Martina Dimov: Budovanie viacjazyčnej identity vedie k pochopeniu ľudí okolo nás

Identita je charakteristika, základný koncept, ktorý ovplyvňuje vnímane seba samých aj náš vzťah k okolitému svetu. Je to vedomie vlastného ja. Zahŕňa hodnoty, presvedčenia, naše schopnosti. Spája nás s určitými skupinami a pomáha nám určiť, kam v rámci spoločnosti patríme a čo nás od druhých odlišuje.

Martina Dimov sa ocitla pri budovaní svojej novej identity za hranicami Slovenska. A v rovnakej situácii sa ocitol aj jej syn Nikolay, ktorý sa narodil do viacjazyčnej rodiny. Ako prežívajú jazykové kombinácie a vplyv rôznych jazykov a kultúr na svoj život? Dozviete sa v zaujímavom rozhovore.

Nová identita za hranicami Slovenska

Kým sa dostaneme k tomu, ako si buduje identitu váš päť a polročný syn, porozprávajme sa najskôr o vás. Je to už desať rokov, čo ste vymenili Slovensko za Poľsko. Ako ste túto zmenu pred rokmi vnímali?

Bolo to zaujímavé objavenie najmä vďaka tomu, že máme otvorené hranice a môžeme ich slobodne prekračovať. Mala som to šťastie, že som mohla zažiť život v inej krajine a odporúčam to úplne každému. Taká skúsenosť vás veľa o sebe naučí. Veľa nového objavíte, keď žijete život v inom prostredí. Pretože na tom istom mieste časom stratíme impulzy pre ďalší rozvoj. V zahraničí ich môžeme objaviť a podnetná je aj tá individualita, pretože každý tú svoju skúsenosť za hranicami vníma a prežíva inak.

Aké ďalšie skúsenosti ste nadobudli?

Predovšetkým pocit totožnosti s komunitou, v ktorej momentálne som. Skúsenosti v inej komunite, ktorá hovorí iným jazykom, praktikuje inú kultúru, iné zvyky, sú na nezaplatenie. Ľudia sa k sebe inak správajú, otvárajú sa. Týmto spôsobom môžeme zistiť, čo nám vyhovuje a čo nie. Môžeme svoj život zmeniť na základe toho, ako sa zmeníme my samy. V neznámom prostredí sa o sebe veľa dozvedáme. A to je veľká vec.

Tých jazykových a zároveň kultúrnych spojení je však u vás viac…

A práve to je to fascinujúce. To, že sme v Poľsku, nevyhnutne neznamená, že budeme fungovať len v poľskom jazyku. Mám veľa známych, ktorí fungujú napríklad po anglicky, lebo tak sa dorozumejú najlepšie. Ja som sa ale rozhodla pre gesto voči tejto krajine. Naučila som sa poľštinu. A učila som sa ju v škole. Zvolila som túto cestu s ohľadom na väčšiu potrebu sa naučiť jazyk poriadne. Nie som ten typ, ktorý sa učí jazyk prirodzene, počas konverzácie, a z počutia. Gramatiku som si potrebovala jednoducho uložiť.

Kde ste pri učení narazili na najväčší problém?

Paradoxne pri podobnosti slovanských jazykov. To mi ešte aj teraz robí problémy, lebo musím rozmýšľať, či je to dané slovo slovenské alebo poľské.

No len pri poľštine ste nezostali…

Veru nie, učila som sa aj taliančinu, pretože je Taliansko mojou obľúbenou dovolenkovou destináciou. V tomto jazyku som objavila krásnu melodickosť. A opäť, keďže som chcela komunikovať s ľuďmi, motivovalo ma to k učeniu. Napríklad aj preto, aby som sa mohla rozprávať so staršími ľuďmi, ktorí iný jazyk ako taliančinu neovládajú.

Čo je ďalšou dobrou radou, ako sa naučiť jazyk?

