Začnite písať

AKČNÉ TIPY CESTUJEME S DEŤMI INŠPIRÁCIE RODIČOVSTVO ROZHOVORY

Cestovateľka Bára Líška: Tajomstvo je zbaliť sa maximálne na 7 dní

Objavovanie sveta spolu s deťmi je neopakovateľný zážitok. Je to makačka aj zábava. Je to možnosť stať sa lepšími rodičmi a zvedavejšími deťmi. Stačí vám len odvaha, nadšenie a flexibilita. Vydajte sa na cesty spoločne s nami prostredníctvom rozhovoru s cestovateľkou Barborou.

Barbora má nezastaviteľný cestovateľský tím: Pato, Lily a Niky a tatino. Vo svojom blogu Fox on board sa delí o praktické rady a vychytávky, ale hlavne o dojmy a postrehy z ciest. Rodičia nevidia prekážky, len možnosti, ako sa to dá.

V rozhovore sa dozviete:

  • V čom tkvie tajomstvo efektívneho balenia? 
  • Aký má najhorší zážitok s ciest? 
  • Čo je najdôležitejšia súčasť batožiny?
  • Akých 5 tipov ponúka rodičom, ktorí chcú cestovať s deťmi? 

V ktorom období ste cestovali najviac?

Paradoxne, počas mojej materskej dovolenky. Najviac som začala cestovať na vysokej škole, keď som si niečo už aj našetrila. Na dlhšie – väčšie cesty sme využili práve materskú dovolenku. S Patrikom – ten má teraz 4 roky – som bola 6 mesiacov na materskej. S ním sme si dali roadtrip po Španielsku a Portugalsku. Pol roka na to sme šli na mesiac do Austrálie. Pri dievčatách – dvojičkách som bola doma na materskej rok a pol s tým, že prvý polrok sme boli radi, keď sme sa dostali k rodičom.

Mali ste vždy obaja záľubu v cestovaní?

V tom sme sa našli. Nie sme cestovatelia, ktorí by dali výpoveď a rok len cestovali. Naše cesty trvali vždy mesiac, čiže dovolenka v práci, ktorú sa mi podarilo dostať. Až počas materskej sa nám podarilo stráviť viac ako dva mesiace na Zélande a následne mesiac v Kanade.

Nelákalo vás usadiť sa niekde aj na dlhšie?

Uvažovali sme nad tým, že budeme cestovať pol roka, ale malo to viac nevýhod. Jednak vnímam, ako rýchlo deti rastú a chcem, aby boli často aj so starými rodičmi. A tiež praktická časť – preventívne prehliadky a podobne. Vždy sme doma všetko vybavili, všetkých sme videli a opäť sme sa vybrali na cesty.

V ktorej časti roka zvyknete cestovať?

Cestujeme stále, nevyberáme si ročné obdobie ani prázdniny. Akonáhle mali dvojičky 8 mesiacov, urobili sme prvú väčšiu cestu do Mexika za kamarátmi. Následne po Vianociach sme šli na Nový Zéland, odtiaľ na Fidži a do Austrálie. Tam sme prežili leto namiesto zimy. Potom sme boli týždeň doma a následne šli na týždeň lyžovať do Talianska. V podstate konštantne máme niečo v pláne.

Ako to robíte? Ste v Austrálii a po týždni sa rozhodnete ísť do Talianska. Ako to zvládate? Všetko vyprať, zmanažovať, opäť pobaliť?

Čo sa týka balenia, v tom sme asi úplní profíci. Ja mám presný zoznam spísaný na Googli, kde je napísané pre každého člena rodiny, čo potrebuje. Tajomstvo je vždy sa zbaliť maximálne na 7 dní. Neťahať zo sebou veľa vecí. Vždy, keď je čas sa baliť, sadnem si k tomu, zadám si do počítača, koľko potrebuje každé dieťa tričiek a všetko potrebné. Následne ide balenie veľmi rýchlo a hladko. 

Ako to máte s mužom rozdelené? 

Ja som aj hlavný organizátor, aj plánovač. Mňa to neskutočne baví. Keď to celé plánujem, mám pocit, že dlhšie žijem tou cestou. Manžel fotí, na to ja nemám oko. On šoféruje, bookuje auto. Robí logistické a technickejšie veci.

Prečítajte si aj rozhovor so psychologičkou Martinou Waldl o deťoch a ich pocitoch v čase karantény

Čo je váš najkrajší zážitok alebo moment z ciest?

