Chránené heslom: Skutočný príbeh: Nepriala som si nič iné ako obyčajný pokojný život

Share

Myšlienka, že by som niekedy mala dvojičky, bola pre mňa taká, asi ako keby nevidiaci odrazu zbadal dúhu. Jednoducho nepredstaviteľná až zázračná ako sám život, ktorý nám toto prekvapenie pripravil

Po dvoch deťoch som sa tešila do práce

Keďže som už mala doma dve deti, ktoré mi dali za tie roky  zabrať po každej stránke psychicky i fyzicky, či už to boli choroby, pobyty v nemocniciach, alebo samotná absencia socializácie. Túžila som po nájdení si zamestnania a zaradenia sa do života. Po doštudovaní som ostala na materskej doslova odtrhnutá od kolektívu s mylnou filozofiou, že matka musí byť plne sústredená iba na svoje deti a jej potreby sú úplne vedľajšie. Nevedela som šťastne žiť.

Sťahovali sme sa do nášho čerstvo postaveného, vysnívaného domu. Sťahovali sme sa s dvomi detičkami, už aj so synčekom Samkom. Bolo to naše druhé sťahovanie s deťmi. Dva roky sme bývali u rodičov a ďalších päť rokov v byte, kde sa len prehlbovalo naše zúfalstvo a túžba po vlastnom dome. Náš byt sme nikdy nenazvali našim domovom, neboli sme bytové typy ľudí a keď sa  Simonke začali problémy, záchranu sme videli vo vytvorení si ozajstného domova, kde budeme šťastní. Zrejme to bola naša hnacia sila, aby sme po prekonaní akýchkoľvek vnútorných či vonkajších prekážok, dom čím skôr skutočne postavili.

Konečne domov, ale inak ako v predstavách
Pamätám si, že týždeň po nasťahovaní celé dni pršalo, čo bolo na august netypické. Deti sa medzi nevybalenými krabicami necítili dobre, plakali a boli podráždené a ja ani nehovorím. Manžel musel chodiť do práce a vracal sa až pred večerom. Zvykali sme si samy a mne začalo bývať veľmi nevoľno. I keď sme šli do nášho vysnívaného bývania, psychicky som to znášala ťažšie. Uvedomila som si, že už dávno som v svojej rodnej dedine stratila všetky kontakty a pokiaľ si nenájdem čoskoro prácu a nezaradím sa do spoločenského života, tak sa namojveru asi zbláznim. Veľmi mi chýbal niekto, komu by som sa mohla zdôveriť o radostiach a starostiach života. Tak ako som nechcela, tak som podvedome kopírovala výchovu svojej mamy, ktorá sa pre nás v detstve celkom obetovala a nemyslela na seba. Tiež som si nepestovala žiadne kamarátstva s kamarátkami a ani nikým iným, bola som plne odovzdaná svojej rodine. No pomaly, ale isto som chradla.

Žila som v predstave, že v novom dome sa Simonke skončia tikové poruchy a stane sa šťastným dievčatkom, manžel sa bude realizovať dokončovaním prác okolo domu, ja sa zamestnám a zaradím konečne medzi dospelých. Nepriala som si nič iné ako obyčajný pokojný život.

Tehotenstvo ma prekvapilo                                                    

V  čerstvom dome plnom krabíc, kde by človek ešte ťažko hľadal nejakú rodinnú pohodu, som sa však cítila zle. Nestíhala som vybaliť krabice, ani zvoliť si systém existencie s deťmi. Napínalo ma z pachu ešte nevysušeného domu, farby omietok, dlážok. Najhoršie som sa cítila v kuchyni. Varenie predstavovalo problém. Zo všetkého ma napínalo. Začala som mávať silné kŕče v bruchu a keďže som ich spájala s nosením krabíc a sťahovaním, nevedela som, čo mi je. No moja predtucha bola čoraz jasnejšia. Pamätám si, ako som sa po návrate od lekára doma rozplakala. Manžel sa spýtal, čo sa stalo. Sedela som na gauči, pozerala z okna na hory a veľmi som plakala. Môj sen o práci práve odišiel..

Samko mal vtedy dva roky, Simonka sedem. Samko v novom dome veľa plakával, nevedel si zvyknúť. Na ihriská a prechádzky som s ním nevládala chodiť. To som ešte nevedela, že ťažké časy máme ešte len pred sebou.

Dvojičky. To nedám

Druhá tehotenská kontrola mi doslova vyrazila dych. To snáď nemôže byť pravda. Toto nie.

„Aaa, sú tam dve. Čakáte dvojičky,“ oznámil lekár. V tom momente som sa rozplakala. Boli to slzy úžasu a prekvapenia, samozrejme aj zdesenia, ale aj nekonečnej hrdosti a pocty od života. Slzy sa mi neprestávali liať po tvári, presne tak ako pred siedmimi rokmi, keď mi ten istý doktor povedal, že čakám svoje prvé bábätko.