Cestovať osamote. Jazyk tak môžeme plne využívať v praxi.

Učili ste sa ešte aj iný jazyk?

Francúzštinu, ale tam bola tá skúsenosť úplne iná. Paríž som navštívila niekoľkokrát, no uzavretosť ľudí ma v praktike jazyka limitovala. Často sa mi stávalo, že keďže nehovorím ideálne, skôr len takou lámovou francúzštinou, všetci sa automaticky prepli na angličtinu. Asi mali pocit, že by som sa trápila a ja by som práve ocenila, že mi v tom jazyku pomôžu. Ak to porovnám s taliančinou, tam stačí pár slov a ocenia, že vôbec skúšam v ich jazyku hovoriť. Rovnakú skúsenosť mám z Poľska. Boli nadšení, že ako Slovenka, keďže je tam určitá jazyková príbuznosť, sa chcem ich jazyk naučiť poriadne. A toto nás zbližovalo.

Takže takto ste si vybudovali aj vlastnú identitu?

Áno, novú a rozšírenú o nový jazyk, novú kultúru. To prijatie, že som v danom prostredí a chcem byť bližšie ľuďom prostredníctvom ich jazyka a komunikovať, to bol presne ten prostriedok, ktorý ma k ním priblížil.

Ďalší jazyk vstúpil do života úplnou náhodou

Ale do života vám vstúpil ešte jeden jazyk, ktorý je vám blízky…

Bulharčina. No tá sa stala mojou súčasťou úplne náhodou, keď som spoznala svojho manžela. Zo začiatku bola naším spoločným komunikačným jazykom poľština. Čo bolo tiež zaujímavé. Naši známi sa čudovali, prečo nie angličtina. No my sme sa tak rozhodli. Žijeme predsa v Poľsku. Vybrali sme si ich jazyk, ktorý nás spojil.

Nevznikali medzi vami žiadne nedorozumenia?

Veľa ich nebolo. Ak aj nejaké vznikli, pomohli sme si angličtinou.

Potom sa narodil Nikolay a zrejme ste si položili otázku, ako to bude s budovaním jeho identity…

V tom čase som skutočne viac premýšľala o tom, že kým chcem, aby bol môj syn. Že síce žijeme teraz v Poľsku, no chcem, aby bol hrdý na pôvod svojich rodičov. Aby vedel, vnímal a cítil, že mama je Slovenka a otec Bulhar. Dohodli sme sa teda, že ja budem s ním hovoriť po slovensky a manžel po bulharsky. Ale aby som rozumela, o čom sa manžel so synom zhovárajú, začala som sa bulharčinu učiť.

V tomto prípade ste ale do Bulharsku, s cieľom naučiť sa jazyk, nevycestovali… 

Mala som opäť šťastie a úžasnú skúsenosť, lebo v Krakove, kde žijeme, je bulharská komunita veľmi silná. Máme tu bulharskú školu, kde sa naozaj intenzívne a príjemne pracuje s deťmi a buduje sa ich identita. Napríklad prostredníctvom sviatkov, ktoré sa tam oslavujú, alebo aj bulharskými národnými tancami.

Akými spôsobmi ešte synovi bulharskú kultúru približujete?

Nakupujem bulharské knižky, ktoré už aj plynule čítam. Musím však oceniť jeho trpezlivosť v mojich začiatkoch, lebo to nebolo jednoduché. Zasekávala som sa pri každom treťom slove, nakoľko ako je známe, Bulharčina používa cyriliku. Musela som sa ju teda čítať naučiť. Ale potom to už šlo akosi prirodzene.

Prečítajte si: Zmiešané manželstvá: Rôzne jazyky, iné kultúry, bilingválne deti, ale aj odlúčenie od najbližších

V ktorom jazyku, v ktorej kultúre sa cítite najviac doma?