Keď sa na to pozriem s deťmi, určite Nový Zéland a Fidži. Príroda je tam neskutočne rozmanitá. Na Fidži sme sa stretli s jednoduchým, prostým, otvoreným spôsobom života. Boli sme na odľahlejších miestach. Miestni ľudia reagovali aj na deti – aké je to skvelé mať také požehnanie, a či budeme mať ďalšie. Zvyčajne je reakcia opačná, či to s tými deťmi nie je náročné… 

Ako ste cestovali s deťmi na Novom Zélande?

Pre dvojičky nosíme všade so sebou kočiar. Keďže sú deti tri a my sme dvaja, potrebujeme mať počas dňa moment, kedy máme pocit, že na ne stačíme. 

S kočiarom si to vieme rozdeliť. Jeden z nás má kočiar a druhý Patrika. Okrem toho máme vždy nosítko. Potrebujeme mať istotu, aby sme ich vedeli ustrážiť. Na Zélande sme mali obytné auto. Cestujeme jednoducho. Na Fidži bola namiesto sprchy jednoduchá hadica. Pokiaľ má destinácia možnosť základnej hygieny, je to ok.

Mali ste problém navštíviť nejaké miesto s dvojkočiarom?

Nie, my sa totiž nezmestíme ani ku nám do bytu s dvojkočiarom. Tak sme si zvykli, že sa deti vyberú, kočiar sa zloží a vmestíme sa všade. Kočiar nás zastavil vlastne len raz, v Dubaji. Chceli sme ísť na mrakodrap a tam nás zastavili, lebo kočiare sú zakázané. Dievčatá nám práve spali, tak sme to vzdali.

Stalo sa aj niečo nepríjemné?

Jasné, snáď na každej ceste. V prvom rade sú to choroby. Už mám naštudované asi všetko. Pediatra mám nonstop na telefóne. Navštívili sme nemocnicu napríklad v Rakúsku, v Dubaji aj na Novom Zélande. Tam sme mali strašný jetlack. Všetci sme mali po prílete teploty, všetkým nám bolo zle od žalúdka a v momente, keď sa nám Patrik vysypal na celom tele, bola som hotová. Vtedy som sa fakt bála. Najmä preto, že nás to naraz dostalo všetkých. Tie prvé 4 dni boli fakt ťažké. Ledva sme sa striedali s mužom, aby sme ich zabavili a dali sa pritom dokopy.

Obmedzila terajšia situácia vaše cestovateľské plány?

Sme s tým zmierení. Na poslednú chvíľku sme sa vrátili z Malajzie. Ešte stále z toho veľmi čerpáme. Tým, ako sme všetci doma, mám pocit, že je to veľmi podobné. Cestovanie nie je o tom, že cestujeme a niečo vidíme, ale sme najmä všetci vedome spolu a užívame si to. V týchto momentoch doma sme tiež pokope, nemusíme robiť tisíc vecí, nič nás netlačí, užívame si to. Vlastne je to paradoxne veľmi podobné. Nemusíme nikam na návštevy, veľa sa s deťmi doma hráme… Keď je pekne, vyjdeme na terasu.

Ako ste prežili s malým Patrikom Island?

Boli sme tam na týždeň, Patrik nemal ani rok a tam sme boli bez kočiara. Spali sme aj na farme a bolo to úplne parádne. Vidieť nádhernú prírodu bolo jednoduché. Stačilo zastaviť auto a ohúril nás krásny vodopád, na ktorý sme sa len tak pozerali aj hodinu… Jediné, čo priznám, že sme sa sa neodvážili, bola cesta cez vnútrozemie divokou prírodou. To som si netrúfla, ani sme na to neboli pripravení. Narazila som aj na svoj limit, keď sme prišli k prvej rieke, ktorú sme mali prebrodiť. To bolo na mňa veľa, aj keď manžel si to užíval.

Aké sú vaše ďalšie cestovateľské plány?

Máme zopár vysnívaných destinácií a postupne si ich plníme. Do toho nám pravdaže niekto vždy zmení plány, alebo nás niekam pozvú, alebo zrazu zistíme, že niečo iné dáva teraz väčší zmysel… Jedna z oblastí je Škandinávia. Tam chceme ísť, keď bude Patrik chodiť do školy. To je asi jediná destinácia, kam dáva zmysel chodiť práve cez prázdniny. Potom do Japonska a tiež rôzne parky v USA. Minulé leto sme boli mesiac v Kanade, tak si predstavujem, že to bude podobné.

Pociťujete veľký rozdiel cestovať s deťmi a bez nich?

Pravdaže. Tesne predtým, než som otehotnela, sme boli v Nepále a to bol úplne iný zážitok… Dvojtýždňový pochod. Je to pravdaže iné, musíme chodiť toľko, koľko vládzu chodiť aj ony.

Čo okrem pasu by bol prúser, ak by ste zabudli?

