Tibor Záhorec, autor knihy Denník predčasniatka: Život predčasne narodených detí sa skladá z maličkostí

Share

Pri návštevách v nemocnici si uvedomil, že túži zachytiť momenty svojho predčasniatka Lukáška deň po dni. Keďže je Tibor grafik, začal tvoriť knihu o Lukáškovi. Sám sebe si prostredníctvom slov svojho syna hovoril, že bude dobre, že toto obdobie zvládnu a dostanú sa z toho. Kniha, ktorá bola spočiatku venovaná ako poďakovanie martinskej nemocnici, dostala univerzálnu podobu a dnes slúži ako darček a maličkosť rodičom v podobnej situácii.

Neobyčajne veľké maličkosti si všimlo aj OZ Malíček, ktoré Tiborovi Záhorcovi udelilo ocenenie Purpurové srdce. V rozhovore pre akčné ženy Tibor prezradil:

  • ako a či dokázal podržať manželku v náročnom období,
  • o jeho dcére Veronike, ktorá knihu ilustrovala,
  • o dôležitosti maličkostí,
  • v čom ho inšpirujú deti.

Tibor, ste autorom Denníka predčasniatka. Kde sa u vás nabral impulz pustiť sa do niečoho takého?

Denník predčasniatka je už univerzálna kniha aj pre iných rodičov. Ja som však primárne robil knihu len pre Lukáška. Nejde o denník v pravom zmysle slova.

Aký formát teda mala kniha pre Lukáška?

Bola to moja forma vyrozprávania sa z náročného obdobia. Knihu však píše akoby sám Lukáško. Chce nás upokojiť, že sa má fajn. Zároveň nesie v sebe dôležité informácie pre predčasniatko. Každý deň sme reflektovali, koľko pribral, či už papá z fľaštičky a podobne. Je to zaznamenané. Z každého dňa je k tomu väčšinou jedna fotografia. Vďaka patrí manželke, ja som spravil asi len jednu fotku, keď som bol pri Lukáškovi raz sám. Priznám sa, nenapadlo mi fotiť si tieto dni, keď som chodil za ním. Teraz som za to vďačný.

Ako to celé vznikalo?

Čakajúc každý deň na prijatie k Lukáškovi, som si na chodbe pozeral fotografie detí, ktoré sa narodili predčasne. Zároveň tam boli fotografie o pár rokov neskôr. Pre mňa osobne to boli veľmi silné momenty. Dodávali mi nádej, že raz bude na nástenke aj Lukáško. Už vtedy som si povedal, že skúsim zanechať v nemocnici aj obdobie medzi tým. Konkrétne napríklad medzi pôrodom a prvým rokom dieťaťa. Ak to vnímate skokovo, ten prerod je neuveriteľný, ja som to však chcel opísať deň po dni.

Prečítajte si aj rozhovor s mamou predčasniatka, Danielou Samekovou: Nenapadlo by mi, že sa predčasný pôrod by sa mohol týkať aj mňa

Takže v nemocnici sa zrodila myšlienka na tvorbu knižky pre Lukáška?

Áno, a keďže sa živím tvorbou kníh, uvažoval som už tu zanechať na rozlúčku knižku o Lukáškovi. Sú to moje myšlienky a pocity, len inak prerozprávané. Mne osobne to prišlo veľmi oslobodzujúce už po prvom dni. Následne som tak spracoval celé obdobie. Bol to môj rozhovor, môj dialóg s Lukáškom. Neviem, či by tak reagoval – opýtam sa ho, keď bude mať 15 rokov (úsmev). Mne to bolo vtedy veľmi príjemné, mať ho takto pri sebe.

Každodenný fotografický záznam mi pomohol sa vrátiť občas aj v čase, pretože si presne vybavujem tie konkrétne situácie aj dnes. Sú veľmi živé aj po troch rokoch.

Aké boli reakcie rodiny na knihu pre Lukáška? Predsa len, je to veľmi silná emócia, ak otec napíše knihu svojmu dieťaťu.

Knihu čítala nielen manželka, ale dokonca celá naša rozvetvená rodina. Každý to s nami veľmi intenzívne prežíval. V denníku si tú cestu prešli s nami v mysli ešte raz, ale už s akýmsi výdychom, že všetko je v poriadku. V čase, keď bol Lukáško v inkubátore, totiž nič isté nebolo. Mnohí mi povedali, že práve odľahčená forma písania im pomohla ľahšie zniesť priložené ťažké fotografie bezbranného a slabého predčasniatka. Mne osobne to určite pomohlo.

Váš syn Lukáško sa narodil takmer tri mesiace pred termínom. Rátali ste s touto možnosťou alebo to bol nečakaný zvrat situácie?

