Slovenské akčné mamy v zahraničí: Lucia Pucl sa zamilovala nielen do Chorvátska

Keď sa východniarka na pracovnej ceste v Chorvátsku na prvý pohľad zamiluje do muža žijúceho na Jadrane, nemôže to dopadnúť inak ako „happyendom“. Alebo aj môže, ale to nie je tento prípad, pretože láska neprenáša len hory, ale zmaže aj kilometrové vzdialenosti.  

Lucia Pucl sa narodila v Prešove, ale už takmer 14 rokov žije na juhu Chorvátska. Ako sa jej príbeh začal, kedy padlo rozhodnutie odsťahovať sa zo Slovenska, ako prežívajú deti zimu na polostrove a aké majú na Pelješci vianočné zvyky, nám prezradí v nasledujúcom rozhovore.

Chorvátsko a láska

Ako ste sa zoznámili so svojim terajším manželom?   

Vždy vravím, že naše zoznámenie bolo podobné lacným romantickým príbehom, ktoré ľudia čítajú počas letných dovoleniek na pláži. (Smiech.) Pre romantické duše teda môžem potvrdiť, že niekedy to aj vyjde. Mala som sladkých 22 a prišla som cez slovenskú cestovnú kanceláriu na svoju tretiu sezónu do Chorvátska ako delegátka. Manžel v tom čase pracoval ako generálny manažér hotela, do ktorého som prišla pracovať. Zoznámili sme sa počas jedného z mnohých dalmatínskych večerov organizovaných pre hostí na terase hotela.

Ale letná láska sa letom neskončila…

Veru neskončila… Mladí totižto veľmi hlavou nerozmýšľajú. Koncom leta sme teda našim rodinám oznámili, že by sme chceli spolu žiť a zosobášiť sa. Myslím, že paniku na oboch stranách rodín nemusím opisovať. (Smiech.) Po sezóne som sa však ešte vrátila do Prešova, dokončiť posledný ročník magisterského štúdia. A som si istá, že všetci počas tohto obdobia dúfali, že naše letné pobláznenie pominie a zimná realita povinností nás vráti nazad. Ale to sa nestalo. Vo februári sme sa zasnúbili a ešte v ten rok v septembri, sme naplánovali svadbu. Po skončení školy som sa hneď sťahovala na Pelješac.

Prečítajte si: Akčné tipy na vianočné darčeky pre celú rodinu

Bolo ťažké, zbaliť si kufre a povedať zbohom Slovensku?

Žila som s kuframi 5 rokov počas štúdia, čiže nie. V tom čase bolo ľahké odísť kdekoľvek. Ste mladí, plní snov a bez záväzkov a celý svet vám leží pri nohách. Keď ešte len začínate po škole žiť, poľahky začnete kdekoľvek.

Žijete na polostrove Pelješac, v malej obci Trpanj. Čo na tomto mieste oceňujú turisti a čo je aj po rokoch čarovné pre vás?

Po skoro 14 rokoch bežného života a každodenných povinností, človek často zabudne vidieť to, čo v lete vidí turista. Veľakrát práve z ich fotiek a rozhovorov spomeniem na to, čo mi vlastne najviac učarovalo, keď som sem prišla. Samozrejme okrem manžela. (Smiech.) Letní hostia sa nadchnú prírodou, krištáľovo čistým morom, dalmatínskou kuchyňou a priateľským temperamentom domácich hostiteľov. Musím však spomenúť, že do Trpnja pravidelne, a už dlhé roky, chodia hostia zo Slovenska aj mimo sezónu. Pomáhajú s oberaním hrozna, mandarínok a dlhé zimné tiché prechádzky okolo mora alebo olivovým hájom, sú pre mnohých v dnešnom uponáhľanom svete balzamom na dušu. Niektoré nehnuteľnosti tu kúpili svetovo známi ľudia, ktorí majú za sebou veľkú kariéru, a pre ktorých je práve toto miesto ako únik z reality a možnosť byť sám sebou.

