Viera Múdra: Prvýkrát som sa stala mamou v 20-tke a posledný krát v 40-tke
Viera Múdra má 45 rokov a je mamou 25-ročného Adama, 18-ročnej Naďky a 5-ročného Martinka. Všetky jej deti boli vytúžené a sú splneným snom. Aj napriek prichádzajúcej 40-tke a dvom takmer dospelým deťom sa Viera s manželom rozhodli ešte pre jedno dieťa. Čo vnímajú ako ich najlepšie životné rozhodnutie.
Doktori nedávali Vierinmu tretiemu tehotenstvu šancu. Stanovili diagnózy ako hroziaci potrat, predčasný pôrod, či dokonca smrť dieťatka aj matky. No Viere sa nakoniec v jej 40-rokoch narodil zdravý chlapček prirodzeným pôrodom bez komplikácií.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo sa Viera s manželom rozhodli mať ďalšie dieťa v neskoršom veku
- Ako vnímali tretie tehotenstvo Viery jej takmer dospelé deti a okolie
- Rozdiely vo výchove dieťaťa v 20-tke a v 40-tke
- Doktori nedávali Vierinmu tretiemu tehotenstvu šancu
- Kedy je podľa Viery ten najvhodnejší vek stať sa matkou
Viera s manželom a deťmi
Boli všetky tri vaše deti plánované? Aj to v 20-tke, a potom aj to v 40-tke?
Túto otázku dostávam veľmi často. Áno všetky tri deti boli plánované. Vždy som túžila mať 3 deti a ďakujem osudu za tento dar. Priznám sa, dlho som ani len netušila, čím chcem v živote byť a aké povolanie vykonávať, no jedno som vedela od detstva – že chcem byť MAMA. To, že osud zariadil, že s prvým, dnes už 25 ročným Adamom som otehotnela krátko po tom, ako sme si s manželom plánovali rodinu, som brala ako zázrak a prekvapenie zároveň. Napriek tomu, že sme v tej dobe nemali vlastné bývanie, na bábätko sme sa veľmi tešili. Následne sme sa dopracovali k vlastnému bytu a po skoro siedmych rokoch prišla na svet dcérka Naďa.
Kedy a ako prišla túžba mať ešte jedno dieťa v 40-tke?
V mojich 38 rokoch sme mali stretávku z gymnázia. Mnohé spolužiačky si ešte len začali zakladať rodiny a my sme mali doma dospeláka a pubertiačku. Keď som videla fotky všetkých tých bábätiek, začali mi tykať biologické hodiny ako o dušu. Začala som sa zamýšľať, či si počkám na vnúča alebo si porodím ďalšiu generáciu (smiech). Cítila som sa zdravá a plná sily. A tak som svoje plány predniesla manželovi, že čo keby sme aj my mali ešte jedno malinké, krásne a voňavučké. Po dlhých prehováraniach nakoniec súhlasil. Martinko sa narodil pol roka pred mojou štyridsiatkou. Obaja sme presvedčení, že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké sme mohli urobiť.
Líši sa nejako výchova vášho prvého dieťaťa v porovnaní s tým tretím?
Áno, líši. Myslím, že prvé dieťa je v každej rodine výnimočné, rodičia, starí rodičia aj celá rodina mu venujú viac času. Z úrovne rodičov je to spôsobené aj tým, že sa všetko učia za chodu, veľa vecí je pre nich nových, a preto im to aj dlhšie trvá.
Pri ďalších deťoch už má človek skúsenosti a prax, neberie všetko tak kŕčovito a mnoho vecí zvládne lepšie, rýchlejšie a s ľahkosťou, aj keď samozrejme všetko závisí od situácie a aj od povahy a psychického rozloženia dieťaťa a rodiča.
Prečítajte si: Úprimný rozhovor o živote mamy dievčatka s poruchou autistického spektra
V čom konkrétnom vidíte rozdiely vo výchove vášho prvého dieťatka pred viac ako 20-timi rokmi a vo výchove teraz?
Pred 25 rokmi nebol internet, mobily, Modrý koník či iný online priestor, kde by sa rodičia vedeli poradiť, spoliehali sme sa iba na rady a skúsenosti starších. Päť rokov sme žili pod jednou strechou so starými rodičmi, ktorí synovi rovnako venovali veľa voľného času, čiže nenastala situácia, že by sa náhodou nudil. Povahovo bol veľmi dobré a kľudné dieťa, ktoré sa aj osamote vedelo prehrať s legom, „čítať“ obrázkové knižky alebo si kresliť popri mame, ktorá práve varila a podobne.
