Slovenka Adriana v Japonsku: Od Japoncov počúvam, že som japonskejšia ako oni

Share

Adriana Takada je Slovenka pochádzajúca z Nitry, ktorej učarovalo Japonsko a žije tu už 15 rokov. Má muža Japonca, ktorý plynule hovorí po slovensky, no o vlastnej kultúre toho moc nevie. Adriana je zase totálny japonský maniak a každý deň ju fascinuje niečo nové (samozrejme, japonské). Momentálne je na materskej dovolenke, predtým pracovala v cestovnej agentúre, ktorá organizuje výlety na mieru. Na svojom instagramovom profile @hascik zdieľa svoj život Slovenky v Japonsku. Ako mama dvoch detí nám v rozhovore prezradila:

  • aké je žiť v Japonsku,
  • čo jej zo Slovenska najviac chýba,
  • v čom sa najviac odlišujú japonskí muži od tých slovenských,
  • či jej nechýba, že sa v Japonsku neslávi Veľká noc,
  • akí muži využívajú platené spoločníčky v špeciálnych baroch,
  • ako sa jej muž naučil hovoriť plynule po slovensky,

V Japonsku žijete s malými prestávkami už 14 rokov. Spoznali ste ho ako študentka, turistika, pracujúca manželka aj ako matka. Čo vás tam zavialo? Líšil sa váš pohľad na Japonsko počas jednotlivých období, ako ste ho vnímali?

Od malička ma veľmi fascinovala Ázia, moja teta tam chodila pracovne ešte v čase, keď to vôbec nebolo pre našinca bežné a vždy odtiaľ doniesla zaujímavé predmety a príbehy. Konkrétne na Japonsko som sa začala orientovať v čase, keď som mala asi 11-12 rokov. Na RTL2 vtedy bežal japonský animovaný seriál Sailor Moon o superhrdinkách, ktoré zachraňovali svet, teda hlavne Japonsko (úsmev). Tento seriál však mal aj druhú líniu a to bol bežný život hrdiniek v Tokiu. Pre ne obyčajný, pre mňa taký neobyčajný a fascinujúci. Práve kvôli nemu som seriál pozerala a práve kvôli tomuto seriálu som veľmi túžila navštíviť raz Japonsko.

Bol to však len sen, ktorý sa mi v tom čase zdal takmer nedosiahnuteľný. Jedna z mojich najlepších kamarátok z gymnázia sa však rozhodla ísť študovať japončinu (mimochodom, tiež to u nej začalo týmto seriálom, no ona si potom obľúbila aj iné) a keďže bola najlepšia z triedy, vybrali ju na študijný pobyt hneď ako prvú. A zrazu som sedela pred počítačom a cez mail si s ňou dohadovala, že za ňou cez letné prázdniny prídem… mal to byť taký ten výlet raz za život, splnený sen. No a „trošku“ sa mi to predĺžilo…  🙂 za čo som však neuveriteľne vďačná, lebo Japonsko sa za jeden výlet obsiahnuť nedá, ako som neskôr zistila, ani jeden celý život nestačí!

A to som si po tej prvej dovolenke myslela, že už som všetko videla, haha! Hej, videla som všetko, čo sa dá nájsť v bežných cestovných sprievodcoch, ale skutočné Japonsko začína tam, kde sa tieto knihy končia. Úplne iné Japonsko som zažila neskôr ako študentka, potom ako pracujúca a teraz ako matka zažívam znova iné Japonsko. Navyše zoznam toho, čo tu chcem vidieť a zažiť, sa doslova každým dňom predlžuje a to si myslím, že žijeme celkom aktívny život a dosť často si z toho pomyselného zoznamu odškrtávam. No na každú odškrtnutú položku pripadá najmenej 10 nových…

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenka v Japonsku (@hascik)


Vaša zahraničná prestávka bola istý čas v Singapure. Čo vás na Singapure očarilo?