Majú leto radi aj domáci?

Pre nás domácich znamená letná sezóna 24 hodín práce, horúčavy, nervozitu a únavu, preto ja osobne preferujem zimu. Kedysi sa mi zdala nudná a nekonečná, no čím som staršia, tým viac si ju užívam.

Život s deťmi pri mori

Žijete v malom mestečku, no na Slovensku ste bývali v pomerne veľkom meste. Ako ste si zvykli na rozdiel medzi životom v civilizácii a životom takpovediac v divočine? 

Najťažší bol asi ten prvý rok. Bolo neskutočne veľa špekulácii, prečo sa Slovenka z veľkého stotisícového mesta vydáva do dediny s tristo obyvateľmi. Nie, nebola som tehotná, práve naopak. Táto misia nám nešla tak ľahko ako sa šuškalo okolo. Takže moja prvá zima bez práce a povinností bola pre mňa, čo mám rada deň naplánovaný aktivitami od rána do večera, deprimujúca. Manžel pracoval aj počas zimy a mne bolo doma otupno. Ale zima prešla, prišlo leto, sezóna, slnko, more, práca a kúpili sme psíka. Hneď nám bolo doma veselšie.

Kedy sa vaša rodinka rozrástla?

Po ďalšom lete k nám pribudla vytúžená dcérka Sofia a potom už veru žiadna zima nebola nudná. (Smiech.) No a keď mala Sofia 2 roky, presťahovali sme sa kvôli manželovej práci do Dubrovníka. Tu som si našla prácu aj ja. Robím celoročne dodnes a veľmi ma to baví. Ale zase… Byť sama v meste, bez pomoci rodičov alebo rodiny, keď sme mali obaja novú prácu a dva a pol ročné škôlkarske, klasicky nonstop choré dieťa, bolo veľmi náročné.

Prinútilo vás to, vrátiť sa opäť na Trpanj?

Nielen to. Aj náklady na život vo svetovo známom meste nás donútili popremýšľať nad zmyslom života. Padlo teda rozhodnutie, vrátiť sa. Keď sa nám o rok na to narodil syn Simon, ukázalo sa, že sme urobili dobre a najmä neskôr, v čase korony, naše deti nepocítili také obmedzenia ako deti v meste.

Život pri mori je asi krásne romantický, ale možno nie dosť praktický. Narážam na zdravotníctvo a školstvo. Prezraďte nám o fungovaní školského systému na pobreží viac.

Prvé, na čo si treba zvyknúť je hlavne to, že všade cestujete, a teda existovať bez auta s deťmi, je nemožné. V Trpnji máme Dom zdravia a stomatológa, teda bežné choroby a problémy pokryté sú, no kvôli všetkému ostatnému treba cestovať aj do 100 kilometrov vzdialenej nemocnice v Dubrovníku alebo 130 kilometrov putovať do Splitu. A to býva veľakrát nielen časovo, ale aj finančne náročné. Obe deti z pôrodnice cestovali domov autom hodinu a pol, a to sa týka aj každej prehliadky. Inak k súrnym prípadom priletí helikoptéra, ktorá prevezie pacientov rýchlejšie. Bohužiaľ, práve tú v lete vidíme pri prípadoch infarktov alebo utopenia dosť často.

A čo školstvo?

V Trpnji máme škôlku a základnú školu do 8. ročníka. Učebnice dostanú deti zadarmo a desiaty tiež. Keďže ide o malú dedinskú školu a škôlku, deti obedujú až doma. Škôlka končí o jednej a škola podľa vyučovacích hodín. So strednou školou je to už náročnejšie. Učebnice sa platia, čo je nemalý výdavok a deti z malých miest musia cestovať. Konkrétne od nás deti cestujú dennodenne hodinu trajektom do mesta Ploče alebo loďou na ostrov Korčula. Poprípade sú umiestnené v stredoškolských internátoch vo väčších mestách.