V súčasnosti sú veľkým lákadlom práve mobily, videá na youtube, virtuálne hry a podobne. A nebadám to len na našom 5-ročnom, ale aj na jeho spolužiakoch v škôlke. Proste za tých 25 rokov, odkedy som sa stala mamou sa zmenil svet a myslím, že možno aj to je dôvod, prečo to majú dnes rodičia o niečo zložitejšie. Napriek všetkému je potrebné (a častokrát aj náročné) dokázať upútať a odviesť pozornosť dieťaťa niečím hodnotnejším a dokázať v tejto činnosti aj zotrvať. Najmladší Martinko, teraz ako 5-ročný) hrá rád futbal, je veľmi tvorivý, rád kreslí, plastelínuje a už druhý rok sa učí v jazykovej škole angličtinu. Starší Adamko v jeho veku (čo bolo pred 20. rokmi) najradšej staval lego alebo čítal a od 3 rokov tancoval v detskom folklórnom súbore Trnavček a neskôr Drienka. Dcéra (dnes 18) bola veľmi pohyblivá, rada sa vrtela, tancovala, neustále vyliezala na stôl a následne z neho skákala, tak sme ju prihlásili na gymnastiku.
Sama tento posun vo výchove vnímam tak, že pri prvom dieťati sme boli na neho aj sami seba viac prísni a vyžadovali viac disciplíny, v súčasnosti sme benevolentnejší. Žiaľ, ja ako najstaršia zo štyroch súrodencov som presne túto skutočnosť vyčítala svojim rodičom.
Viera s manželom a dcérou Naďkou
Zmenil sa nejako váš prístup k výchovným metódam po tých 20 rokoch?
Áno, zmäkli sme. Mladý rodič častokrát vníma rodičovstvo ako veľkú zodpovednosť, chce mať všetko tip-top. Neskôr si veľa vecí uvedomí, zváži a premyslí. Postupným vývojom spoločnosti, výchovných metód a nás samých sme pochopili, že sa to dá aj inak. Láskavejšie a s citom človek častokrát ďalej zájde ako príkazmi a disciplínou. Samozrejme, každé dieťa potrebuje hranice. Ale potrebuje aj veľa lásky a pochopenia. Nechceme, aby sa nám naše deti vyhýbali, báli sa prísť domov, keď napríklad dostanú zlú známku alebo niečo vyvedú. Sme tu pre to, aby sme ich viedli na ich ceste životom, ukazovali im ten správny smer a hlavne ich nadovšetko ľúbili.
Zmenili sa nejako za tých 20 rokov aj vaše prípravy na pôrod?
V mojom prípade veľmi nie. Som skôr minimalistická matka. Fyzicky a psychicky som bola na pôrod ženami môjho rodu pripravená. Proste som si povedala, že keď to dala jedna moja prababička 7x, druhá 14x, mama 4x, babička 2x, prečo by som to nedala ja?! Pred 25 rokmi som postupovala podľa starej knihy „O matke a dieťati“, ktorú mala ešte moja mama pred mojim narodením. Poučená z minulosti som naozaj nepotrebovala kopec tých „bábätkovských srandičiek“, ktoré počas môjho prvého tehotenstva neboli. Na druhej strane som pri poslednom dieťati po pôrode načas veľmi ocenila „klobúčiky“ na dojčenie, nakoľko sa mi prvé dni syn nedokázal prisať a mladšia mamička mi 1 pár klobúčikov požičala.
Aké pozitíva vidíte na tom byť matkou v 20-tke a následne pozitíva matkou v 40-tke, naopak aké negatíva v 20-tke a v 40-tke, ak by ste to mali takto porovnať?
Ťažká otázka. V mojom prípade nebol veľký rozdiel byť matkou v 20-tke a v 40-tke. Jediný, ktorý badám bol časový a pri pohľade do zrkadla. Ale jeden som predsa našla. V 40-tke je človek lepšie materiálne zabezpečený, aj keď na druhej strane stále splácame vysokú hypotéku a prísť o jeden príjem je v každom veku finančne náročné.
Prečítajte si: 20 otázok o materstve s dvojnásobnou mamou Denisou
Ako to vnímate, kedy je ten vhodný vek stať sa matkou? Ak niečo také podľa vás existuje.