Normálne som sa bála predstavy tretej kontroly. Vybehla som z čakárne a pálila bez vnemu okolitého sveta na parkovisko rovno do auta. Zabuchla som dvere a vtedy, tak ako asi ešte nikdy, vypustili sa zo mňa hádam všetky dlho skryté emočné prúdy plaču, aké som v srdci po tie roky ukrývala. Bol to srdcervúci plač plný emócií, ktorý sa spustil ako dážď z neba. V kabelke som nahmatala mobil a zavolala manželovi Radkovi. Nebola som schopná súvisle rozprávať, musela som sa nadýchnuť. „Čakáme dvojičky!!!!“ V mobile som počula výkrik: „Čo? A to ako to vieš? To sa pomýlil, veď tam bolo jedno!“

A nasledovalo ticho. Môj plač bol neutíchajúci, asi preto som nič nepočula. A potom  prišla mužská logika s dávkou zodpovednosti. Zohnať nové auto, aby sme sa pomestili. Vlastne musíme všetko kupovať dvojmo, čo bude viac peňazí… k tomu splácanie hypotéky, strava, dokončenie domu…

Neverila som si

Môj zúfalý plač však pramenil z iných obáv. Ako zvládnem dvojičky s dvoma ďalšími malými deťmi. Samka som ešte kojila a v tom čase som vstávala v noci k nemu skoro každé dve hodiny. Cítila som sa na smrť vyčerpaná s neutíchajúcimi bolesťami chrbtice. Nevedela som si predstaviť do tohto celého porodiť dvojičky. Vždy som mala v podvedomí obdiv k rodinám s viacerými deťmi, ale ja som bola z materstva nesmierne psychicky vyčerpaná.

Hoci som vyzerala a cítila sa ako chodiaca mŕtvola, vedela som, že to chcem zvládnuť. Musím. Ako každá matka, mala som v sebe silný materinský pud a tak sa začal boj. Veľmi mi chýbalo pochopenie a podpora od rodiny. Mala som pri sebe aspoň manžela, no on mal tiež čo robiť, aby to v sebe sám spracoval. Bolo to pre nás veľmi ťažké. Netrvalo dlho a nevoľnosti a kŕče v bruchu boli tak silné, že som sa niekedy nevedela pozbierať z kúpeľne a moje výkyvy nálady boli také veľké, že sa ma báli aj moje vlastné deti. Sú situácie, kedy si žena nevie pomôcť a aj keď to z hĺbky srdca nechce, nechtiac ubližuje svojmu okoliu…Nevládala som.

Deti sa ma báli

Pri Simonke som tehotenstvo preplakala, bývala som veľmi citlivá a tiež zlomená neplánovaným tehotenstvom. Pri Samkovi som sa dokázala nahlas smiať a naopak, cítila som v sebe silu a bojovnosť. Pri dvojičkách som sa cítila ako na frontovom poli a často som sa nevedela ovládať. Dokázala som sa na deti pre hocičo tak rozkričať, že môj hlas sa menil na nejakú mátohu a kričala som, až kým neplakali a mne neprišlo zle a znova som nedostala závraty. Aj keď som si uvedomovala, že tým škodím nielen svojim deťom, ale aj sebe a dvom bábätkám, ktoré nosím pod srdcom, strácala som kontrolu sama nad sebou, nevedela som ovládnuť svoje emócie. Zo snahy uchrániť svoje deti pred sebou, som 2,5 ročného Samka dala do škôlky, hoci som bola doma. Pamätám si, ako plakával. Behom pár týždňov prišiel o domov, v ktorom sa narodil, následne prudké odstavenie od dojčenia a nástup do škôlky. Simonka tiež veľmi citlivo znášala toto obdobie. Plakávala a povedala mi, že sme sa s tatinkom zmenili. Dnes viem, že namiesto zázemia a lásky pociťovala veľkú neistotu a úzkosti.

Kolabovala som

V 11. týždni tehotenstva som sa zobudila na silnú bolesť v bruchu. Bola omnoho intenzívnejšia ako tá, ktorá mi dávala zabrať doteraz. Pokúsila som vstať z postele a skrčená som sa prešuchtala do kúpeľne. Viem len, že vtedy sa to zintenzívnilo ešte viac a bolesť ma razom omráčila a postupne som strácala vedomie. Keď som sa na zemi prebrala, bála som sa, že sa to pri pohybe opäť zopakuje. Musela som sa však postaviť a podarilo sa mi prejsť do dcérkinej izby, kde som sa zvalila na posteľ a zatmelo sa mi pred očami. Keď som sa znova prebrala, snažila som sa privolať Radka a so zlomeným hlasom som mu povedala, že mi je veľmi zle. Skončila som v nemocnici. Nik mi však nevedel presne povedať, čo presne mi je. Uzavreli to ako zápal slepého čreva, ale keďže som bola tehotná, nemohli ma otvoriť. Po pár infúziách a naordinovaní antibiotík a liekov na tíšenie bolesti ma pustili domov.

Ako mi bruško rástlo, snažili sme sa zariaďovať náš domov, no každodenné bolesti mi všetko znepríjemňovali. Cítila som sa veľmi zle. Tehotenstvo bolo veľmi náročné. Nevládala som sa venovať Samkovi, ani Simonke pomáhať so školou. Nevedela som vydržať sama so sebou… Simonka túžila, že bude mať svoje vysnívané sestričky a Samko bračekov a my sme si povedali, že aj párik by bol krásny. Na ultrazvuku nám už jeden lekár potvrdil, že jeden je chlapec a druhé vyzerá na dievčatko.

Od 28. týždňa tehotenstva boj o život

Tehotenstvo pokračovalo a ja som počas neho viackrát ochorela. S manželom sme obaja oslávili tridsiatku. Následne sa moja imunita zosypala a po poradni v 28. týždni som už musela ostať v nemocnici. Nastal boj o čas a o život. Nemali pre mňa aktuálne voľnú izbu a tak som bola do večera prítomná priebehu štyroch pôrodov, ktoré mi na odvahe nepridávali. Naši drobci v brušku počas kriku tých mamičiek tak kopali, že namiesto udržiavania by som to nazvala vyvolávaním pôrodu.

Bola som si vedomá, že 28. týždeň je príliš zavčasu a že ani jedno z detí by možno neprežilo, prípadne by malo následky Zaťala som sa, že to zvládnem a život zvíťazí. Napichaná infúziami som si povedala, že budem bojovať čo najďalej. Začínali som s váhou prvého dieťatka cca 800g a druhé dieťatko cca 600g.

Deti prišli načas o mamu

Deti doma veľmi ťažko znášali môj pobyt v nemocnici. Simonka prestala jedávať a trápila sa. Samko veľmi plakával a veľmi netrpezlivo čakával na príchod tatina z práce. Ten chodieval z roboty neskoro, deti bývali na striedačku u starých rodičov. Srdce mi zvieralo, no musela som byť silná, aby som donosila zdravé detičky, ktoré raz budú našou pýchou a vďaka ktorým sa rozrastie naša rodina.

Simonka mala veľmi dobrú pani učiteľku. Napriek tomu bolo pre ňu ťažké zaraďovanie sa do kolektívu aj hľadanie kamarátok. Dúfala som, že to časom pominie a nájde si dobrú kamarátku, ktorá ju nesklame. Sklamala sa však veľakrát a zo školy chodievala s plačom. Trhalo mi to srdce. K 8. narodeninám som jej gratulovala z nemocnice. Jej prvé tanečné vystúpenie som sledovala online z nemocničného lôžka. Veľmi som plakala, túžila som ju vidieť naživo. Vedela som, že na sebe veľmi pracovala, snažila sa…a ja som nemohla byť pri nej.

Mami, keby to boli aj chlapci, vychováme z nich dobrých ľudí!

V 30. týždni si už doktori netrúfali riskovať a tak sa narodili dve predčasniatka. Rodila som v Trenčíne, lebo v nemocnici, kde som ležala, nemali prístroje pre nedonosené detičky. Predstava, ako sa to všetko skončí, mi naháňala strach. Vládala som už len plakať. Predtým som chodievala na kontrolu oziev minimálne dvakrát do dňa, tu som bola maximálne jedenkrát za deň. Tušila som, že to nie je v poriadku, celé noci som nespávala, bolelo ma brucho, chrbtica a telo. Keď som sa konečne odhodlala ozvať, po vyšetrení ma okamžite viezli na sálu a vykonali akútnu sekciu.

Prvé bábätko bol chlapček, hoci to malo byť dievčatko. Dali sme mu meno Dávid. Vedela som, že druhý bude tiež chlapček – Matúš. Vtedy som si spomenula na Simonku, na jej túžbu po sestričkách. Simonka je však úžasná mladá žena, lebo jej výrok: „Mami, keby to boli aj chlapci, vychováme z nich dobrých ľudí!“ mi dodával v tejto chvíli odvahu. Cítila som sa vyčerpane, ale zároveň veľmi hrdo.