Má malá dedinská škola ešte nejaké výhody?

Určite áno. Trpanjska škola má dokopy 32 žiakov, čiže tak 2 až 4 deti v jednej triede. Prvé štyri ročníky sú spojené štýlom 1+4 a 2+3. Malý počet detí v triede umožňuje učiteľom vysoko individuálny prístup ku každému dieťaťu. A keďže je obsah učiva a testov taký istý ako pre deti v mestách, v triede s troma žiakmi sa pred skúšaním neskryjete. Deti sú vďaka tomu zvyčajne oveľa lepšie pripravené na prestup na strednú školu. Takisto sú v tomto citlivom veku lepšie chránené pred čoraz viac sa rozvíjajúcim násilím v školách, keďže tu stále platí: „Počkaj, keď zavolám mamu alebo otca.“ (Smiech.) Sme malá komunita ľudí, a preto asi každý pozerá na každé dieťa ako na svoje.

Ako s deťmi trávite dlhé zimné večery?

Deti majú svoje školské a škôlkárske povinnosti tak ako všetky ostatné deti. Poobedie, ak to počasie dovolí, trávia vonku s kamarátmi. So zimnou nulovou kriminalitou v meste je teda oveľa jednoduchšie vychovávať dieťa a dať mu slobodu a dôveru. Takisto som rada, že im to dáva možnosť byť na čerstvom vzduchu a nie s mobilmi na gauči. Keď vonku prší, tak po práci hráme spoločenské hry alebo si pozrieme rozprávky, či filmy.

Nechýba vám Slovensko?

Smiem povedať, že nie? (Smiech.) Na Slovensko chodíme momentálne raz ročne, pretože sme viazaní na školské prázdniny a letnú sezónu. Samozrejme radi vidíme rodinu a deti. Bratrancov a kamarátov. Ale aj oni si čoraz viac uvedomujú, že Chorvátsko je miesto, kam patríme. A nie je to jazykovou bariérou, pretože obe deti plynulo hovoria po slovensky. Vnímam to tak, že človek môže milovať veľa miest na svete, ale len na jednom sa cíti doma.

Vianoce na Balkáne

Blížia sa najkrajšie sviatky roka. Čím sa chorvátske Vianoce najviac odlišujú od tých slovenských?

Chorvátsko je katolícka krajina. Zvyky nie sú drasticky odlišné od slovenských. Pointa Vianoc zostáva tá istá, a teda narodenie malého Ježiška. Jediný rozdiel je v tom, že pre Slovákov je ten najvýznamnejší deň 24. december a u Chorvátov je tento celý deň pôst a dňom slávnostného obeda a ranného otvárania darčekov je 25. december. No a nemáme sneh. To je teda ďalší rozdiel. Keď som bola dieťa, doobedie sme trávili sánkovaním a potom sme hladní a zamrznutí čakali na večeru a darčeky. Tento kus atmosféry mi tu veľmi chýba.

Ako vyzerá typická vianočná večera?

Chorváti nemajú typickú večeru. Na 24. decembra chystajú rybu – bakalára a prikle alebo fritule, čo sú vyprážané sladké guľky. Obed, ktorý sa pripravuje na 25. decembra, pozostáva z polievky, francúzskeho šalátu a sarmy – mletého mäsa v kapustovom liste. Podáva sa tiež hladna svinjetina, teda na tenko nazerané studené bravčové plátky.

Priniesli ste si nejaké zvyky z východu aj do Chorvátska alebo ste sa prispôsobili krajine, kde žijete?