Ja som v Singapure bola raz na dovolenke ešte predtým, ako sme tam išli bývať. Už vtedy ma očarilo, aké je to mesto zelené, všade sú obrovské stromy, z ktorých visia liany či orchidey. Vtedy som si pomyslela, že tu by som pokojne aj bývala (úsmev). No keď sme sa tam presťahovali, tak ma to dosť rýchlo prestalo baviť…

Singapur leží takmer na rovníku a celý rok je tam rovnako – horúco a vlhko – doslova ako v saune. Ročné obdobia žiadne, takže ten pohľad je stále rovnaký a po čase sa človeku aj tie exotické rastliny zunujú... Navyše Singapur je veľmi maličký, v porovnaní s Tokiom je to úplná dedina, takže ani na objavovanie tam toho až toľko nie je. V našom prípade však práve toto bola jeho devíza, pretože sa nám tam narodil náš prvý syn (sťahovali sme sa 2 mesiace pred pôrodom), mne trvalo dosť dlho sa po pôrode zotaviť, tak som si užívala kľud a pokoj (čo v Tokiu nie je možné, lebo tu ma to stále niekam ťahá (úsmev), tiež veľký komfort Singapuru, taxíkom ste kdekoľvek za pár minút, všetko sa dá vybaviť online, všade nečaká milión ľudí.

Tiež som si veľmi užívala, že sa nikde nesmie fajčiť. A v konečnom dôsledku aj to hrozné teplo bolo plus, neviem ako stíhajú prebaľovať matky, ktoré rodia v zime! Keď sme boli u našich, najhoršie bolo bábätko stále vyzliekať a obliekať, v Singapure stačí len plienka (úsmev). Bol to úplne iný život ako v Tokiu. Tu neustále objavujeme niečo nové, zatiaľ čo tam sme chodili stále na tie isté miesta, my konkrétne do botanickej a zoologickej, občas sme si to spestrili barom a ja aj popoludňajším čajom (v bývalej britskej kolónii je to veľká vec). Tie posledné spomínané veci mi aj najviac chýbajú, ich zoologická nemá vo svete konkurenciu a ísť s kamoškami do nóbl baru alebo na čaj je v Tokiu logisticky aj finančne náročnejšie.

Prečítajte si aj: Materská dovolenka na plachetnici. Anna s rodinou sa plavila z Holandska až do Karibiku

Prezraďte nám, svadbu ste mali len v Japonsku v tradičnom kimone alebo aj klasickú v bielych šatách na Slovensku?

My sme chceli vlastne len slovenskú svadbu! Svadba je jednou z mála vecí, ktoré v Japonsku ozaj nemusím. Svadba tu je finančne veľmi nákladná nielen pre sobášiacich sa, ale aj pre hostí, lebo každý musí odovzdať veľký finančný dar. Navyše je aj nudná, trvá len dve hodiny a je to vlastne len obed alebo večera, kde sa počúvajú príhovory od najdôležitejších hostí (čo sú ľudia ako váš šéf, teda takí, ktorí vás najmenej poznajú, čiže sú to skutočne len nudné oficiality).

Sobášiaci si potom urobia nejaké svadobné gesto, ako krájanie torty či rozbíjanie sake, pri ktorom ich všetci fotia a to je koniec. Nikto sa tu na svadbu neteší, dokonca manželia ani nechodia spolu, aby ušetrili. Je to skôr povinnosť ako radosť. Obrad v šintoistickej svätyni je iná vec, ale tam chodí len najbližšia rodina, iní hostia nie. Preto sme chceli len svadbu na Slovensku a tá bola presne taká, akú som si vysnívala, obrad v záhrade, hostina v kaštieli, čepčenie v krojoch a zábava až do rána. Na našich japonských hostí to urobilo veľký dojem a kúsok z nej sme premietli aj na našej japonskej svadbe, ktorú sme nakoniec museli mať, lebo si to želala manželova rodina.

Váš muž je Japonec, ktorý plynule hovorí po slovensky. Naučil sa to od vás? Za aký čas?

Nie, nenaučil sa to odo mňa. Môj muž bol na ročnom študijnom výmennom pobyte na Slovensku. Na mojom gymnáziu. Tam sme sa aj zoznámili, no vtedy sme boli len kamaráti. Mala by som povedať, že sa po slovensky naučil v škole, no skutočnosť je taká, že sa to naučil hlavne v pohostinstvách (úsmev).

Čo hovorí na Slovensko?