Deti som videla sekundu

Na sekundu mi ukázali každé z bábätiek a sestričky s nimi hneď bežali preč. Manžel stihol prísť do nemocnice, no bábätká nevidel. Obe predčasniatka museli na JIS-ku. Viete si predstaviť, ako sa žena túži cíti po sekcii a k tomu sa dozviete, že detičky sú na JIS-ke.

Vtedy som sa už len modlila, bolesť som prekonávala vierou, že budú zdravé. Po týždňoch ležania v nemocnici som bola značne ochabnutá a zotavovala som sa horšie ako ostatné ženy. Veľmi som chcela byť schopná fungovať, no každý pohyb po sekcii dvojičiek bol pre mňa neuveriteľne vyčerpávajúci.

Boj o život

Na vizite mi doktorka prišla povedať o detičkách a vtedy som sa dozvedela, že obe bábätká sú v ohrození života. Matúško bol na tom horšie, aj keď mi pichali kortikoidy, zlyhali mu pľúcka a musel byť zaintubovaný, napojený na prístroje. Obaja nemali dovyvíjané ani ostatné orgány. Dávidko s hmotnosťou 1890g bol životaschopnejší, ale Matúškove nezrelé orgániky nevládali utiahnuť jeho váhu 2400g.  Veľa vecí, čo sa s ním dialo, mi nevedela vysvetliť ani doktorka. Dnes viem, že ho to poznačilo a má doteraz vplyv na jeho úzkostné nálady..

Keby ste ho mamička počuli v noci, ako žalostne plakáva, plakali by ste s ním

Keď sa mi podarilo došuchtať sa popri stene, pozrieť sa na svoje deti, nevedela som, či, môžem plakať. Chcela som, aby cítili matkinu oporu, ale slzy sa mi liali po lícach. Matúško mával také stavy plaču, že potreboval byť utlmovaný.

Pamätám si, ako mi jedna sestrička povedala „Keby ste ho mamička počuli v noci, ako žalostne plakáva, plakali by ste s ním!“ Mali útle telíčka, no pre mňa to boli tí najväčší bojovníci. Po pár dňoch Matúška skúsili odpojiť z prístrojov, no následne náhle museli znova zaintubovať, čo sa im vraj často nestávalo. Keď som sa dozvedela, že dostal sepsu – otravu krvi, vedela som, že je to s ním naozaj vážne. Bolestivé a zlé informácie sa valili každým dňom.

Dve deti samé doma, dve nevedeli, či sa dožijú rána

Neprestávala som však dúfať, že to prežije a to ako som sa neskôr dozvedela, že veci ktorými si prešiel, vraj nedonosené detičky prežijú málokedy. Bola som v šoku. Dve deti doma bez mamy a dve bojovali o život tu pri mne blízko a pre mňa tak ďaleko. Mojou úlohou bolo pozviechať sa a byť všetkým mojim deťom oporou, čo bolo v stave, v akom som sa nachádzala, náročné.

Spánok začal byť pre mňa tá najnedostupňejšia primárna potreba

Počas 24 hodín museli byť kŕmení každé dve hodiny. Lŕmenie jedného vyžadovalo nesmiernu trpezlivosť a časovo to tiež dlho trvalo. Len čo som odsala mliečko pre jedného a nakŕmila ho, druhý už plakal. Pokiaľ sme boli v nemocnici, pomáhali nám sestričky, no vedela som, že doma to bude omnoho náročnejšie popri starostlivosti o domácnosť a ďalšie deti. Snažila som sa nabrať čo najviac informácií o starostlivosti o predčasniatka. Po prepustení sme si s manželom viezli dve malé bábätká a dve staršie deti. Bola z nás veľká rodina, ktorá sa snaží udržať v nádeji, že v živote už zvládne všetko. Príchodu domov po dvoch mesiacoch pobytu v nemocnici som sa v kúte duše trocha obávala, pretože som vedela, že bábätká nemusia dobre znášať akúkoľvek zmenu a ich útle telíčka nemajú vyvinutú obranu a sú náchylné na akékoľvek choroby.

Obdobie, keď som nevedela, či je pondelok alebo piatok, či je noc alebo deň

Pamätám sa ako lialo, keď sme doviezli deti domov. Samko mal tri rôčky a Simonka osem. Začalo sa nám obdobie s dvojičkami, ktoré bolo vyčerpávajúce ako pre mňa, tak aj pre manžela a tiež súrodencov. Pamätám si to ako jednu eufóriu, v ktorej sa ozýva neustály plač detí. Mala som stavy, kedy ma prestávalo poslúchať telo. Nedokázala som pohnúť končatinami a bála som sa, aby mi ruky neodumreli, keď som mala na nich niektoré z detí. Vyčerpanie, nedostatok spánku a neustále behanie po doktoroch.

Dnes majú chlapci tri rôčky a raz im vyrozprávam ich príbeh.