aj jeden a pol metra krát jeden a pol metra.

Držíte sa pri zariaďovaní domčekov aktuálnych módnych trendov?

Inklinujem k modernému jednoduchému útulnému štýlu. Plus občas nejaký jeden starožitný alebo farebne výstredný kúsok ako šperk. No inak skôr jemné farby a harmónia. Úplne ultra moderný intetriér mi príde neosobný, a tiež príliš prezdobený. Viac sa mi páči nová koncepcia. Robiť samostatne nábytok, respektíve v tej forme, že si každý môže domček dotvoriť a zariadiť ako v reálnom živote. Niečo urobiť sám, podľa zručnosti, ale hlavne tú zábavnú časť výberu a hľadania a zariaďovania, si prejsť osobne.

Alebo to môže byť aj naopak? Nevnímať trendy a zapnúť fantáziu?

Pravdaže. Dokážem všetko vypnúť a ponoriť sa do seba a len tak si tvoriť. Aj to sa mi veru stáva. Dám si jednoducho na dlhší čas pauzu od vonkajších impulzov a len tak si niečo vytvorím. A zaujímavé je, keď napokon zistím, že sú to práve aktuálne trendy. Ako aj teraz. Za farbu roka bola vyhlásená peach fuzz – broskyňové páperie a ja mám už dva kufríčky v tejto farbe rozrobené.

Ako dlho trvá výroba jedného domčeka? 

Ani keby sme rátali čistý čas, fyzické zloženie, namaľovanie, ušitie a uhačkovanie drobností, ku konkrétnemu času sa nedopracujeme. Hlavný žrút času, ale zároveň tá najlepšia časť a motivácia, prečo to robím, je tvorivosť. Proces vymýšľania, hľadania, skúšania. Potom to desaťkrát zmením a väčšinou sa vrátim k prvému nápadu, lebo to najjednoduchšie riešenie má v sebe čistotu. Potom to vyzerá tak, že som len minula tri hodiny zbytočne, ale taký je tvorivý proces. Či píšete knihu, skladáte pieseň alebo vymýšľate online kurz, nejde to na povel. Musia do seba zapadnúť drobné detaily a potom sa tá vlna sama rozbehne. Teda, aspoň to tak zvonku môže vyzerať. Ale ani u mňa to nie je úplne samé od seba. Sú to mojimi očami napozerané stovky interiérov a mojim bytím navnímané stovky impulzov, obrazov a krásy možností, ktoré sa v jednom momente stretnú a pretvoria do nejakého predmetu. To je tá tvorivá časť, tá takmer neuchopiteľná.

A čo nasleduje ďalej? 

Potom už nastáva fáza pre myseľ, pre tú praktickú časť. Vymyslieť realizáciu a spôsob, ako tú predstavu naozaj zhmotniť, vyrezať, zlepiť, namaľovať, aby zapadla do celku. Nehovoriac o tom, že ešte by som mala ten výrobok aj predať. Ale aj to k tej tvorivej práci patrí, ak to nie len je hobby pre vlastnú radosť. Nastáva tak fáza, kedy mám svojmu dielu dať nejakú cenu a ukázať ho svetu.

Z akých materiálov domčeky a nábytok vyrábate?

Používam hlavne drevo, topoľovú a bukovú preglejku rôznych hrúbok. A aby bol drobný nábytok dosť pevný, ale aby som na ňom mohla urobiť niektoré detaily, niekedy lepím aj tri tenké vrstvy na seba. Potom ich brúsim, aby boli hrany hladké. Skúšala som aj jednoduchšiu verziu z hrubšieho materiálu, ale nevyzerá to tak pekne. Takže som naspať pri tej piplavej práci, ktorá má krásny výsledok. Okrem toho používam aj plexisklo, ale zatiaľ len na detaily, akými sú vodovodné batérie, či povrch kúpeľňovej poličky. No už plánujem z tohto materiálu aj chladničku. Len je oveľa drahší, a tiež naň treba špeciálne lepidlá, takže hľadám iné cestičky.

Čo ešte na výrobu používate?

Samozrejme textil na matrace, gauče, perinky, koberce, uteráky, prestierania. Bavlnky na háčkované puffy a koberčeky. Množstvo bežných drobností, ktoré tvarom a veľkosťou pasujú, a ktoré sa dajú zakomponovať do mini interiéru. Asi najznámejšie sú rôzne vrchnáčiky, z ktorých sú úžasné tienidlá na lampy, a tiež kvetináče. Ďalšou vychytávkou sú trojuholníčky z pizze, ktoré sú skvelé ako základ pre trojnožkové moderné stolíky alebo stolíky pod kvety. Moje ženy v štúdiu už poctivo zbierajú doma drobnosti a potom mi ich víťazoslávne nosia ako najväčšie poklady. Minule jedna priniesla vrchnáčik z voňavky v tvare sklenenej veľkej guľky, že to bude luxusný luster. A ja som ho otočila naopak a vravím, že je to veštecká guľa. A takto krásne hneď vznikol nápad na domček pre mladú čarodejnicu. Presne toto je to, čo na tom všetkom milujem a takto nejako kreatívne a s fantáziou si aj v živote fungujem.

Zdroj foto: archív Zuzana Badinská