Na kus reči s Teréziou Sinčákovou: Prečo potrebujeme knihy o emóciách?

Terézia Sinčáková sa venuje psychologickému rozboru a liečivej sile rozprávok, mýtov a bájí. Na svojom blogu, v prednáškach, ale aj pri konzultáciách a na workshopoch sprevádza dospelých, aby našli porozumenie v sebe samých, ako aj voči okoliu. Prečo to všetko? Predovšetkým pre kvalitnejší život.

Knihy, ktoré človek číta, môžu poskytnúť určitý vhľad do jeho osobnosti, záujmov a hodnôt. Či potrebujeme knihy o emóciách, prezradí autorka projektu Liečivá sila rozprávok, Terézia Sinčáková.

Emócie v knihách

Potrebujeme knihy o emóciách?

Začnem možno troška väčšou okľukou, pretože s kontextom emócií značne súvisí to, ako ich vnímame. Prečo ich vlastne máme. Odkiaľ sa berú.

Prečo by sme mali nad nimi takto rozmýšľať?

Keď si uvedomíme, že sú prirodzenou súčasťou nášho života, že ich úlohou je informovať nás o tom, čo vlastne prežívame a čo potrebujeme, vieme s nimi aj efektívnejšie pracovať. Problém vie nastať v nedorozumeniach, ktoré vyplývajú z nepochopenia informácie, ktorú pre nás tá ktorá emócia nesie. Inak povedané naše fyzické telo, limbický systém, mozog a fyziológia reaguje na rôzne podnety z vonkajšieho alebo vnútorného prostredia a my potrebujeme vedieť, ako s týmito reakciami pracovať ďalej. Teda nejde o to, aby sme sa snažili regulovať proces vzniku emócie, ale aby sme vzniknutú emóciu vedeli lepšie navnímať, prijať a spracovať. 

Nachádzame v súčasných knihách prácu autorov s emóciami?

Áno. Mnoho súčasných autorov sa venuje procesu „práce s emóciami“. Teda tomu, aby sme o nich vedeli, pomenovávali sme ich, naučili sme sa rozoznávať jednotlivé ich odtiene a porozumeli tomu, čo nám konkrétna emócia hovorí.

Poďme k radosti… Čo hovorí táto emócia?

Že tohto zážitku alebo vzťahu chceme v živote viac. Pozýva nás k tomu, aby sme si zapamätali situácie, ktoré sú pre nás príjemné.

A čo smútok?

Že nechceme, aby niečo v našom živote odišlo. Smútok nás motivuje prehodnotiť priority a to, čo je pre nás skutočne dôležité. Poprípade nám hovorí o tom, že potrebujeme nejaký zážitok zdieľať s inými. Ale každá emócia pre nás nesie nejakú konkrétnu informáciu.

Kde následne emócie miznú?

V kontexte sociálnej regulácie sa bežne udeje to, že my sa naučíme emócie nevnímať alebo doslova potláčať. Odborníci hovoria o tom, že potom často riešime zástupné emócie. Takže namiesto toho, aby sme si napríklad priznali našu zraniteľnosť alebo strach, vybuchneme a máme pocit, že našou hlavnou emóciou je hnev.

Viete uviesť nejaký príklad?

Takým typickým príkladom, ktorý väčšina rodičov dobre pozná, je, keď sa malé dieťa vytrhne z ruky a takmer vbehne do cesty. Alebo spadne na schodoch. Dospelý sa zľakne, ale navonok sa hnevá, unesený svojou amygdalou, časťou mozgu, ktorá zohráva kľúčovú úlohu v spracovaní emócií, ako sú strach, agresia, radosť či smútok, a na dieťa kričí. Alebo ho ešte aj fyzicky trestá. A to všetko v záchvate hnevu. Dieťa samozrejme vníma nielen svoj strach, ale ešte aj obrovský hnev rodiča, takže je doslova zahnané do kúta. Poprípade sa v procese zrkadlenia tiež z takýchto situácií len naučí svoj strach prejavovať hnevom. Čo sa dá ilustrovať na príklade, kde malé dieťa po príchode do škôlky kopne otca alebo mamu do holene, namiesto toho, aby priznalo, že má strach. Namiesto plaču reaguje hnevom. Čo zasa prináša reakcie okolia, ktoré riešia hnev a nie strach. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Tých situácií teda môže byť nekonečno…

Áno, a budú sa líšiť v závislosti od rôznych typov osobností dospelých aj detí, od veku detí, od širšieho kontextu, výchovného štýlu. Alebo budú podmienené aj kultúrou tej ktorej krajiny. Rozhodne ale v celej spleti pomáha rozmotať klbko emócií vlnku po vlnke. Naučiť sa pomenovávať, čo cítim a tým získavať nad svojimi emóciami lepšiu kontrolu. Teda, ak by som mala použiť náš príklad, keď prebehne nebezpečná situácia alebo aj po nej, keď sa k nej vrátime, tak popíšeme a ideálne nahlas, aby sa aj dieťa učilo vnímať emócie, aby zvyšovalo svoju emočnú gramotnosť, čo sa dialo a prečo nastúpil hnev. Napríklad asi takto: „Vieš, zľakla som sa, že spadneš a udrieš sa.“ Alebo: „Nahnevala som sa sama na seba, že som ťa nedržala silnejšie.“

Prečítajte si: Knihy z vydavateľstva Motýľ, ktoré vás pohltia

Ako na emócie

Nájdeme v knihách postupy a návody, ako pracovať s emóciami?    