Vhodný vek (samozrejme v dospelosti) podľa mňa neexistuje. Všetko je to o mentálnom vyzretí ženy, psychickom nastavení a prioritách. Žena musí byť na rolu matky pripravená. Ja osobne pochádzam z viacdetnej rodiny, mám 3 mladších súrodencov a častokrát som v mojom detstve suplovala rodičov, strážila mladších súrodencov, dokonca ako 8-ročná som prebaľovala brata – bábätko a to neboli papierové plienky, ale látkové. Plienku som dokonca aj oprala. Dnes je predstava tejto činnosti aj pre mnohé dospelé matky nepredstaviteľná. Čiže vnímam to tak, že som túto rolu od detstva „nasávala“, bola s ňou zžitá a mať deti mi prišlo ako úplne prirodzená súčasť môjho života.
Aké rozdiely ste zaznamenali vo svojej pripravenosti na materstvo po fyzickej a psychickej stránke v 20-tke, a potom 40-tke?
Fyzicky som mala vždy nižšiu hmotnosť ako je priemer, som športový typ a vždy sa udržiavam v akej-takej kondícii. Pred každým tehotenstvom aj po ňom som sa rekreačne venovala športu, v puberte a pred prvým tehotenstvom asi najviac. Denne som buď cvičila alebo v teplejších mesiacoch bicyklovala, korčuľovala. Občas sme behali po horách, v zime rekreačne lyžovali, neskôr ma manžel naučil bežkovať.
Pri prvom tehotenstve v jeho začiatku (keď som ešte netušila, že som tehotná) sme s manželom zdolali Kriváň, pri druhom 9-hodinovú túru Jánošíkových dierach (lebo sme zišli z turistického chodníka a aj s malým synom zablúdili v kosodrevine).
Počas tehotenstiev som dokázala nabrať cca 20 kg, ktoré išli časom a starostlivosťou o bábätko samé dolu. Všetky deti som dojčila, najmladšieho najdlhšie – skoro 3 roky a keby som mu dovolila, aj teraz, v jeho 5. rokoch by si rád „cucol“ .
Posledné moje tehotenstvo v 40-tke sprevádzali neskutočné bolesti spôsobené úrazom kostrče (zase som netušila, že som tehotná) a po 30 km na bežkách a zjazde strmším kopcom mi do mojej bežkárskej dráhy (bežkujem free style, teda korčuľovanie) v Taliansku vbehli 2 malé deti. Chcela som sa zrážke vyhnúť, dráhu križovať do vedľajšej dráhy, no tento krok mi nevyšiel, nakoľko som ju križovala v zlom uhle, jedna lyža mi vbehla do dráhy na „klasiku“ – klasické bežkovanie vo vyratrakovaných „koľajách“ a druhou bežkou som si po nej prešla. Jediné riešenie bolo hodiť sa o zem tak, aby som sa najmenej zranila (naozaj som netušila, že som v 3tt), tak som sa hodila o bok a odniesla si to kostrč. Lekári nedávali môjmu tehotenstvu šancu. Napriek tomu som od začiatku vedela, že to spolu dáme, že to zvládnem. Stále som sa pozitívne motivovala, rozprávala s budúcim bábätkom. A z predpokladaných diagnóz ako hroziaci potrat alebo predčasný pôrod sa nakoniec stal klasický prirodzený riadený pôrod a narodenie krásneho synčeka. A aby sme sa nenudili, Maťko navyše v mojom bruchu stále cestoval, dlho bol „priečka“ (neporoditeľný stav končiaci smrťou oboch, ak by prišiel pôrod v nesprávnom čase). Nakoniec mal niekoľkokrát omotanú pupočnú šnúru okolo krku aj pod ramienkom, ale vďaka perfektnému a profesionálnemu prístupu zdravotníkov z trnavskej pôrodnice sme to dali ako páni. Takže v prípade tohto tehotenstva sa až tak veľmi fyzicky pripraviť nedalo, no psychika to zachránila.
Všetky laboratórne vyšetrenia počas môjho posledného tehotenstva boli výborné, priemerovo mi vychádzali rovnako ako 20-ročným rodičkách, takže som nemusela absolvovať ani genetické testy a ani amniocentézu. Lekár neveriacky krútil hlavou a ja som sa v kútiku duše usmievala. Vedela som, že môj životný štýl a predovšetkým moje dlhoročné stravovanie sú dôkazom toho, že telo vďaka nim starne inak – pomalšie. Rodila som 3x prirodzene a 3x bez epidurálu. Bolo to moje rozhodnutie, lekár to akceptoval, aj keď povedal, že patrím medzi mizivé percento žien, ktoré sa takto rozhodnú.