Na Slovensku sa mu veľmi páči a rád sa sem vracia. Jediný problém má s jedlom. Jeme hrozne veľa ťažkého a nezdravého jedla. Ale s tým mám už problém aj ja, takže sa mu vôbec nečudujem. V pestrosti, rôznorodosti a čerstvosti sa Japonsku nik nevyrovná. Tento problém sme mali aj v Singapure a to má Singapur k Japonsku oveľa bližšie. Vždy sme sa tešili späť do Japonska, že sa konečne dobre (a lacno!) najeme.

V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi slovenskými a japonskými mužmi?

Určite v gentlemanstve. Japonskí muži to nemajú v sebe, tu neboli rytieri, ktorí zachraňovali princezné a spievali im pod balkónmi. Tu boli samuraji, ktorí pili čaj či aranžovali kvety a na ženy nemali čas (úsmev). Keď sa naťahujem s kočíkom či batožinou u nás, ešte to ani nezdvihnem a už je niekto pri mne, aby mi pomohol. Tu okolo mňa prejdú desiatky mužov a tvária sa, že ma nevidia. Ani len tehotnej či babke vo vlaku neuvoľnia miesto. Kdesi som čítala, že vraj tu existujú kurzy, ako sa stať gentlemanom, lebo japonské ženy to vidia v zahraničných filmoch a chcú tiež takých mužov (úsmev).

Mladí muži už sú k ženám oveľa pozornejší a viac im pomáhajú, ale teda stále sa majú veľa čo učiť. Ja by som si tradičného Japonca určite nezobrala. Môj muž strávil veľa času v zahraničí, okrem Slovenska aj v Amerike, Kanade, Brazílii, Anglicku či Francúzsku, takže je v mnohých veciach úplne iný. Len čo sa týka jedla je 100% Japonec (úsmev).

Na Vašom IG profile spomínate, že Japonsko z vás spravilo kvetinového maniaka. V čom sú japonské kvety výnimočné? V čom spočíva ich čaro?

Samotné japonské kvety nie sú výnimočné, ale prístup ľudí k nim je výnimočný! Japonci kvety milujú, a to rovnako ženy ako aj muži. Napríklad ikebana, známe aranžovanie kvetov, bola v minulosti mužská záležitosť a doteraz sú najlepší aranžéri muži. Je úplne bežné vidieť, ako sa japonský muž cestou do práce zastaví, aby si odfotil rozkvitnutú sakuru. Alebo vlakoví maniaci si neodfotia len vlak, skôr si odfotia, ako vlak prechádza rozkvitnutou alejou. A Japonci to s kvetmi jednoducho vedia, to vidno na bežných pouličných výsadbách, v záhradách, ale aj na úplne maličkej vázičke kvetov na stole v reštaurácii.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenka v Japonsku (@hascik)


Dôkazom tohto vášho očarenia sú krásne fotky, s ktorými sa delíte s ľuďmi na sociálnych sieťach. Za týmito obrazmi musí človek špeciálne vycestovať alebo je to bežný jav?:)

Je to úplne bežný jav. Ja za kvetmi veľa cestujem, lebo rada vždy objavujem niečo nové. Baví ma, že všade je to trochu iné, raz to môže byť iná kombinácia kvetov, inokedy hrad, chrám, či vyhliadka na pozadí. No väčšina ľudí pozerá len kvety vo svojom susedstve, či v okolí práce. A napriek tomu majú vždy čo pozerať, lebo aj v tom najmenšom parku je vždy vysadených niekoľko základných druhov, ktoré kvitnú v rôznych sezónach. Oni to dokážu aj v mini predzáhradkách, čo majú na šírku tak 30 centimetrov. Na jar každá firma organizuje pre svojich zamestnancov firemné hanami, pozeranie kvetov. A nech sídli kdekoľvek, vždy majú kde ísť, lebo kvety sú tu naozaj všade.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenka v Japonsku (@hascik)

Zaujímavosťou je, že aj v Japonsku je obľúbená ryba kapor. Prečo je tomu tak?

Na ozdobu, nie na jedlo (úsmev). V minulosti sa dosť jedol, bola to najobľúbenejšia sladkovodná ryba (aj keď treba povedať, že vždy sa viac jedli morské). Čítala som, že dusený v miso vývare bol podávaný tehotným ženám na zlepšenie toku materského mlieka. Dnes už však treba reštaurácie, kde ho podávajú, naozaj hľadať, nie je to bežná vec. Aspoň teda na jedlo nie, na ozdobu áno, koi kapre v jazierku sú v takmer každom parku či záhrade. A to najkrajšie jedince môžu byť naozaj veľmi, veľmi drahé. Vtedy som o kaproch písala rôzne zaujímavosti, lebo to práve bola sezónna ryba podľa starého japonského kalendára.

Japonsko rozoznáva až 72 sezón. Podľa čoho sa delia?

Podľa starého japonského kalendára sa rok delí na 24 období a tieto sa ďalej delia každá na tri veľmi konkrétne sezóny. Japonci rozoznávajú najmenšie odtienky. Nie je to len podľa počasia, ale podľa toho, čo sa celkovo deje v prírode. Názvy tých sezón sú napríklad Prvé broskyne rozkvitajú, Vrabce začínajú hniezdiť, Divé husy odlietajú na sever, Žaby začínajú spievať, Slivky žltnú, Vejú chladné vetry, Ryža dozrieva, Hmyz zalieza pod zem, Dúhy sa schovávajú a tak podobne. Teraz je sezóna s názvom Večerné cikády spievajú. Večerné cikády sú iný druh ako cikády, ktoré spievajú na začiatku leta, je to predzvesť toho, že leto pomaly končí. No nie je to len o tom jednom jave, každá sezóna má vždy sezónnu rybu, ktorá práve vtedy chutí najlepšie, sezónne ovocie a zeleninu, samozrejme aj kvety či aktivity. Je to veľmi komplexné a naozaj to sedí. Japonci sú veľmi sezónni a keď je niečo mimo sezóny, tak to proste nedostať, aj keď je to pre danú oblasť typické. Nikde inde na svete si človek tak veľmi neuvedomuje sezónnosť ako práve tu.

Aká sezóna je vaša najobľúbenejšia?

Neviem, či mám odpovedať podľa našich či ich sezón, ale celkovo je tu moje najobľúbenejšie obdobie jeseň. Jeseň tu je nádherná, hýri farbami, tie farby japonských javorov a ginkga dvojlaločného sú ozaj neuveriteľné! A aj počasie je vtedy najkrajšie, málokedy prší, obloha je neskutočne modrá a je príjemne, zväčša medzi 15 – 20 stupňov, pre mňa úplne ideálne! Väčšina ľudí túži prísť do Japonska na jar, keď kvitnú sakury. Áno, sakury sú tiež prekrásne, ale vôbec to nie je ideálne obdobie na návštevu. Počasie je nestabilné, jeden deň úplné leto a druhý strašná zima, často prší a dokonca som zažila, že aj snežilo. Navyše sakury kvitnú len týždeň, keď človek prešvihne presne ten týždeň (ktorý je vždy iný), už nenájde nič. Javory sú naopak krásne aj mesiac. Takže podľa japonských sezón je určite moja najobľúbenejšia Javory a brečtany žltnú.

Prečítajte si aj rozhovor so Stankou Krhlovou: Náš život v Instanbule

Aké je to vychovávať deti v cudzom prostredí? Cítite sa tam už ako doma, prijatá?

Ťažko povedať, či cudzie. Ja, ako matka, žiadne iné nepoznám a naopak sa občas čudujem veciam, čo sa dejú na Slovensku (úsmev). Doteraz mi až tak cudzie neprišlo, ale teraz, ako vyberáme školu pre staršieho syna, musím priznať, že je to ťažšie, lebo nepoznám ich školský systém, keďže som si ním neprešla. Ale to sú vždy také organizačné a systémové veci, v bežnom živote problém nemám. Naopak, často od Japoncov počúvam, že som japonskejšia ako oni, aj keď to skôr vychádza z mojich záujmov a vedomostí, vnútorne určite Japonka nie som a ani nechcem byť. Nad tým tu často cudzinci nariekajú, že aj keď vedia perfektne po japonsky, Japonci ich nikdy nebudú brať ako Japoncov. Tomu ja nerozumiem. Prečo by aj mali? Ja som rada, že ma akceptujú takú aká som.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenka v Japonsku (@hascik)

V čom sú základné rozdiely vo výchove a rodičovstve v porovnaní so Slovenskom?

To je ťažko povedať takto všeobecne, rovnako ako u nás, aj tu existujú všetky extrémy od super eko bio rodičov po takých, čo na všetko kašlú, napchávajú deti v mekáči a nechajú ich celý deň sedieť pred telkou. Ale mám pocit, že sa tu viac dbá na vzdelanie, u nás je stále bežné, že deti nastúpia do najbližšej školy, tu je viac rodičov, čo chcú deti dostať do najlepšej. To hovorím o základnej, nie o gymnáziu. Tu sú prijímačky aj na základné školy, dokonca aj do niektorých škôlok a veľa detí preto chodí od malička na doučovanie. Nejaká škola na doučovanie je tu pomaly za každým rohom.

Od akého veku jedia deti sushi?

Uhorkové či vajíčkové jedia, odkedy začnú jesť pevnú stravu, surové ryby zväčša od 3 rokov. Ale treba povedať, že čerstvosť je tu na prvom mieste, na Slovensku by som deťom sushi jesť nedala…

Váš starší šesťročný syn sa venuje kembu (tanec s mečom). Čo si máme pod tým predstaviť?

Kembu patrí do kendžucu, čo je zastrešujúci termín pre všetky školy japonského meča. Kendžucu znamená „metódy, techniky a umenie japonského meča“ a pochádza z triedy samurajov. Teraz je oveľa obľúbenejšie kendó, ktoré znamená „cesta meča“ a je moderným bojovým umením, ktoré je iba potomkom kendžucu. To sa myslím dá robiť aj u nás. Pri kende sa používa bambusový meč a ochranné brnenie, ale pri kendžucu sa nič z toho nepoužíva. Je smiešne, že veľa cudzincov chce robiť kendó, aby boli ako samuraji, zatiaľ čo vtedy žiadne kendó nebolo (úsmev). Ja som veľmi rada, že môj syn si vybral toto skutočné umenie. Vybral si to totiž sám, ešte keď mal 3 roky to videl na festivale a úplne ho to dostalo!

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenka v Japonsku (@hascik)

Nemáte o neho strach, že si ublíži?

Vôbec nie. Meče, ktoré používa, sú totiž tupé. Aj keď samozrejme, aj takým mečom si môže ublížiť, spolieham sa však na to, že to musí robiť seriózne, tam nie je priestor na hlúposti. Skutočné meče majú len ozajstní majstri, ktorí sa tomu venujú aj v dospelosti a musia mať na ne zbrojný pas. To sú totiž také tie meče, ktoré rozrežú hodvábnu šatku v lete. Keď nám synov učiteľ ukazoval ten svoj, nedovolil mu ani priblížiť sa, musel byť asi pol metra od neho. A také meče sú samozrejme aj veľmi drahé. Robia sa na objednávku, sú personalizované a treba na ne dlho čakať. Synov učiteľ na ten svoj čakal osem rokov. Výroba samotného meča totiž trvá niekoľko mesiacov a najlepší majstri majú objednávky na roky vopred.

Prečítajte aj o Mayi Krásnej a jej živote v Austrálii

V Japonsku sa neslávi Veľká noc. Čo majú v tomto období oni?

Toto mi práve príde zvláštne, nie preto, že by to mali sláviť, na to nemajú dôvod, ale vzhľadom na to, že prebrali Halloween či Vianoce (len ako komerčné sviatky, hlbší zmysel to pre nich nemá), tak títo milovníci milučkých zvieratiek a hlavne zajačikov práve tento sviatok vynechali?

Ale teda mne osobne vôbec nechýba, predovšetkým nie jeho slovenská verzia (úsmev). Japonci majú množstvo svojich nádherných sviatkov, niektoré sa oslavujú v celej krajine, iné sú regionálne. Hlavný sviatok je pre nich obdobie Nového Roka (pri čom je zaujímavé, že ho oslavujú 1. januára ako my, ale používajú čínsky zverokruh a svoj rok – momentálne máme rok Reiwa 3), je to rodinný sviatok plný tradícií, podobne ako u nás Vianoce, kedy sa pri slávnostnom stole zíde celá rodina.

Obdobie, kedy u nás býva Veľká Noc, je práve obdobie kvitnutia sakúr, čo je veľká vec na ktorú čaká celý národ. Meteorologická stanica Japonska robí okrem predpovede počasia aj predpoveď kvitnutia sakúr, ktorú všetci podrobne sledujú a plánujú si aktivity viac podľa nej, ako podľa predpovede počasia. Všade sú sakurové festivaly, kde si môže človek pozrieť tradičné tance, divadlá či hudbu pod rozkvitnutými sakurami, ľudia si plánujú hanami, čo sú pikniky pod rozkvitnutými sakurami s rodinou, priateľmi či kolegami. Všetko sa predáva so sakurovým motívom či príchuťou. Celá krajina sa zmení na jeden veľký ružovo-biely obláčik.

V Japonsku sú známe aj rôzne špeciálne rituály. Máte aj vy niečo konkrétne?

Život v Japonsku veľmi vychádza z tradícií a v podstate všetko, od pitia čaju až po kúpanie, môže byť rituálne. Mnohé každodenné činnosti sú povýšené takmer na umenie. Samozrejme, nikto nedodržiava všetko, každý si vyberá, čo mu je blízke alebo čo je pre neho dôležité. Ja napríklad chodím každý týždeň na čaj matcha do čajovne, je to taký môj relax a dobíjanie bateriek. Nejde len o to dať si čaj, ale dať si ho v čajovom domčeku s výhľadom do nádhernej záhrady. Takisto o spôsob prípravy. Aj keď chodí človek stále na to isté miesto, vždy je to iný zážitok. Pohľad do záhrady sa mení podľa počasia a sezóny, takisto použité nádoby a sladkosti sú výlučne sezónne.

Chodím tiež do školy ikebany (aranžovanie kvetov). Aj keď sa možno zdá, že ide len o to naskladať kvety tak, aby spolu ladili, vôbec to tak nie je, je to veľmi zložité. V ikebane nie je absolútne nič náhodné, ani počet lístkov či tvar stonky, všetko sa upravuje podľa presných princípov. Ja sa potom snažím podľa týchto pravidiel aranžovať aj kvety doma, ale nie je to také jednoduché, ako pod vedením učiteľa…

Prečo?

Problém a zároveň aj pozitívum tohto je, že sa očakáva, že človek bude svojej vybranej záľube 100% oddaný, bude sa jej venovať celé roky a dotiahne ju do dokonalosti (aj keď oficiálne dokonalosť nemôže nikdy dosiahnuť). Ja by som si rada vyskúšala napríklad aj kaligrafiu či hrnčiarstvo, ale tu sa takéto veci nedajú robiť len tak polovičato. To bol problém už na škole, chcela som chodiť na tradičnú lukostreľbu, ale po prvých pár hodinách, kedy som sa učila len správny postoj a ani raz som si nevystrelila, mi oznámili, že ak chcem chodiť aj naďalej, musím si kúpiť celú výstroj. Keďže som to brala len ako spestrenie školy, neplánovala som do toho investovať (tá výstroj je veľmi drahá), musela som sa toho nakoniec vzdať a začala som chodiť na tanec s vejárom, ku ktorému bolo treba len yukatu (druh kimona) a vejár (úsmev). Aj keď náhodou niekto nemá špecifickú záľubu, rituály tu sprevádzajú ľudí doslova na každom kroku.

Množstvo rituálov je náboženských. Aj keď väčšina Japoncov tvrdí, že sú ateisti, vôbec to tak nie je. Náboženstvo je tu tak silno späté s každodenným životom, že oni si často ani neuvedomujú, že robia niečo náboženské. Napríklad je úplne bežné, že študenti idú pred dôležitou skúškou do svätyne poistiť si ju. To isté platí pre úplne všetko, od úspechu v práci až po pôrod. A rovnaké množstvo rituálov je svetských. Asi úplne každý Japonec si rád vychutná tradičný kúpeľ, či už doma v špeciálnej vani ofuro alebo v tradičných kúpeľoch onsen. Je naozaj krásne, že si takto udržiavajú tradície, no v určitých oblastiach je to aj nevýhoda. Napríklad v práci je veľmi ťažké presadiť niečo nové.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slovenka v Japonsku (@hascik)

Čo je pravdy na tom, že v Japonsku sú špeciálne bary, kde si ženatí aj slobodní muži najímajú ženy ako spoločnícky? Žiadny sex, ale komunikácia na úrovni, dvíhanie sebavedomie, spoločnosť mladých inteligentných pekných žien.

