Sprievodkyňa symbolikou rozprávok Terézia Sinčáková: Rozprávky ako liek

Terézia Sinčáková je akčná mama dvoch malých detí, ktoré ju priviedli k láske po sebapoznaní. Je vyštudovanou politologičkou s odborným záujmom o hlbinnú psychológiu a svoju profesiu, v ktorej sa cíti nesmierne naplnená, si vymyslela. Znie vám to ako rozprávkový príbeh so šťastným koncom? Možno áno. Veď čítanie rozprávok je krásne, pozitívne a dodáva človeku detskú radosť. Ale čo s rozprávkami, ktoré sa bojíme z rôznych dôvodov čítať?

Na svojom blogu, v prednáškach, pri konzultáciách, ale aj na workshopoch sa Terézia Sinčáková venuje psychologickému rozboru a liečivej sile rozprávok, mýtov a bájí. Robí sprievodkyňu dospelým, pracuje s archetypmi nevedomia, pomáha ľuďom nachádzať pevnú pôdu pod nohami a vnímať v inakosti krásu a hlbší zmysel. Poďme teda privoňať k liečivej sile, urobme si malý prieskum a nájdime v rozprávkach symboliku.

Svet rozprávok trochu inak

Máte rada rozprávky?

Áno, od detstva ich milujem.

Ktoré sú vaše najobľúbenejšie?

Uf, toto je pre mňa veľmi ťažká otázka. Potrebovala by som zúžiť možnosti. Ale pamätám si, že v detstve som milovala málo známu rozprávku O čerešňovej princeznej, príbeh o dievčatku s bielym psíkom, ktorej zomrie babička. Neskôr to boli Slávne päťky a jasné, že prišlo aj na knihy Harryho Pottera, ktoré milujem dodnes a často si ich čítam.

Zúžme teda výber napríklad na ľudové rozprávky…  

Tak potom určite Tri psy od Boženy Němcovej alebo severská rozprávka Severnejšie ako na severe a južnejšie ako na juhu. Tá prvá je o mužovi, ktorého zradí vlastná sestra a on sa s tým potrebuje vysporiadať. Druhá je o dievčati, ktoré sa vydá za bieleho medveďa a v druhej polovici príbehu podstúpi dlhú a náročnú cestu, aby ho opäť našla, už ako človeka a svojho manžela.

A čo filmové rozprávky?

Aj medzi nimi mám svoje vyvolené. Ako dieťa som mala rada napríklad animovanú rozprávku Všetky psy idú do neba, o psíkovi darebákovi alebo hranú Princezná nevesta, čo je v podstate taký malý horor a nechápem, ako mi to naši mohli pustiť. (Smiech) Z tých humornejších to bol Polepetko, ktorého som celé hodiny počúvala na kazete v takom tom starom rádiu. A dnes ma už roky baví napríklad rozprávka Ako vycvičiť draka, Raya a posledný drak a nedávno sa mi skutočne zapáčila Vajana.

Prečo ste si obľúbili práve tieto rozprávky?

Hľadanie odpovede ma priviedlo k jungiánskej psychológii a k výkladom symboliky rozprávok. Najprv som chcela viac porozumieť sama sebe, neskôr rozprávkam ako takým a nakoniec aj ľuďom, čo to majú inak, ako to mám ja.

Čo v rozprávkach hľadáte?

Rada by som povedala, že v nich nehľadám nič a len si ich vychutnávam. (Smiech) Ale je pravdou, že posledné roky v nich hľadám odpovede. Pre seba, pre klientov, či odpovede na rôzne celospoločenské javy… Je toho veľa.

Prečítajte si: Zistite čo sa deje v hlave vášho dieťaťa: 32 zábavných otázok, ktoré prinútia vaše dieťa rozprávať

Prečo ste rozprávky, mýty a báje začali rozmieňať na drobné?

Kvôli porozumeniu. Veľmi ma na tejto ceste inšpirovala C. P. Estés a jej kniha Ženy, ktoré behali s vlkmi, či americká psychiatrička J. S. Bolenová, ktorá prináša poznanie nevedomia cez Grécke báje a mýty.

Rodičia, deti a rozprávky

Existuje strach z detských rozprávok?

U koho? U rodičov alebo u detí? Pretože, ak sa bavíme o rodičoch, tak strach z rozprávok často pramení z nepochopenia ich zmyslu, významu. Teda pokiaľ sa bavíme o ľudových rozprávkach. A v prípade mnohých súčasných animovaných rozprávok, sú podľa mňa isté obavy aj na mieste. Je dobré si pamätať, že deti do 6 až 7 rokov by proste nemali tráviť čas pred obrazovkami, respektíve len veľmi obmedzený čas. Hovorí sa o 0 hodín do 1 roka, 15 až 30 minút do 3 rokov a o 1 až 1 a pol hodine do 6 rokov. Takže je podľa mňa len dobre, keď sa rodičia zamýšľajú nad tým, čomu budú behom tej hodiny ich deti venovať pozornosť.

