Adriana Kemka: Je výborné, že je stále viac a viac počuť ženy a ich príbehy

Share

„Každou aktivitou, ktorou pomôžete niekomu ďalšiemu, pomáhate zároveň aj sebe“, hovorí Adriana Kemka, manželka herca Juraja a mama synov Matúša a Šimona. Žena, ktorej vášňou je pečenie, vymýšľanie nových zdravých receptov a pomoc druhým. V rozhovore pre Akčné mamy prezradila:

  • prečo pečie v noci,
  • či jej manžel herec pomáha v domácnosti alebo je všetko na jej pleciach,
  • o projekte nosičov Na mame, ktorý naštartovala v roku 2016 počas humunitárnej krízy,
  • o tom, že žena môže vyhorieť aj na materskej

Pred časom ste na trh uviedli knihu receptov Malou vidličkou. Prečo malá vidlička?

Keď počujem Malá vidlička, dostanem chuť na dezert. Predstavím si pohodu po dobrom obede, čas, keď sa debatuje, servíruje sa káva a k nej dostanete tanierik s malou vidličkou, s ktorou si decentne ukrajujete z niečoho chutného.

Je to teda knižka receptov, ktoré sa jedia iba malou vidličkou?

Prevažne áno. Je v nej 50 receptov na sladké dezerty, ale je v nej aj zopár slaných „zájedkov“. Dôležité ale je, že všetky si viete pripraviť bez lepku a laktózy, bez použitia bieleho cukru a väčšinu aj vo vegánskej verzii. Čo ale neznamená, že by utrpela ich chuť. A keďže som matka dvoch malých detí, vyberala som najmä rýchle a jednoduché recepty, ktoré môžete piecť aj s deťmi.

Čo bolo impulzom na vydanie knihy a prečo vôbec takéto recepty?

Pred vyše desiatimi rokmi mi zistili celiakiu kombinovanú s alergiou na kravské mlieko. V našej kuchyni nastala revolúcia. Dnes môžem povedať, že to bola zmena k lepšej a zdravšej strave. Aby som si lepšie pamätala, čo som všetko piekla, začala som dezerty fotiť a zdieľať na sociálnych sieťach, odkiaľ prišli mnohé odozvy. Ľudia sa pýtali na recepty a kedy bude kniha.

Mojou hlavnou motiváciou bolo však ľuďom ukázať, že piecť zdravšie, bez lepku, cukru, či mlieka je jednoduché a ešte aj veľmi chutné. Ľudí s rôznymi intoleranciami stále pribúda a ja som im chcela dokázať, že netreba zúfať, lebo aj s obmedzeniami sa budú môcť chutne najesť. Začala som od dezertov, ale asi preto, že pečenie je moja vášeň.

Kniha je zaujímavá tým, že nie sú to len recepty, ale ide o rozhovory so Štefanom Hríbom popretkávané receptami. Inšpirovali ste aj Š. Hríba k vareniu a pečeniu? (úsmev)

Štefan navrhoval, aby v knihe neboli len strohé recepty. Chcel ju doplniť rozhovormi o nás, o tom, ako a prečo takto žijeme, čo pre nás jedlo znamená. Popri tom sme vlastne zistili, že okrem jedenia nás mimoriadne baví aj rozprávanie sa o jedle a myslím, že oboch pánov určite viac ako to pečenie (smiech). Pri našich stretnutiach stále pečenie zostáva na mne.

Vy sa ale vareniu a pečeniu sa venujete intenzívne. Zrejme vás to musí veľmi baviť a v kuchyni trávite mnoho času.

Áno, je to pre mňa relax. Najmä pri tvorbe niečoho nového. Nebavilo by ma piecť dookola to isté. Keď mám chuť a čas, za týždeň vyskúšam 3-4 nové recepty. Pečiem najradšej, keď nemusím, v noci, keď som sama hore, počúvam pri tom hudbu, podcasty a tvorím niečo, čo ani sama neviem, ako dopadne. Ale baví ma aj tvoriť v kuchyni spolu s Jurajom. On nepečie, ale zato rád a vynikajúco varí. Keď dovarí, zvyčajne povie: „Prosím ťa, doťukni to, niečo tomu stále chýba“. Podľa mňa to je takmer vždy výborné, ale aby sa nepovedalo, pridám štipku soli. Juraj ochutná a povie: „Ako to vieš tak presne dochutiť? Veď ty si tá najlepšia kuchárka!“ (smiech) No a toto je recept na šťastné manželstvo.