Uvedomila som si, že po tých desiatich rokoch, čo žijem v Krakove, si už aj poznámky robím v poľštine. Tento jazyk u mňa dominuje. Ale slovenčinu si udržiavam čítaním slovenských kníh. Podporujem tiež kultúru, pozerám filmy, chodím do kina na slovenský alebo český film.

Negatíva a pozitíva viacjazyčnej identity u detí

Vnímate v súvislosti s komunikáciou vášho syna v rôznych jazykoch nejaké negatíva?

Čo ma trochu mrzí je, že sa Nikolayovi okolie niekedy vysmieva, keď si občas slová vymýšľa. Spojí základ bulharského slova a vyskloňuje ho ako v slovenčine alebo v poľštine. Ľudia, ktorí nevedia, že hovorí v troch jazykoch, sa vtedy zasmejú. Ale aj to mu pomáham si uvedomiť, že tí ľudia proste nevedia, ako to máme.

Nechceme sa aj my smiať na skomoleninách, ale predsa len, môžete nám priblížiť nejaké milé Nikolayove kombinácie?

Napríklad vytvoril spojenie v poľštine dzika świnka. Po poľsky to je iba dzik a spojenie dzika świnka neexistuje. V slovenskom preklade je to diviak. Vtipné je aj slovo zachód, ktoré v poľštine znamená západ. Ale milé sú aj spojenia ako cukier puder – práškový cukor. Nikolay ho má rád na koláčikoch a hnevá sa, keď sa niekto na tom zasmeje. Vysvetľujem mu, že niektoré slová môžu ľuďom na Slovensku znieť vtipne. A je to tak aj naopak.

Nebojíte sa, že bude mať váš syn v budúcnosti problém s vnímaním jazykov a s prepínaním sa medzi jednotlivými jazykmi, v ktorých komunikuje?

Tu by som sa nechcela vyjadrovať odborne, poviem len vlastnú skúsenosť, pretože som sa s tým trápila ešte predtým, ako začal hovoriť. Zvažovala som, ako mám vlastne na neho začať rozprávať. Najautentickejšie a najprirodzenejšie nám prišlo, komunikovať so synom v našich rodných jazykoch, pretože poľštinou bude hovoriť aj neskôr v škôlke a navyše v poľštine stále komunikujem s manželom. Do jaslí nastúpil ako jeden a polročný, takže po poľsky hovorí bez akcentu. Je to pre neho obrovská výhoda, v jazykoch cíti všetky nuansy. Ale tiež vidno, že je jazykovo talentovaný. Na rozlišovanie jazykov má nadanie. Bez problémov rozlíši angličtinu aj taliančinu. Učí sa aj po španielsky. A dokonca má teraz obdobie, že sa mu páči japonská kultúra. Naučil sa počítať do desať po japonsky a k tomu aj pár slovíčok.

Je po vás a potrebuje sa učiť gramatiku alebo je skutočne prirodzený talent?

Má obrovskú výhodu, že mu to ide prirodzene. Ale, ako som už spomínala tie jeho kombinácie, občas akoby aj hľadá tie správne slová. Vetu preto trošku naťahuje. Treba mu dať len trochu čas a rozbehne sa. Tak je to aj keď prídeme na Slovensko. Po pár dňoch so starkými komunikuje úplne plynule v slovenčine.

Myslíte, že nastane moment, kedy sa dieťa rozhodne uprednostniť, v ktorom jazyku bude primárne komunikovať? 

Myslím si, že to nie je univerzálne, že každé dieťa sa vyvíja inak. Lebo môžu sa vyvinúť rôzne iné aspekty. Napríklad, že dieťa nehovorí vôbec. A nemusí to byť vplyvom toho, že hovorí vo viacerých jazykoch. Jednoducho, každé dieťa je iné. Čiže to nemá jeden kľúč. Za mňa môžem povedať, že Nikolay začal rozličnosti vnímať veľmi skoro. Už ako trojročný vedel, ak daný jazyk nepoznal. Napríklad v Bulharsku ho zaujala turečtina. Vnímal ju ako zaujímavú, sem tam dokonca smiešnu, no najmä ako úplne iný jazyk. Ale vďaka vplyvu tureckej kultúry prešlo veľa slov do bulharčiny.