Je teda na mieste otázka, či je pravdou, že sa deti mnohých rozprávok skutočne boja?

Na začiatok je asi dobré uvedomiť si, že deti sa boja. Prežívajú strach, a to prirodzene každý deň aj v úplne bežnom, „normálnom“ živote. Strach pre ne nie je nejakou cudzou emóciou. To čo robia klasické ľudové rozprávky, však pomáha deťom tento strach pomenovať, uchopiť ho, poprípade mu čeliť. V podstate z nejakej abstraktnej emócie, ktorá je už aj tak prítomná v tele dieťaťa, robia úplne konkrétnu vec. Zviera, príšeru, netvora, čarodeja, čerta, s ktorým si hlavný hrdina, či hrdinka môže oveľa lepšie poradiť. A teda aj dieťa, ktoré sa s hrdinom alebo s hrdinkou stotožní, sa môže popasovať so svojím strachom efektívnejšie. Dokonca, ľudové rozprávky ako Nebojsa nás učia, že báť sa je nanajvýš ľudské a naopak, keď sa človek vôbec nebojí, je to dôvod na obavy a mal by sa pomyselne vybrať do sveta, hľadať svoj strach, svoju ľudskosť.

Ak ide o strach, môže sa stať, že len čítame alebo pozeráme s deťmi nejakú rozprávku v nevhodnom čase?

Áno, to je tá praktická rovina. Občas proste ako rodičia zvolíme nevhodnú formu rozprávky,  animovanú alebo filmovú, v nevhodnom čase, napríklad v noci. Prípadne priskoro, keď dieťa na ňu ešte nie je zrelé. Týmto všetkým dieťa akoby vystavíme strachu, na ktorý nebolo patrične pripravené a ešte si s ním nevie poradiť. Môže sa diať tak aj vtedy, keď hrdina rozprávky používa metódy, ktoré dieťaťu ešte nie sú dostupné. Bolo by potrebné, trošku si posvietiť na poznatky vývinovej psychológie, aby sme lepšie rozumeli tomu, čo kedy a prečo sa s našimi deťmi vlastne deje.

Máte nejaký tip, čo urobiť, aby sme sa takýmto situáciám vyhli?   

Môj tip? S deťmi do 6 rokov si hlavne čítajte. Ak vidíte, že sa dieťa bojí, viete zmeniť tón hlasu, reagovať na jeho potreby, upraviť dej. Neexistuje iba jedna jediná správna forma rozprávky, a to že ju prispôsobíte, vám pomáha ešte lepšie spoznať svoje dieťa.

Stretávame sa s tým, že chcú deti nejakú rozprávku čítať znovu a znovu. Prečo je to tak?

Rozprávky sú tak komplexnou štruktúrou, že my sa pravdepodobne nikdy úplne presne nedozvieme, prečo si konkrétne dieťa žiada nejakú konkrétnu rozprávku, či jej časť. Hlavne pokiaľ sa bavíme o úplne malých deťoch, ale ani so školákmi by sme nemali robiť unáhlené závery. Samozrejme, môžeme mať nejaký odhad. Existujú odborníci, ktorí sa venujú rozprávkam aj v rámci rozprávkoterapie, respektíve odborníci na filiálnu terapiu. Tí by asi vedeli odhaliť viac než my. Už len vzhľadom na poznatky vývinovej psychológie dnes vcelku presne vieme posúdiť, v akom veku čelí dieťa akým výzvam, a rozprávky to jednoducho a krásne reflektujú.

Tak si to asi opäť skúsme nejako zovšeobecniť…

Brala by som to pri deťoch tak, ako to je. Rešpektovala by som ich voľbu. A ak o sebe viem, že mám „alergiu“ na Šípkovú Ruženku, ale dieťa ju chce, tak by som hľadala spôsoby, ktoré by boli prijateľné pre obe strany. Delegovala by som čítanie tejto konkrétnej rozprávky na iného člena domácnosti, našla ju vo verzii na počúvanie. Myslime na to, že spoločným čítaním si s deťmi budujeme predovšetkým náš vzájomný vzťah, a ten by mal byť založený nielen na rešpekte, ale aj na autentickosti. Jednoducho hľadajme cesty ako naplniť deťom ich túžby a potreby a zároveň ako byť v súlade so sebou. Nemá význam nútiť sa do niečoho, čo je nám proti srsti. Takže áno, čítajme im to isté dookola, tak dlho ako si žiadajú a snažme sa pritom vnímať aj sami seba.