Život nie je prechádzka ružovou záhradou a ja som pripravená zvládať jeho skúšky od začiatku po koniec. Sila človeka nie je len v svaloch, ale predovšetkým v odvahe. V mojom prípade malej a krehkej ženy, ktorá nepriazne osudu berie ako výzvu a všetky prekážky sa snaží zdolávať najlepšie, ako dokáže.
Viera Múdra
Aký majú súrodenecký vzťah vaše deti? Nakoľko je medzi nimi veľký vekový rozdiel.
Naše deti majú napriek vekovým rozdielom krásny a vrúcny súrodenecký vzťah rovnako, ako som mala ja so svojimi tromi súrodencami, medzi ktorými bol len 2-3 ročný vekový rozdiel.
Ako vnímali príchod ďalšieho dieťaťa vaše už takmer dospelé deti?
Najstarší Adamko ako dieťa veľmi a dlho túžil po bratovi. Kým sa nám podarilo si zabezpečiť vlastné bývanie a porodiť mu súrodenca, ubehlo skoro sedem rokov. Narodila sa sestrička, no aj napriek tomu ju nadovšetko miloval a všetko jej dovolil. Dodnes si spolu, aj keď už Adamko nebýva s nami, veľmi rozumejú. Naďka rovnako túžila po mladšej sestričke, lebo jej spolužiačky v triede mali a ona chcela chodiť kočíkovať. V zabehnutom chode rodiny a pracovnom vyťažení, krúžkoch detí a našich koníčkoch sme sa už nezamýšľali nad novým členom rodiny.
O ďalšom dieťati som začala uvažovať až keď mali starší 17 a 10 rokov. Najstarší sa zo začiatku netváril nadšene, no dcéra sa tešila.
Počas môjho tretieho tehotenstva bol najstarší syn Adam v maturitnom ročníku. Zžil sa so skutočnosťou a bez problémov prijal, že budú traja. Po Martinkovom narodení začal Adam študovať v Brne na VUT Informatiku a väčšinu času trávil na internáte, domov chodieval na víkendy. Naďka mala v tom čase 12 rokov a chcela tráviť viac času s kamoškami ako s malým bratom, takže nakoniec aj tak všetko zostalo na mame.
Napriek všetkému som si poslednú rodičovskú dovolenku veľmi užila. Finančne to bolo veľmi náročné obdobie, a tak som si povedala, že musím do rodinného rozpočtu svojim dielom prispieť aj ja. Zamýšľala som sa ako a čím, čo ma baví, na čo mám vzdelanie a čo viem, za čím si stojím, a tak som počas tretej rodičovskej dovolenky ako samo-vydavateľ vydala svoje 2 knihy.
Viera so synom Martinkom
A ako to vnímalo vaše okolie?
Reakcie okolia boli rôzne, asi si to viete predstaviť. Naše rozhodnutie mať vo vyššom veku dieťa (ja 40 a manžel 49) bolo pre mnohých nepochopiteľné. My ho dodnes vnímame ako najlepšie rozhodnutie nášho života. Nehovorím, že to bolo a je ľahké, ale je to krásne. Väčšina ľudí si myslela, že moje tehotenstvo bola „náhoda“, proste stalo sa, väčšinou nikoho nenapadlo, že bolo plánované. Častokrát sa ma to ľudia pýtali s obavami v hlase. Viacerí ma ľutovali, alebo na druhej strane povzbudzovali. Viete, ľudia sú dnes veľmi pohodlní a dieťa vnímajú ako prekážku. Nás naše deti obohacujú a dávajú nášmu životu hlbší zmysel, aj keď v realite to tak nevyzerá, častokrát máme doma neporiadok ako po „výbuchu“, naháňame sa a nič nestíhame. Ale hlavne, nestíhame sa nudiť, čo určite potvrdia aj iní rodičia viacdetných rodín.
Starí rodičia sa správe od ďalšom vnúčatku veľmi potešili a v konečnom dôsledku mal príchod najmladšieho Martinka na svet pozitívny dopad na ich zdravie a dal ich životu nový zmysel.