Na Slovensku je dosť veľa erotických salónov a poznáte niekoho, kto tam chodí? Ja teda nie (úsmev). Áno, takéto bary tu existujú, ale vôbec to nie je bežná vec. Tento mylný názor u nás žiaľ existuje, odkedy vyšla kniha, ktorú napísala jedna Slovenka, ktorá v takom bare pracovala. Ja jej skúsenosť nespochybňujem. Pre ňu to bola bežná vec, keďže v takom prostredí žila, dokonca s manželom, aj so všetkými priateľmi sa zoznámila práve tam. No pre väčšinu Japoncov to nie je bežné. Ja som tú knihu kvôli tomu pôvodne ani nechcela čítať, ale dostala sa ku mne, tak som si ju nakoniec prečítala a musím povedať, že bolo pre mňa zaujímavé dozvedieť sa, ako to tam funguje.

Priemerný človek si vôbec nemôže dovoliť tam chodiť. Kedysi sa týmto barom darilo, lebo si mohli firmy večer v takomto bare dať normálne do nákladov. Ono sa to totiž bralo ako moderná verzia geiša reštaurácií, aj keď osobne si myslím, že toho majú pramálo spoločné. Geiše boli umelkyne, museli roky študovať, ovládať spev, tanec, hru na tradičných nástrojoch, zatiaľ čo dievčatá v týchto baroch nemusia mať vyštudované nič, len pijú alkohol s mužmi. No tieto časy sú už dávno preč, pamätajú si ich akurát tak dnešní dôchodcovia, ani firmy si už dnes večery v takýchto baroch nemôžu dovoliť. Často sa tam vraj stretávajú ľudia spojení s podsvetím.

Prečítajte si aj o Slovenke žijúcej v Toronte: Zo Slovenska mi chýba treska a bryndza

Viete si predstaviť vrátiť sa na Slovensko a žiť tu?

Toto je práve naša večná dilema! Ja som veľmi naviazaná na svoju rodinu a veľmi mi chýba. Deti milujú tráviť čas na chate s veľkou záhradou mojich rodičov a aj keď u nás všetci na to nadávajú, aj ja aj môj muž si myslíme, že školský systém je na Slovensku lepší (myslím školy, nie škôlky, tie sú tu výborné). Problém je však s prácou pre môjho muža, ak nezmení oblasť, je viazaný na veľké finančné centrá.  Najväčší problém máme určite všetci s jedlom. Aj ja som si už zvykla na veľkú pestrosť, čerstvosť a výbornú kvalitu potravín. Na to, že japonské jedlá sú ľahké. Mne je už po týždni doma vždy ťažko a najviac sa vždy teším späť, že sa konečne dobre najem.

V čom je iné poskytovanie služieb na Slovensku a v Japonsku?

Musím priznať, že som si zvykla na vysokú kvalitu služieb. U nás sa hovorí náš zákazník, náš pán, ale teda často mám pocit, že by to skôr vystihovalo náš zákazník, náš odpad… Tu sa hovorí náš zákazník, náš boh a platí to 200%!

A pritom je tu väčšina vecí oveľa lacnejšia ako u nás. Špeciálne to platí pre rôzne atrakcie pre deti. U nás niekto urobí nejakú blbosť a dá na to neskutočné vstupné, tu sú úchvatné veci zadarmo alebo s minimálnym vstupným. A tiež sa mi páči, že sa tu ľudia nepotrebujú predvádzať pred ostatnými a nie je tu taká okatá závisť. Nikto nerieši, že niekto je oblečený ako z najlacnejšieho čínskeho obchodu a dá si večeru za 500 euro alebo že pred búdou, ktorá vyzerá ako trochu lepšia kadibúdka, stojí najnovšie Porsche. Ľudia proste investujú do toho, čo ich baví a zaujíma a každý vie, že ak má niekto Porsche, neznamená to, že býva v paláci a naopak to, že niekto chodí metrom neznamená, že bohatý nie je. Toto sa mi naozaj veľmi páči!

Čo by ste chceli odkázať slovenským akčným ženám a mamám?

Robte veci pre seba, nie pre iných! (úsmev)

Zdroj foto: archív A.T, @hascik

Slovenka a mama troch detí v Singapure: Väčšina mojich najlepších kamošov v krajine sú barmani alebo tetovači