Prečo niektoré rozprávky rodičia deťom čítať nechcú?  

Stretla som sa s rôznymi dôvodmi. V prípade pasívnych princezien je to občas obava, že čítaním takej rozprávky človek podporí v dieťati rolu obete, pričom to je paradoxne skôr naopak. Alebo sa násilie rozprávok nepáči mierumilovne ladeným rodičom, ktorí majú často obavu z toho, že tým dajú deťom súhlas s agresiou. Ale zaujal ma aj názor silne veriacich rodičov, ktorí nechceli čítať rozprávky Harryho Pottera, lebo mali obavu z prehnaného démonizmu, respektíve z toho, aký vplyv môže mať fantastický svet na krehkú dušu dieťaťa.

Prečítajte si: Dyslexia: Porucha čítania, ktorá neovplyvňuje inteligenciu dieťaťa

Majú sa rodičia obávať, ak sa deťom zapáči rozprávka, kde je viacero negatívnych faktorov?

Závisí od toho aká rozprávka, v akej forme, akému dieťaťu a v akom veku. Vo všeobecnosti by som spozornela pri animovaných rozprávkach, kde sa opakujú bitky a násilie. Alebo inak povedané pri takých, ktoré by boli pre dieťa zahlcujúce a dieťa by tak malo problém ich spracovať.

Sila rozprávok je liečivá

Majú rozprávky liečivú silu?

Majú a veľkú. Už je len na nás, či ju využijeme a v akej forme. C. G. Jung v nich videl spojenie s archetypmi, formami správania nevedomia. Z tohto jungiánskeho pohľadu rozprávky pomáhajú ľuďom v spojení s nevedomím, čo umožňuje hlboké porozumenie sebe, aj ľuďom okolo nás, čím jednak dochádza k istej psychohygiene, samoliečeniu, ale aj k prirodzenému zlepšeniu kvality našich vzťahov. Existuje aj dobre zdokumentovaná niekoľko storočná tradícia indického liečiteľstva rozprávkami, ktorá je súčasťou tradičnej hinduistickej kultúry a vzdelávania. Využíva sa pri riešení psychických a emocionálnych problémov. Asi najznámejšia je v tomto kontexte zbierka rozprávok Panchatantra.

Akú symboliku v rozprávkach nachádzame?

Tú najčistejšiu akú máme. Je to ako abstrakt nevedomých obsahov, často očistený od nánosov národných a lokálnych špecifík, ktoré sú oveľa silnejšie napríklad v mýtoch, ale aj od osobnej roviny nevedomia, ako je tomu napríklad v našich snoch. Symbolika rozprávok je univerzálnou ľudskou rečou, ktorá má dar viac spájať ako deliť. Keď jej začneme rozumieť, nielenže budeme mať viac radi sami seba, ale garantujem vám, že si ľahšie obľúbime aj ľudí okolo nás. Dokonca aj tých z druhého konca planéty, či tých čo žili 500 až 1000 rokov pred nami. A vlastne tak nejak, vďaka rozprávkam, ostaneme v spojení aj s generáciami, čo prídu po nás. Je to proste fascinujúci jazyk, v ktorom všetci prežívame tie isté problémy, túžime po nájdení zmyslu života, po zdraví, celistvosti, nových nápadoch, po láske, po šťastí…

Sú klasické rozprávky prínosom pre deti a rodičov aj v súčasnosti?

Áno. V prípade detí by som dokonca povedala, že sú aktuálne žiadúce viac ako 30 rokov dozadu. Vzhľadom na technologický pokrok, množstvo podnetov, zrýchlenie životného tempa je viac než dobré, aby deti vyrastali v spojení so sebou. Aby neboli vydané napospas tej ohromnej vlne masového náporu, názorov, médií, možností výberu či problémov bez pomoci. Nejaký filozof by to asi povedal lepšie ako ja, ale proste, keď ste uprostred tohto moderného tsunami, tak je dobré mať vo svojom vnútri pevný bod. Klasické ľudové rozprávky pomáhajú ten bod objaviť a chrániť. Je to miesto, kde sme v spojení s naším vnútrom, hodnotami aj s našimi predkami. Je to ten kúsok, ktorý nám pomáha orientovať sa v nejasnom vonkajšom svete.

Je v poriadku, že v rozprávkach víťazí dobro nad zlom?

Kto by chcel žiť vo svete, kde by vyhrávalo zlo? Mali by sme vôbec nejakú nádej na prežitie, ak by sme verili, že na konci nás žiadne dobro nečaká?

Zdroj foto: archív Terézia Sinčáková