Nidal Saleh: Otec, ktorý napísal knihu „Ďakujem, že si INÝ!“ o láske k svojmu synovi s Aspergerovým syndrómom

Nidal Saleh v rozhovore otvorene porozpráva o tom, aké je to byť otcom dieťaťa s Aspergerovým syndrómom a s akými výzvami sa denne stretáva. Opisuje boj so spoločenskými predsudkami aj systémom, ktorý často nedokáže podporiť deti, akými je jeho syn. Hovorí tiež o tom, prečo napísal knihu „Ďakujem, že si INÝ!“ a ako mu písanie pomohlo vyrovnať sa s náročnými emóciami. Jeho príbeh je plný odvahy, lásky a nádeje pre všetkých, ktorí hľadajú prijatie a pochopenie inakosti.

Vaše meno znamená „bojovník“ a váš životný príbeh tomu názvu naozaj zodpovedá. Ako vnímate túto symboliku vo svojom živote, hlavne v súvislosti s tým, že ste otcom dieťaťa s Aspergerovým syndrómom?

Môj syn si často robí srandu, že mu jeho mama dala meno Nidal (bojovník) a od vtedy s ňou bojuje 😊

Úprimne si myslím, že každý človek, muž či žena, sa v momente, keď sa stane rodičom, stáva bojovníkom. Hlavne, ak sa v živote dieťaťa udeje neprávosť. O to ťažšie to je, keď je dieťa iné ako spoločnosť očakáva a bojovať o jeho práva sa stáva súčasťou rodičovských povinností. Smutný je fakt, že bojujete nielen proti spoločnosti, ale aj proti systému, ktorý nevie zaručiť ústavné práva detí.

Nidal Saleh

Kedy ste prvýkrát pocítili potrebu napísať knihu „Ďakujem, že si INÝ!“? Bola to dlhšia cesta alebo prišiel nejaký konkrétny moment, ktorý vás inšpiroval začať písať?

Začalo to nevinne. Chcel som spísať rozprávky, ktoré som synovi ako malému vymýšľal. Myslel som si, že by z toho mohla byť príjemná detská kniha rozprávok. Potom som si spomenul aj na situácie, vďaka ktorým rozprávky vznikali. No a ten tretí rozmer prišiel, keď som si uvedomil, čo tie rozprávky pre syna znamenali a čím si v tom období syn prechádzal. Bol to proces, ktorý trval viac ako päť rokov. No a teraz je z toho kniha: Ďakujem, že si INÝ! Chlapec, ktorý pred svetom utekal do rozprávok.

Narodili ste sa v Palestíne, detstvo ste strávili v Dubaji a vyrastali ste na Slovensku. Ako tieto rôzne kultúry a zážitky ovplyvnili váš pohľad na život a vaše písanie?

Keď som bol v Dubaji, deti ma v škole volali Ažnabi (cudzinec), a keď som bol na Slovensku, nazývali ma Arabom. No ja som sa vždy cítil ako obyvateľ tejto zeme. Mám blízko k arabskej a aj ku slovenskej kultúre. Cítil som sa ako doma v Ázii, v Afrike, v USA, Kanade… hlavne cez ľudí, s ktorými som bol v blízkom kontakte. A čo sa týka písania, mám pocit, že som vždy mal svoj vlastný štýl. No toto je moja prvá kniha, uvidíme, či aj posledná 😉.

Aké miesto má písanie vo vašom živote? Písali ste už odmalička, alebo ste sa k tomu dostali až neskôr, keď ste hľadali spôsob, ako sa vyrovnať s vlastnými pocitmi a výzvami?

Mám pocit, že písanie mám vo svojej krvi. Skôr som ako mladý písal poéziu či prózu, no môj otec písal knihy, rovnako aj jeho otec či brat. Príbehy boli vždy súčasťou našej rodiny. No nikdy som si nemyslel, že napíšem knihu aj ja. Dokonca som na dlhý čas prestal s písaním. Odkedy sme mali deti, písaniu sa venovala vlastne len moja manželka, nakoľko sa tým živí. Obdivoval som, ako ľahko vie vyskladať slová do úžasných článkov, ktorých vyšlo neúrekom. Dokonca mnohé aj na tému boja so systémom, školstvom a osvetou, ktoré súviseli so synom. Preto aj mňa samotného prekvapuje, že knihu som napísal ja. Dodnes mi to ešte nedošlo.