Lekárnička a nosítko. Lekárničku mám zvládnutú perfektne. A vo veľmi limitovanej miere aj hračky. Patrik má svoj vlastný batôžtek, musí si to vždy aj odniesť a doň si môže zabaliť, čo chce. To je kúsok domova, ktorý si berie so sebou. Hračky nám tak trošku aj sebecky pomáhajú. Vezme si svoje autíčko, s ktorým si jazdí, sám sa zahrá, musí sa o to starať a byť za to zodpovedný.

Máte overenú batožinu, do ktorej sa balíte?

Cestovná taška, ktorú viete nosiť na chrbte aj v ruke a nemá kolieska. Do toho sa vieme zabaliť všetci. 

Všetci piati?

Zvyčajne áno. Okrem toho máme pre každého také packing cubes – tie sa dajú aj dekompresovať – máme štyri kusy a pekne sa do toho zbalíme na 7 dní. Potom záleží od destinácie. Na Zéland sme napríklad nebrali postieľky. Na Fidži sme vedeli, že budeme veľa na lodi. V Malajzii sme postieľky mali. Máme cestovnú vychytávku, je ľahšia ako samotné dieťa a keď plánujeme na dlhší čas byť na jednom mieste, je to príjemné a pohodlné.

Žijete v Prahe – zvyknete cestovať aj po Čechách?

Máme celkom roztrúsenú rodinu. Často cestujeme na Slovensko. Ja som z Moravy, čiže keď je voľný víkend, cestujeme za rodinou. Teraz sa to, pravdaže, zmení. Všetci sa stretneme v lete na Machovom jazere.

Kam viedla vaša prvá cesta s troma deťmi?

Keď mali dvojčatá 6 mesiacov, požičali sme si karavan na tri týždne a prešli sme Slovinsko a Taliansko. To bola skúška, či to vôbec spolu dáme. S troma deťmi sme prvýkrát následne leteli do Mexika.

Ako riešite jedlo na cestách?

Snažíme sa vyberať si miesta, kde si môžeme navariť. Ísť trikrát denne s troma deckami do reštaurácie nie je žiadna sranda. 

Máte nejaké akčné tipy pre rodičov, ktorí chcú cestovať s deťmi?

Jasné, robíme aj cestovateľské prednášky. Pravdaže, nie je to univerzálne, ale máme takých 5 tipov alebo skôr našich postrehov z ciest:

  1. Treba si uvedomiť, že keď cestujete s deťmi, nie ste cestovateľ. Ste v prvom rade rodič – rodič na cestách. Budete musieť tíšiť, kŕmiť, utešovať, uspávať. Toto treba mať v hlave. Rodičovstvo sa nedá vypnúť.
  2. Nemať zbytočné očakávania alebo nadupaný itinerár a intenzívne presuny. Sú dni, keď budete len na ihrisku. Prečo ste sa trepali na druhú stranu sveta a celý deň ste na ihrisku? Berte to ako priestor na zamyslenie a malý „výdych“. Možnosť zamyslieť sa nad vaším ďalším plánom.
  3. Cieľ cestovania je spoločne strávený čas. Deti majú vtedy vašu maximálnu pozornosť.
  4. Nič vám neutečie 🙂
  5. Z ciest si berieme inšpiráciu do každodenného života. Pripomína nám, že treba tráviť čas vonku každý deň. Žiť jednoduchšie. Zbavovať sa záťaže. Hrať sa s deťmi a byť ako deti. Redukovať odpad. Byť spoločne s blízkymi a aj naďalej cestovať.

Aký máte v tieto dni popri troch deťoch režim home office?

Máme režim. Priznám sa, trvalo nám chvíľu, kým sme to zvládli. Najmä prvý týždeň bol náročný. A najmä mne dalo zabrať, kým som si uvedomila, že sa nedá zvládať všetko. Snažím sa začínať o pol deviatej – deviatej, ako keď zvyčajne začínam v práci.

Prvý týždeň som motivovane otvárala laptop už o siedmej ráno a myslela si, že zvládnem prvých pár emailov a popritom obslúžim deti, ale mýlila som sa. Ráno mám pre deti, potom si eventuálne odbehnem do inej časti bytu a pracujem. Rovnako som si vybookovala obedy a vtedy obsluhujeme deti na obed a sami sa pritom najeme.

Dievčatá si poobede ešte pospia, takže je relatívne pokoj. Patrik sa zahrá už aj sám. Večer dorábam, čo treba. Dôležité je uvedomenie, že nemusím zvládnuť všetko. Nemusím deti stále kontrolovať, podávať im desiatu a podobne. Sústredím sa na prácu a následne, keď nepracujem, venujem sa naplno im.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor!

Barboru a jej cestovateľské zážitky môžete sledovať na blogu FOX ON BOARD.

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár