Ako programujeme svoje deti?
Slovo dokáže byť niekedy oveľa silnejšou zbraňou, než si myslíme. Milé slová dušu pohladia, ale tie karhajúce v nej občas ostanú zapichnuté ako tŕň aj celé roky. Podobnou skúsenosťou si prešla aj mamička Beáta, ktorá nám posiela svoj príbeh.
Skúška trpezlivosti
Včera som s dcérkou zažila veľmi nepríjemnú scénku. Zo skúsenosti viem, že keď si začnem namýšľať, aká som fajn mama a ako perfektne svoje deti zvládam, zažiadam si o skúšku zhora, či to naozaj viem s nimi tak dobre, ako si myslím.
Začalo to celkom nevinne pri kúpaní. Dcérka videla, ako sa odličujem. Vypýtala si odličovací tampón, aby sa s ním mohla vo vaničke hrať. Nepáčilo sa jej, že som naň nedala vodu na odličovanie a hneď letel na zem. Môj bežne nízky tlak sa razom vyšvihol na solídnych 120.
„Prečo si to urobila?“ spýtala som sa.
„Nebol mokrý!“ znela rýchla odpoveď.
Zachovala som chladnú hlavu. Namočila som ho a znova podala. Ani tentoraz to nebolo v poriadku. Opäť letel oblúkom na zem s výrazom najhoršieho pohŕdania a výkrikom: „Nechcem!“.
Snažím sa byť trpezlivou matkou. No teraz bola tá správna chvíľa, aby som svojej päťročnej dcérke ukázala hranice. Krik, ani arogantné správanie u mňa nemajú a nikdy nebudú mať zelenú. Na svoje riešenie nie som veľmi hrdá, ale v danej chvíli mi nič lepšie nenapadlo.
Sila slov
Najskôr som počítala do desať. Dcérku som nedobrovoľne vytiahla z vaničky s argumentom, že aj tak má soplíky a kým sme riešili jej problém s vatičkou, voda už vychladla. Osušila som ju a zaviedla do izby. Veľmi som si nepomohla, lebo najbližších dvadsať minút sa tá malá, uslzená kôpka nešťastia nenechala obliecť a od zlosti kričala na celý panelák. Som prekvapená, že nám nikto neprišiel zazvoniť. Synček sa len nešťastne pozeral a svoj kúpeľ vybavil podozrivo rýchlo, aby náhodou aj jeho nestihol podobný osud.
Časť z vás zrejme podobné scény pozná. Niekedy sa im nedá vyhnúť, lebo nie sme stroje a naozaj nemáme nervy zo železa. Ale až teraz prichádzam k tomu podstatnému.
Celú scénku pozorovala moja mama, u ktorej momentálne bývame. Je v preddôchodkovom veku, v práci začína dosť skoro a verím, že svoj večer si predstavuje vo väčšej rodinnej pohode. Snažila sa mi „pomôcť“ a zakročila svojimi osvedčenými výchovnými metódami:
„Si škaredé dievča! Prestaň už plakať. Toto sa nerobí!“ povedala rázne.
Netušila, akú silu majú jej slová. Na moju dcéru až tak nie. Tá revala ďalej ako keby ju štvrtili a neviem, či babku vôbec počula. Tentokrát som vypenila ja a vykázala som mamu z miestnosti. S odkazom, že si chcem túto situáciu vyriešiť sama.
Nabudúce to urobím inak
Po chvíli sa dcérka utíšila a ja som sa konečne dozvedela, v čom bol problém. Tampónik si predstavovala namočený úplne celý a nielen časť a nechcela si ho namáčať do namydlenej vody, lebo už by nebol čistý. Absolútna banalita. Dalo sa to vyriešiť úplne inak a v pokoji. Už sa nedalo nič robiť. Príhodu som v hlave založila do tučnej zložky Nabudúce to urobím inak.
Vysvetlila som jej, už s väčším citom v hlase, že mi má vždy jasne vysvetliť, ako to chce, lebo mama nevidí do vnútra jej hlavičky. Ideálne by to bolo aj s použitím čarovného slova prosím. Mala som dojem, že sme si rozumeli. Dokonca ma objala a povedala mi, že ma ľúbi.
Dcérka sa za babkou až do konca večera neodvážila ísť. Nakoniec sme sa šli spolu ospravedlniť. Každá za seba. Ani ja som sa k nej nezachovala pekne. Prečo som vlastne na mamu tak vyštartovala? V hlave sa mi premietol film môjho života.
Životné nastavenie
Až do svojich osemnástich rokov som sa necítila pekná, ani extra nadaná. V mojich očiach som bola všedná. Niekedy som sa na seba nedokázala ani pozrieť v zrkadle. Neznášala som moje telo, účes, akné na pleti, snáď všetko na sebe. Zlom nastal až na vysokej škole, keď som stretla kamarátku, ktorá mi pomohla s mojím „imidžom“. Stačilo málo. Zmeniť rám okuliarov, spestriť šatník, počuť uznanie od druhých. Môj komplex o veľkosti Cheopsovej pyramídy bol zrazu preč. Kde sa však vzal? Už si nespomínam.
Povedala som o tom večer mame. Nechápala, ale cítila som, že ju veľmi mrzí, že ako matka o mojom komplexe celé tie roky vôbec netušila. Možno tie slová „Si škaredé dievča!“ pár krát povedala aj mne. Možno to nikdy nevyslovila ona, ale niekto iný. Malé deti si výroky dospelých až desivo presne uložia do podvedomia. Keď si nabudúce budete aj vy pripadať neschopné či nepekné, zamyslite sa prosím, kto vám do hlavy tento program nahral. Pravdepodobne vôbec nie je váš a je to lož. Ani ja, ani moja dcérka nie sme škaredé.
Premýšľam, koľkokrát ešte si naše malé dievčatká vypočujú podobné nezmysly. Koľko z našich detí bude natoľko citlivých, že ju použije ako súčasť svojho životného nastavenia až do dospelosti. Nechcem, aby si moja dcéra prešla tými istými traumami, ako kedysi ja. Dávam si záväzok, že pri každej príležitosti jej dám pocítiť, aká je krásna a citlivá a koľko pokladov sa v nej skrýva.
Posielam silné objatie všetkým mamám, ktoré sa snažia, tak ako ja, a napriek tomu na hrboľatej ceste výchovy zakopávajú. Nebuďme stopercentné mamy. Stačí, keď si nás naše deti zapamätajú ako láskavé a milujúce matky.
Pre všetky mamy, trpezlivé, vyčerpané, láskavé a milujúce pripravujeme ONLINE konferenciu Pre zdravie ženy, ktorá pohladí dušu a posilní telo. Vstupenky sú k dispozícii na: prezdraviezeny.sk.