Čo robíte s vašimi výtvormi?

Pár kúskov zjeme pri ochutnávaní, čosi deťom zabalím na desiatu a potom roznášam po dedine. Máme toľko skvelých susedov, že si všetci zaslúžia prísun pozorností.

Recepty si vymýšľate sama alebo sa inšpirujete inde a vy skúšate?

Zbožňujem nové a neznáme jedlá a recepty. Najčastejšie hľadám inšpiráciu u zahraničných blogerov, skladám jedlá nanovo, podľa toho, čo sa dá u nás kúpiť a zároveň ich prerábam do bezlepkových a bezlaktózových verzií. Čiže vlastne vyrábam celkom nový recept. Niekedy je to trochu alchýmia, lebo múka bez lepku nefunguje celkom tak isto ako tá klasická. Takže pridávam, uberám a vyskladám z toho to, čo viem, že spolu dobre funguje.

Aké sú vaše obľúbené jedlá (recepty) na vianočné pečenie?

Na Štedrý večer máme tradičné jedlá, ktoré rád pripravuje Juraj. 24.decembra trávi dopoludnie v kuchyni. Ja si užívam pečenie. Vianočnou stálicou sú u nás pralinky, rôzne sladké guľky a vegánske bounty, ktoré nájdete aj v mojej knihe. Najviac sa však teším každý rok na nové recepty. Tento rok budú na vianočnom stole nové aj kocky z vegánskeho kokosového kondenzovaného mlieka s brusnicami.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Adriana Kemka (@adrikemka)

Ako by ste charakterizovali spoločný život s hercom? Aké nástrahy ukrýva?

Herectvo je zamestnanie ako každé iné. Nástrah života s bankárom môže byť presne toľko isto ako s hercom. Vždy je dôležité, aký je váš partner človek, či je ochotný investovať do vzťahu svoj čas a energiu, či viete spoločne pracovať na tom, aby ste sa podporovali a ťahali za jeden koniec.

Ale ak chcete počuť, aký je život s Jurajom, musím povedať, že je to skvelé. Juraj je väčšinou pozitívne naladený a keď sa veci nedajú riešiť, skrátka ich hodí za hlavu. Netrápi sa príliš dlho nejakou nepríjemnosťou. Vidí skôr dobré veci a takmer všetko dokáže otočiť na humor. A to je absolútne základná esencia nášho života. Hľadáme ho aj v tých najťažších chvíľach a pomáha nám znova sa nadýchnuť.

Tým, že Juraj je relatívne dosť pracovne vyťažený, starostlivosť o deti a domácnosť ostáva asi skôr na vašich pleciach. Máte zlepšováky, ktoré by ste odporúčali ostatným ženám?

Juraj síce je vyťažený, ale do chodu domácnosti prispievame úplne rovným dielom. Nemám pocit, že je to na mne viac ako na ňom. To je moje hlavné odporúčanie. Vždy sa o všetko deliť a kto čo môže a vládze, to urobí. Domácnosť, nákupy, starostlivosť o deti.

Ale sú veci, ktoré nedokážem časovo obsiahnuť. Napríklad žehlenie. A nie je to zrovna činnosť, v ktorej by ma Juraj doplnil (smiech). Oslovila som chránenú dielňu, ktorú som chcela podporiť a nakoniec vznikol krásny projekt. Oslovila som aj moje susedy, a tak sa raz mesačne u mňa nakopia tašky s prádlom z celého okolia a v chránenej dielni majú prácu, ktorá pomáha ich klientom. Sú to ľudia so zdravotným znevýhodnením, ktorí hľadajú uplatnenie na trhu práce a zároveň sa učia zručnostiam. A ja mám pocit, že to žehlenie takto dáva zmysel.