Vo svojej knihe spomínate, že váš syn často hľadal útočisko v rozprávkach. Aké miesto majú rozprávky v živote vás oboch? Pomáhajú vám aj dnes pri zvládaní náročných situácií?

Syn má dnes 15 rokov a číta hlavne Novely a Mangy, no a nedovolím si povedať, že aj to sú formy rozprávok, lebo by mi tento komentár neodpustil 😉. Mám dojem, že čo sa týka útočiská, skôr hľadá to svoje v okruhu kamarátov. Našťastie mám mladšiu dcéru a tá rozprávky miluje. Vlastne posledné rozprávky v knihe vznikli vďaka nej. Jednu som napísal pre ňu, no a tú druhú sme vymysleli spolu.

Ako otec dieťaťa s Aspergerovým syndrómom ste museli čeliť mnohým náročným cestám. Čo bolo pre vás najťažšie a ako vám písanie pomohlo zvládať tieto ťažké chvíle?

Mnoho vecí som nepreciťoval tak, ako napríklad moja žena. Proste som robil veci, ktoré som musel a cez problémy sme sa vtedy mali len predrieť. Až pri písaní knihy som si mnoho vecí uvedomil a až vtedy sa dostavili emócie. Keď si to celé prehodnotím, tak písanie knihy bolo pre mňa terapeutickým procesom plného smútku, ktorý mal ísť von už dávno…

Vo svojej knihe veľmi otvorene hovoríte o pocitoch bezmocnosti, keď ste nevedeli, ako svojmu synovi pomôcť. Čo vám najviac pomohlo prekonať tieto pocity a nájsť vnútornú silu pokračovať?

Ako som už spomínal, nebol som v tom období vyrovnaný so svojimi emóciami. Cítil som hnev a frustráciu, no nevzdával som to. Bojovník vo mne hovoril, že sa proste riešenie musí dať nájsť. Dnes viem, že nie vždy išlo o hľadanie riešenia.

Pre tých, ktorí vašu knihu „Ďakujem, že si INÝ!“ ešte nečítali – o čom je príbeh? Aké hlavné posolstvo by ste chceli, aby si z nej čitatelia odniesli?

Rád by som, aby si ľudia z knihy zobrali to, že byť iný je v poriadku. Myslím, že potrebujeme viac tolerancie a pochopenia. Strácame schopnosť vidieť pod maskou, čo ľudia v sebe nosia. Už vôbec to, že nosíme pomyselné masky, ktoré schovávajú, kým sme, je pre mňa zvláštne. Naopak, môj syn nenosí žiadnu masku. Je proste taký ako sa cíti byť a hovorí to, čo cíti. Bez filtra. A poviem vám, nie vždy je to jednoduché, ale je to krásne.

Čo by ste poradili iným rodičom, ktorí majú deti s autizmom alebo inými špeciálnymi potrebami a cítia sa bezradní alebo vyčerpaní?

Rád by som im povedal, že keď to nevzdajú, všetko bude v poriadku. Nie je to jednoduché. A hlavne by som im povedal, že to najdôležitejšie je, ako sa cítia ich deti. To by mala byť ich priorita.

Písanie osobného príbehu môže byť veľmi náročné. Aký bol pre vás samotný proces písania tejto knihy? Prinieslo vám to úľavu alebo naopak, otváralo staré rany?

Ak mám byť úprimný, nebol to ľahký proces. Vôbec som nebol na to pripravený. Začalo to ako zábavné písanie rozprávok a skončilo to emočným kolotočom. Boli časti v knihe, kedy som cez slzy nevidel na klávesnicu. Písanie knihy tiež prerušilo obdobie, kedy som si od nej musel na chvíľu oddýchnuť pre emočné vypätie. Tak ako synovi v skutočnom živote, aj mne tie rozprávky pomáhali lepšie stráviť tú realitu, o ktorej som v knihe písal. Vedel som sa cez slová preniesť do sveta fantázie a čerpať z úplne inej časti môjho mozgu. Bolo to liečivé.

Ilustrácia z knižky Ďakujem, že si INÝ!

Ako podľa vás slovenská spoločnosť vníma a podporuje deti s autizmom a ich rodiny? Vidíte nejaké pozitívne zmeny v tomto smere za posledné roky?

Sú tu pozitívne zmeny, aj keď nie tak veľké, ako by som od civilizovanej spoločností 21. storočia očakával. Mnoho ľudí sa pre lepšiu spoločenskú, ale hlavne sociálnu podporu a školský systém, sťahuje do zahraničia. Pamätám si obdobie, kedy sme aj my silno uvažovali odcestovať niekam, kde tú podporu majú na lepšej úrovni. Neviem, stále sme ako národ málo tolerantný k veciam, ktoré sú iné. Veci, ktoré sú nové. Asi potrebujeme viac času.

Žijete v rodine s pestrým kultúrnym pozadím – palestínske korene, život v Dubaji, potom Slovensko. Ako sa vám podarilo tieto kultúry prepojiť vo výchove vášho syna?

Cez jedlo 😊. Nič nespája ľudí viac ako jedlo. No a potom to boli príbehy, ktoré našim deťom rozprával môj otec a radi s ním sedeli, a počúvali. Príbehy o Palestíne, o olivovníkov našej rodiny, o 800 rokov starom rodinnom dome v meste Telfít, odkiaľ naša rodina pochádza, o dedovi, ktorý bol ministrom zahraničných vecí v Jordánsku…  Žiaľ, otec nás tento rok pred letom opustil, mal nedožitých 88 rokov. Našťastie zanechal po sebe mnoho kníh a spomienok, takže tie príbehy budú v nich žiť naďalej.

Prečítajte si: Ľubomír Schramm: Otecko a zakladateľ projektu Otcovia za zmenu

Vo vašej knihe hrá dôležitú úlohu aj váš otec. Aké najdôležitejšie lekcie alebo hodnoty vám odovzdal a ako sa prejavujú vo vašom rodičovstve?

Rodina je na prvom mieste. A „tvoje meno je to najvzácnejšie čo máš, a tak sa snaž, nech si ho nepokazíš!“ Preto sa v živote snažím byť čestný a korektný. Nie vždy sa mi to darí, no snažím sa. Aj ako otec, aj ako manžel.

Nidal Saleh so svojou manželkou

Ako si nachádzate rovnováhu medzi písaním, osobným životom a starostlivosťou o rodinu? Je pre vás náročné nájsť si čas pre seba a svoje tvorivé vyjadrenie?

Je to kúzlo 😊. Ale nie, nie je to ľahké, preto mi písanie knihy trvalo tak dlho. Čas s rodinou bol pre mňa vždy prvoradý, preto napr. chodím cvičiť skoro ráno, aby som večer bol čo najskôr doma. Nájsť si čas a priestor na tvorbu je pre mňa náročné, väčšinu knihy som napísal, keď som nebol doma. Hlavne na služobných cestách.

Plánujete napísať ďalšie knihy, či už s podobnou témou alebo úplne iné príbehy? Aké sú vaše plány do budúcna ako spisovateľa?

Keď som dopísal knihu a začal proces vydania, cítil som, že som zo seba dal všetko a vo mne už neostal žiadny príbeh. Teraz, s odstupom času mám v hlave ďalšie myšlienky, ktoré by sa mohli pretaviť do knižky, no musím sa ešte sústrediť na šírenie príbehu, ktorý si cestu do knižnej podoby už našiel. Knižka Ďakujem, že si INÝ!, len svoju púť do sveta začína a potrebuje pomoc pri hľadaní cesty k čo najviac ľuďom. Naozaj verím, že nielen príbeh môže čitateľom pomôcť, ale aj dodatočné informácie na konci knihy, ktoré sú vhodné pre ľudí, ktorí hľadajú rady, ako ďalej. Pretože niekedy rozprávky proste nestačia.

Ďakujeme Nidal Saleh za skvelý rozhovor a veríme, že si knižka nájde cestu k čo najviac ľuďom.

knižka Ďakujem, že si INÝ!

Zdroj foto: Marián Ďatko