Z môjho pohľadu sú práve moderné knihy od súčasných autorov ako napríklad Ja a pánko hnev, ale aj ďalšie, plné praktických spôsobov ako navnímať svoje skutočné emócie, ako sa ich naučiť pomenovať. A teda aj, ako to učiť naše deti.

Ako sú na tom klasiky?

Klasické rozprávky oproti moderným, pracujú s emóciami úplne prirodzene v rámci deja príbehu. Jednoducho tam nikde nepotrebujete mať vsuvku. Popolvár cítil smútok a prejavil sa plačom. Vďaka plaču dal ostatným najavo, že potrebuje v tejto chvíli podporiť. Ľudová rozprávka len povie, že Popolvár plakal a blúdil po nádvorí, kde stretol koníka a ten na neho prehovoril ľudskou rečou…

Prečítajte si: Emócia a deti: Ako naučiť dieťa zvládnuť vlastné emócie? Skúste to s knižkami od Yoopy

Je to také jednoduché?

V podstate áno. Len nás tento druh rozprávok sprevádza nehmotným svetom emócií iným spôsobom. Doslova nás rozprávky ako Nebojsa učia, že bez strachu by sme neboli ľuďmi, a že báť sa je ľudské a vie nám to zachrániť život. Iné príbehy ako ten o Mauglím, ktorý sa postavil zlému tigrovi Šerchánovi – symbolickej podobe strachu pomocou horiaceho konára s ohňom – ako symbolom racionalizácie, civilizácie a vedomého zásahu nám ukazujú, že inštinktívnemu iracionálnemu strachu nie sme vydaní napospas. Môžeme mu čeliť, keď dozreje ten správny čas. Kým ten čas nenastane, existujú rozprávky ako Vlk a sedem kozliatok alebo Červená čiapočka, ktoré na hlbšej úrovni ubezpečujú dieťa, že keď bude pohltené strachom, a ono určite bude, tak mu príde niekto na pomoc. Kiežby ku každému dieťaťu aj naozaj niekto prišiel…

Ak by sme to mali nejako uzavrieť, čo odpoviete na otázku, či potrebujeme špeciálne knihy o emóciách?

Moja odpoveď znie „áno aj nie“. Ak by sme mali náš emočný radar, náš kompas vyladený správne, nepotrebujeme emócie priveľmi pitvať. Reagovali by sme v súlade so svojimi emóciami a vedeli by sme ich patrične komunikovať. Teda naplnil by sa aj ich sociálny účel porozumenia, empatie a súcitu. Keďže ale väčšina z nás vyrastala v časoch, keď mnohé emócie neboli spoločensky prijateľné a nikdy sme sa ich poriadne nenaučili ani rozpoznať, je skvelé, že dnes máme knižky a možnosti, ktoré nás to učia.

Ktoré?

Napríklad aj animovaná rozprávka V hlave a V hlave 2, kde sa krásne ukazuje význam smútku v prvom diele, a pozadie a význam úzkosti a paniky v diele druhom. Je to skvelá rozprávka nielen pre deti, lebo nádherne, a občas aj veľmi vtipne, vtiahne diváka do sveta emócií. Aj keď je pravda, že tie nesídlia asi len v hlave, ale aj v tele, hormonálnej sústave a v nehmotnom svete nevedomia.

Na kus reči s rozprávkou

Chceli by ste sa o emóciách v knihách a rozprávkach dozvedieť viac? Terézia Sinčáková sa im bude venovať práve prostredníctvom rozprávky V hlave 2, ale vráti sa aj k posolstvám klasických a ľudových rozprávok a mýtov v diskusii Na kus reči s rozprávkou, a to už pár dní po Novom roku. V pondelok, 13. januára, sa môžete o emóciách, ktoré k nám prichádzajú prostredníctvom kníh, pozhovárať s Teréziou Sinčákovou na podujatí v Galérii Starý Avion v Bratislave, kde bude špeciálnou hostkou aj odborníčka na emočnú gramotnosť, certifikovaná koučka introvertov, Žofia Majdeková.

Zdroj foto: archív Terézia Sinčáková