Zapájate sa do množstva dobročinných aktivít, máte blízko k tretiemu sektoru. Ktoré témy sú blízke vášmu srdcu?

Za roky spolupráce s tretím sektorom som si nevyhliadla len jednu tému, akosi to nedokážem. Máme také krásne možnosti pomôcť, skvelých ľudí, ktorí pomáhajú, občianske združenia, ktoré stoja pri ľuďoch a riešia ich problémy, že neviem venovať energiu iba jednej veci. Vždy sa snažím, aby veci dávali nejaký zmysel. Veľa sa napríklad hovorí o tom, ako neudržateľne žijeme, ako sme zahltení spotrebným materiálom a na druhej strane je niekto, kto má nedostatok.

Preto napríklad keď zachytím, že niekto niečo potrebuje, pýtam sa, ako viem pomôcť. Ja takmer stále niečo zbieram a posúvam ďalej. Teraz aktuálne zbieram použité dioptrické okuliare pre ľudí v Afrike, edukačné hračky pre Omamy a stimulačné hračky pre zdravotne ťažko znevýhodnené deti v centre Rannej starostlivosti. A tiež som s vecami, ktoré mi darovali susedy, nabalila desať vianočných darčekov do projektu Vianoce z krabičky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ale nevyhnem sa žiadnej téme a projektu, na ktorý mám kapacitu.

V roku 2016 ste odštartovali projekt Domov na mame, kde ste spolu s ostatnými mamami šili nosiče pre utečencov. Táto iniciatíva sa stretla v tom čase s veľkým úspechom. Spolupracujete v aktivitách pre utečencov ešte aj dnes?

Bol to projekt, ktorý reflektoval vtedajšiu humanitárnu krízu. Keď sme videli to hrozné utrpenie, ktorým si prechádzali ľudia s malými detičkami, tak sme nemohli zatvárať oči ako naši politici. Chceli sme pomôcť. Obyčajne ľudsky. Zároveň sme ako matky empaticky vnímali, čo prežívajú rodiny s malými deťmi na úteku pred vojnou. Išli tisíce kilometrov v strachu o svoju budúcnosť. V akom zúfalstve museli byť, keď podstúpili takéto riziko?

Chceli sme im ukázať, že sú ľudia, ktorým na nich záleží. Naša cesta bola darovať im nosič, ktorý im pomôže niesť detičky, ale zároveň dá deťom v nosičoch pocit bezpečia na maminej alebo otcovej hrudi. Začali sme šiť a boli sme milo prekvapené, koľko ľudí sa zapojilo. Darovali nám látky, zapožičali stoje, podporovali nás inak. Bol to príval ľudskosti, ktorý nás pozitívne prekvapil po tom, čo sme čítali nenávistné komentáre na sociálnych sieťach.

Za celé trvanie projektu sme dostali len pár nenávistných reakcií, a keď sme sa s tými ľuďmi rozprávali, väčšina z nich nakoniec tiež prejavila ľudské pochopenie. To sú momenty, keď sa presvedčíte, že ľudia sú oveľa lepší, ako to vyzerá na sociálnych sieťach. Keď začala migračná kríza bolo pre mňa najstrašnejšie zistenie, koľko zla a nenávisti dokážu ľudia priať druhým. Pri rozprávaní však zistíte, že majú strach z neznámeho. Boja sa o svoje pohodlie, pokoj. Sociálne siete im umožňujú ventilovať negatívne emócie, ale nie je to presný obraz spoločnosti. Okolo nás je veľa ľudí, ktorých nepočuť na sociálnych sieťach, ale dobro konajú v praxi.

„Okolo nás je veľa ľudí, ktorých nepočuť na sociálnych sieťach, ale dobro konajú v praxi.“

Vašim rodinným priateľom bol kňaz Anton Srholec, ktorý sa venoval ľuďom na okraji spoločnosti, o ktorých nik nemal záujem. Angažujete sa aj v tejto oblasti?