Čiže nič univerzálne, všeobecne platné, v tomto smere neexistuje…

Ja som začala spievať Nikolayovi staré alebo známe slovenské pesničky už keď bol v brušku alebo keď som ho kŕmila. Som rada, že sa nebojí a chce otvorene komunikovať. A to je základ. Keď človek chce komunikovať, dorozumie sa. Len niekedy potrebuje na začiatku čas, kým si to poukladá v hlave a najväčšiu slovnú zásobu má momentálne v poľštine. Avšak stále čítame knižky aj v slovenčine a v bulharčine.

Prečítajte si: Malý polyglot? 8 tipov ako naučiť dieťa cudzí jazyk

Je pre vášho syna poľština jazykom, ktorý sa mu najviac páči?

Nikdy som sa ho na to nepýtala. Ale dobrá otázka. Zistím to, opýtam sa. (Smiech) Ale je v takom veku, že asi dnes taký, zajtra iný. Má päť a pol roka a je zaujímavé, že už pekne číta. Knižku celú nie, no dokáže čítať jednotlivé slová, ale aj celé vety. A je z toho veľmi nadšený. Hrdý, že si vie niečo sám prečítať. Je zdravo sebavedomý a má veľmi silnú osobnosť.

Ako budete s jazykmi pokračovať v škole?

Chcem mu dopriať šťastné a spokojné detstvo. Pôjde do bežnej školy, kde bude mať angličtinu, čo je teraz štandard. A ďalej si cestu zvolí sám. Ale stále prízvukujem, že najlepšie sa naučíte jazyk v krajine jeho pôvodu.

Takto obaja so synom fungujete s bulharčinou, keď sa vyberiete do rodnej krajiny vášho manžela?

Rozhodne. V Bulharsku je Nikolay stále v kontakte s deťmi, ktoré predsa len hovoria inak, ako dospelí. Ale čo sa mňa týka, keď som začala hovoriť po bulharsky ja, to mal syn asi tri roky, hneval sa a kázal mi hovoriť po slovensky. (Smiech).

Je trojkombinácia, teda komunikácia v troch jazykoch, správnym prístupom?

Neviem, či to je správny prístup, ale Nikolay sa pobaví s deťmi aj v jazyku, ktorý nepozná. Je veľmi spoločenský, vždy si nájde cestu, keď chce.

Tak si to zhrňme… Je viac výhod alebo nevýhod budovania identity vo viacjazyčných rodinách?

Určite pozorujem viac výhod. Do vienka dostáva rôzne jazyky bez nejakej extrémnej námahy a bez finančných vkladov. Dobre vieme, aké sú jazykové školy drahé. Vlastne jediná nevýhoda, ktorá mi napadá je, že sa mu môže niekto smiať. Ale, našťastie, náš syn si drží určitý dištanc a vždy to môže otočiť na žart alebo vysvetliť ľuďom, v akom jazyku sa aké slovo povie.

Ste teda ako rodičia presvedčení, že dávate synovi dobrý základ do budúcnosti?

V prvom rade je dôležité zostať entuziastom, podporovať dieťa v jeho rozvoji. Je na to množstvo metód a máme aj obrovské možnosti. Môžeme cestovať, ukázať deťom svet. Ísť cez pozitívny príklad, cez otvorenosť a budovanie empatie. To je v dnešnej spoločnosti kľúčové. A práve učenie jazykov je v tomto celom jeden zo základných pilierov, ktoré sú na budovania empatie vhodné, lebo ľudí okolo seba dokážeme lepšie pochopiť.

Zdroj foto: archív Martina Dimov