My sme naše tradície pomiešali. Nechceli sme, aby deti prišli ani o jedny z nich, a preto sme si ich trošku prispôsobili. Doobeda, 24. decembra, sa stretávame s priateľmi a známymi pri hudbe a rybe v prístave. Liga proti rakovine vypráža fritule, takže rozvoniava celá ulica a prístavom sa rozlieha krik detí a vianočných piesní. Na obed máme bakalára so zemiakmi, ktoré pripravuje svokra. Poobedie, kým si bublá slovenská kapustnica, trávime v kruhu rodiny. Pozeráme vianočné filmy, ale deti sa väčšinou netrpezlivo pripravujú na večeru.

V akom duchu sa nesie sviatočná večera?

Večera je východniarska. Deti pomôžu vyzdobiť slávnostný stôl a tata prepašuje darčeky pod stromček. Zapália sa sviečky, pustíme si jemné vianočné koledy a po prípitku a modlitbe začína typická večera. Oblátky s medom, bobaľky s orechmi, kapustnica alebo šošovicová polievka a na záver ryba a zemiakový šalát. Po večeri sa deti nedočkavo vrhnú na otváranie darčekov a my rodičia pozorujeme ich radostné trhanie papiera s vínom alebo vaječným likérom v ruke. Zvyšok večera prebehne úplne štandardne ako na Slovensku. Ovocie, oriešky, perníky, linecké, osie úliky a čas v kruhu rodiny. O polnoci ideme na vianočnú polnočnú omšu do kostola. Na druhý deň svokra pripraví chorvátsky obed a deti ešte dostanú darčeky aj od nej. Zvyšok dňa zdolávame rekord v sledovaní vianočných filmov. (Smiech.)

Je krásne, že spájate zvyky oboch krajín.

Som za to vďačná, pretože si každá rodina vytvára svoje zvyky. Snažíme sa, aby deti poznali tradície oboch krajín. Aby spoznali nielen Chorvátsko, v ktorom žijú, ale aj krajinu, z ktorej pochádzam ja. Takto sme sa k tomu postavili od začiatku a pre deti je to úplne prirodzené. Takže áno, aj u nás fičí Jaroš s pesničkou ,,Vo vianočnej pekárni“ a hneď potom čo skončí, už vyhráva ,,Zvončići, Zvončići zvone cijelu noć“.

Bez akého jedla si Vianoce neviete predstaviť?

Určite by som nemohla byť bez likéru z mrtinice. (Smiech.) Vyrába sa z rastlinky mirte. Tento likér je liečivý. Vhodný na trávenie, či zlepšenie sexuálneho apetítu. Z mirte sa vyrábajú aj éterické oleje na kožu a dýchanie. Ale to som trošku odbočila. (Smiech.) Okrem likéru som si rýchlo zvykla na čerstvú rybu z mora, namiesto zmrazeného filé, ktoré sme mávali doma. A tiež si neviem predstaviť Vianoce bez koláčov, zemiakového šalátu a kapustnice. Bez toho by asi neboli Vianoce to pravé orechové.

Ako strávite tohtoročné sviatky?

Tento rok strávime sviatky doma a budeme si plne vychutnávať vysvietený stromček, výzdobu v dome a radosť z Vianoc, ktorá je všade prítomna, keď sú v dome deti. A užívať si budeme aj spolu s našim prastarým psíkom a tohto roku aj s ryšavým kocúrom, ktorého sme adoptovali na jar. Výlet na Slovensko sme si naplánovali cez veľkonočné prázdniny. Teplejší čas nám umožňuje viac výletov na spoznávanie krajiny.

Prečítajte si: Poďme deti zapojiť do vianočných príprav. Vytvoríme si krásne spoločné spomienky

Máte nejaké nesplnené želania?

Existuje na svete človek, ktorý nemá nejaké nesplnené prianie? (Smiech.) Keďže obaja pracujeme celý rok, snažíme sa o to, aby sme si priania plnili počas neho. A tak si v tomto období prajem iba jedno. Aby sme sa každý rok za vianočným stolom stretli zdraví a spokojní. To isté želáme aj vám. Prajeme vám krásne a spokojné Vianoce.

Zdroj foto: osobný archív Lucia Pucl