Som vďačná, že môžem ďalej šíriť jeho myšlienky a odkaz. Tým, že sme popri ňom vyrastali, máme v hlave mnoho spomienok, zážitkov, jeho myšlienok. Som rada, že dostávam šancu posúvať to ďalej, napríklad aj tým, že akcie venované spomienkam naňho a jeho prácu môžem moderovať. Je to obohatením aj pre mňa. Stretnutia s ľuďmi, ktorí prežili jáchymovské lágre, boli politickými väzňami, boli prenasledovaní, alebo v minulom režime trpeli, mi neustále pripomína, aká krehká je naša demokracia a aká dôležitá je naša sloboda. Jeho práca s ľuďmi na okraji spoločnosti aj mne neustále pripomína, aby sme nezabúdali na tých, ktorí sú slabší a zraniteľnejší.

Prečítajte si aj o Slovenke žijúcej v Japonsku: Od Japoncov počúvam, že som japonskejšia ako oni

Taká trošku provokačná otázka: Prečo robíte všetky aktivity, ktoré robíte? Robíte to pre seba alebo pre druhých?

Nie je to provokácia, ale dobrá otázka. Ak by niekto hovoril, že aktivity pre druhých robí len pre nich, nebola by to pravda. Každou aktivitou, ktorou pomôžete niekomu ďalšiemu, pomáhate zároveň aj sebe. Mňa osobne to nabíja silou, energiou, empatiou. Ak dobro, ktoré v živote dostanete, posuniete ďalej, ono sa k vám opäť v nejakej podobe vráti.

V poslednej dobe sa začalo viac hovoriť na verejnosti o duševnom zdraví, o syndróme vyhorenia. Vy ste pred deťmi pracovali v IT sektore na manažérskej pozícii. Pracovali ste veľmi veľa, aj 15 hodín denne. Stretli sa aj vy osobne s vyhorením?

Nedávno som čítala výsledky prieskumu o pracovnom nastavení. Mileniáli si oveľa viac uvedomujú, aké dôležité je mať prácu, ktorá poskytuje čas na seba a oddych, ako sme si to uvedomovali my.

Kým som bola slobodná, nijako ma neobmedzovalo cestovanie a práca kedykoľvek. Bolo to fantastické obdobie, plné zážitkov. Ale aj kontinuálnej práce bez oddychu. Dni som často trávila v aute, či v lietadle, na letisku. Boli mesiace, keď som prišla domov na dva-tri dni vymeniť veci, a už som aj išla ďalej. Boli mesiace, v rámci ktorých som sa vyskytla na troch rôznych kontinentoch. Zákonite potom pracujete po nociach.

Postupne som ale prišla do bodu, kedy som už nepotrebovala nikam z domu cestovať. Po 7-8 rokoch som si uvedomovala, že už z práce nemám radosť, že mi nedáva zmysel, nikam som sa nevládala posunúť, nájsť motiváciu. Začalo sa ozývať aj moje zdravie a pociťovala som príznaky vyhorenia.

Keď sme sa s Jurajom stretli, nechcelo sa mi od neho niekam cestovať, čo je pre nový vzťah prirodzené. Ale zároveň som videla, akú má úprimnú radosť zo svojej práce, ako ho napĺňajú nové projekty a bolo mi jasné, že k tomuto sa ja už nenamotivujem. Chýbala mi iskra a začalo ma zrádzať zdravie. Keď dlho potláčate samu seba, niekde sa to prejaviť musí. A bolo mi jasné, že potrebujem zmenu. Dnes už signály jasne rozpoznávam a vedome veci preorganizujem. Lebo áno, aj v materstve sa dá vyhorieť. Je to 24 hodinová zodpovednosť a aj od tej treba vypínať.

„Každou aktivitou, ktorou pomôžete niekomu ďalšiemu, pomáhate zároveň aj sebe.“

Čo pomáha osobne vám aktuálne, kedy vypínate? Alebo ako si zadeľujete čas medzi rodinu, deti, manžela, domácnosť, x projektov? Alebo ako oddychuje Adriana Kemková? Vie vôbec oddychovať?

