Denník zamestnanej matky: To je už zase ráno??

Danielle Medená 21. novembra 2021

Počasie vonku je čoraz sychravejšie a mnoho z nás si volí radšej domáce pohodlie v teple. My vám tieto dni chceme spríjemniť a preto sme si pre vás so spisovateľkou Danielle Medenou pripravili novú rubriku. Každý týždeň budeme zverejňovať kapitoly z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom.

Kto je Danielle Medená?

Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.

Kapitola 6: Rána zamestnanej matky.

Určite to poznáte.

Zvoní budík.

Prvé, čo vás napadne, je:

„Ešte predsa nemôže byť ráno, len teraz som si ľahla.“

Skutočnosť ale je, že ste si ľahli už o desiatej, ale celá noc sa skladala z:

„Mamííííí, utiekla mi perinkaaaa….“

„Mamíííííí, trčí mi nožičkaaa….“

„Mamííííííí, snívalo sa mi niečo škaredé…..“

A tak ďalej

Začína sa ranná šichta. Vstanem, nadávajúc na idiota, ktorý vymyslel, že pracovná doba bude od ôsmej. Došuchcem sa do kuchyne, v polospánku vytiahnem čajové vrecúška, postavím vodu a kým zovrie, postojačky si hodím minútového šlofíka.

Urobím raňajky, naservírujem na stôl, pripravím desiatu, zbalím malej čaj a jablko do obedárika a idem ich pobudiť. Drahého budím cestou šteknutím do spálne: „Vstávaj, už je pol siedmej.“ Ak sa aspoň prehodí na posteli, je šanca, že započul. V opačnom prípade na neho vypustím deti hneď, ako sa mi podarí vytiahnuť ich z pelechu.

„Dobré ráno zlatíčka, vstávať, šup šup, do škôlky, do školy…“

Vždy sa snažím povedať im aspoň nejakú pozitívnu vec, na ktorú sa daný deň môžu tešiť – je piatok, máte karneval, idete do divadla, je Deň detí, máš narodeniny a podobne. Keďže ale tieto udalosti sú naozaj veľmi striedmo rozložené, uchyľujem sa k poslednej slamke – na raňajky máš koláčik, alebo – môžete ísť zobudiť tatinka. To posledné zaberá spoľahlivo a navyše – stáva sa pomerne často.

Nasledujúce činnosti sú – najesť, napiť, obliecť, učesať, pobaliť, priebežne zažehnávať tlejúce hádky o konkrétnu polovicu pohovky a väčší kus makového koláčika – aj keď by som prisahala, že sú na stotinu milimetra rovnaké. Rozdať vitamíny a iné placebo prostriedky, obuť, poobliekať do mikín, svetrov, búnd, čiapok, rukavíc, šálov (posledné tri menované sú u nás permanentne nezvestné).

Spočiatku som robila začiatočnícku chybu a obliekala sa zarovno deťmi. Asi po mesiaci mi došlo, že je to sprostosť a postup pri obliekaní som zmenila na – najskôr deti, a keď už budú na odchode, hodiť na seba bundu, skočiť do topánok a vyraziť. Inak sa ranné obliekanie vždy spoľahlivo zmenilo na spleť všetkého možného oblečenia, obutia, rúk, nôh a mňa, ktorej po piatich minútach stekal po chrbte cícerkom pot.

Oveľa jednoduchšie je to v lete, ale netešte sa, toto ročné obdobie zahŕňa ranné natieranie opaľovacím krémom, aby mi dieťa nezhorelo na školskom dvore a každoranný rituál striekania morskej vody do nosa a kvapkaniu očných kvapiek proti alergii kopajúcemu, kričiacemu a hryzúcemu dieťaťu. No, vyberte si.

Konečne oblečení vyrážame z domu

Bývame na treťom poschodí a nemáme výťah. Malá má v škôlke triedu na treťom poschodí a hádajte čo? Tiež nemajú výťah. Takže, tri poschodia dole, prejsť ku škôlke (našťastie nie je ďaleko), v preplnenej prezliekarni o veľkosti 3×4 metre vyzliecť, vyzuť, nestratiť dieťa, všetko popchať do skrinky o rozlohe necelého pol metra kubického (v časoch zimných overalov a snehúľ hrám tetris), obliecť si na topánky návleky, vyliezť s dieťaťom na tretie poschodie, tam zistiť, že sme zabudli pyžamko, takže znova: tri poschodia dole, zhodiť návleky, prebehnúť domov, vybehnúť tri poschodia hore, zobrať prvé pyžamo, čo prišlo pod ruku, zbehnúť tri poschodia dole, prebehnúť do škôlky, obliecť návleky, vybehnúť tri poschodia hore, odovzdať pyžamo, zbehnúť tri poschodia dole, podľa možnosti a stavu mysle vyzuť návleky a šťastne vykročiť do nového dňa. Ranné fitko už máte za sebou, kde sa na mňa hrabe nejaká Czoborová, pche….

Zaujímavosť: ak sa na ulici na vás ľudia usmievajú a všímajú si vás, nie je to tým, že tak dobre vyzeráte, ale preto, že tie krásne modré návleky zo škôlky máte ešte stále na nohách.

Prečítajte si tiež: Kapitola 5 Konečne som sa vrátila do práce