Toto je trefná otázka, lebo pravdou je, že sa mi to podarí málokedy a nielen pre nedostatok času, ale pretože to dosť dobre neviem. Myslím, že sme k tomu neboli vedení, nikto nás to neučil. Všade okolo nás je tlak na dosahovanie cieľov, pracovať, čo to dá. Roky to máme v hlavách a je veľmi ťažké sa toho bez výčitiek zbaviť.

Materskou sa to často ešte zhorší. Chceme stihnúť všetko. Často si uvedomujem, ako nedokážem byť kvôli tomu prítomná. Keď sa Juraj hrá s deťmi, neexistuje nič okolo nich. Venuje im plnú pozornosť. Učím sa to od neho. Nechať všetko tak, lebo my práve vyfarbujeme a ja chcem byť pri tom s nimi. Aj hlavou. Je to pre mňa veľká škola.

Najčastejšie oddychujem pri knihe. To je dosť dobrý spôsob prokrastinácie. Asi preto čítam tak veľa. A tiež tvorenie s deťmi. Výtvarné a kreatívne aktivity, ktoré som nikdy neskúšala, hoci môj tvorivý čas je ten v kuchyni. Preto aj vznikla moja kniha, preto pečiem po nociach, keď už všetko spí a ja vypínam.

Ste mamou dvoch synov, Šimona a Matúša. Čo vás na rodičovstve najviac prekvapilo? Čo bolo najťažšie alebo naopak, najľahšie?

To, ako je nám to prirodzené. Keď sa nám narodili deti, bola to taká prirodzená súčasť našej cesty, že sme ich celkom hladko začlenili do toho, čo žijeme. Ale najťažšie je uvedomiť si a najmä riadiť sa podľa toho, že rodičovstvom vychovávate seba, nie deti. Otvárajú sa vám traumy, chybné vzorce, napätia, ktoré sme všetci prežili v živote a vy to nesmiete preniesť na deti, ale najskôr sami v sebe spracovať.

Prečítajte si aj: Materská dovolenka na plachetnici. Anna s rodinou sa plavila z Holandska až do Karibiku

Kde beriete energiu na všetky vaše aktivity?

Ja som povahou po mojom ockovi, ktorý málokedy sedí len tak. Stále má kopu nápadov, čo by sa kde a ako dalo robiť. Tento rok oslávil 90 rokov a rozmýšľa, že ešte vydá doplnenie k svojmu štvorjazyčnému Technickému slovníku, ktorý mu vyšiel len pred štyrmi rokmi a hneď sa vypredal. Roky zbieral materiál v nemčine, maďarčine a angličtine kade chodil, žil tým, čo ho bavilo. Mám to tak od detstva, vždy ma učil ponoriť sa do vecí poriadne a mať stále niečo v pláne. Aj teraz mám kopu plánov v hlave a hoci viem, že z nich kvôli času zrealizujem len zlomok, stále ma to drží v motivácii a zároveň sa teším na čosi nové

Dajte nám tri tipy na ženy, ktoré sú pre vás inšpiratívne.

Je výborné, že je stále viac a viac počuť ženy a ich príbehy. Plné empatie, odvahy, ale aj odbornosti, za ktorou stojí tvrdá práca. Preto ma veľmi potešilo, že tento rok sa laureátkami Bielej Vrany stali samé ženy. Lenka Ticháková, Zuzana Baťová a Soňa Holúbková. Myslím, že práve oni by sa zaslúžili mediálny priestor.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Zdroj foto: archív A. K.

Titulná foto: Martina Slovaková (Cukru production)

1 Comment

Denník zamestnanej matky: Varenie s deťmi? Ďakujem, neprosím » Akčné mamy 30 januára, 2022 - 2:34 pm

[…] majú deti dobrú náladu, chcú mi pomáhať v kuchyni. Mám z toho zmiešané pocity, pretože sa teším, že sa zaujímajú o dianie v rodine, ale […]

Post Comment