Vôbec sme to nečakali a ani priebeh tehotenstva tomu nenasvedčoval. Všetko bolo v poriadku. Hodinu pred odchodom na pohotovosť sme si ešte plánovali výlet do mesta. Lukáško sa však narodil predčasne v 29. týždni.

Rodič zvyčajne ráta s predpokladaným dátumom pôrodu svojho dieťaťa a neberie do úvahy všetky možné alternatívy, akou je aj predčasný pôrod. Čisto teoreticky, ak by ste to vedeli dopredu, vedeli by ste sa nato nejako pripraviť? Dá sa to vôbec?

Myslím si, že na každú ťažkú situáciu, ktorá prichádza do našich životov, sa nedá pripraviť. A dokonca, ak by sme to mali absolvovať ešte raz, určite by to nebolo to isté, pretože okolnosti by boli iné. Dá sa len zaujať postoj k danej situácii na základe našich schopností. Každý človek v rovnakej situácii reaguje inak a nám sa to podarilo prekonávať okrem iného aj preto, lebo sme boli schopní vnímať len ten jeden aktuálny deň. Na nič viac sme nedokázali myslieť.

„Najťažšie bolo prijať skutočnosť, že nič nie je isté a môže všetko skončiť aj fatálne.“ 

Vaše pocity, dojmy a silné momenty ste sa rozhodli zapisovať. Písali ste si niekedy denník aj predtým? Či toto bolo prvýkrát?

Občas som mal obdobie v živote, kedy som sa snažil písať si denník, ale vždy to malo krátke trvanie. Keď nad tým rozmýšľam, tak v denníčku išlo skôr o to, že môj strach (ktorý som si nepripúšťal a na nejaký čas vytesnil) bol veľký, a tak som sa snažil akoby položartom prihovárať sa sám sebe v osobe Lukáša. Čiže nie je to denník v pravom zmysle slova.

Napadlo vám v čase písania, že raz z toho môže byť kniha?

Áno, ako som už písal, chcel som sa podeliť o Lukáškov príbeh v najbližšom okolí. Knižočiek vyšlo asi 20 kusov. Nám ostala doma len naša jedna, zvyšné sú rozdané.

Univerzálny Denník predčasniatka, ktorý ste darovali Martinskej nemocnici, ilustrovala Lukáškova sestra Veronika. Prečo práve ona?

Knihu som robil v čase lockdownu doma, preto vnímala viac moju prácu. Ja som si nemyslel, že bude kresliť, ale jedného dňa sa ma spýtala, či môže nakresliť obrázky do knižky. Kreslila veľmi veľa a ja som si uvedomil, že to bude milé, keď kniha bude doplnená o jej kresbičky. V čase kreslenia mala päť rokov. Celú knihu samozrejme schvaľovali aj v nemocnici, aby tam neboli nejaké formálne chyby. Úvod totižto obsahuje pár informácií, čo rodičov čaká a podobne. Keďže sa im samotným kresbičky veľmi páčili, ani som neuvažoval nad alternatívou, že by knihu neilustrovala práve Veronika.

Prejdime k samotnému procesu tvorby knihy. Koľko trvalo spracovanie knihy Denník predčasniatka do finálneho stavu? Čo bolo na tom najťažšie?

Samotné spracovanie trvalo približne štyridsať hodín. Samozrejme, nejaký čas som venoval vymysleniu celého konceptu. Rozmýšľal som, ako bude kniha vyzerať, aby bola zároveň pomôckou, kde rodič nájde aj dôležité informácie. To bolo najťažšie. Samotné spracovanie, jazykové korektúry, to už bola povinná jazda. Denník je písaný štýlom, akoby sa rodičom prihováralo ich vlastné predčasniatko. Knižky pre chlapcov a dievčatká sú identické. Líšia sa len farbou a písaním v mužskom alebo ženskom rode.

Rozhodli ste sa venovať 800 ks knihy Neonatologickej klinike UNM. Finančne knihu podporili 28 darcovia. Bolo ťažké nájsť darcov pre takúto citlivú problematiku?

S oslovením ľudí som dlho váhal. Jednak som sa k tomu nevedel odhodlať, ale aj som sa trošku bál, že nenájdem dosť ľudí. Moja obava bola úplne zbytočná. Potrebné peniaze som vyzbieral v priebehu troch dní. Oslovil som cielene len o pár ľudí viac, ako je nakoniec finálny počet darcov. Musím povedať, že to boli len moji blízki ľudia. Nechcel som to posielať hromadne a neosobne. Chcel som, aby bol prvý kontakt so mnou a nie sprostredkovane. Samého ma to veľmi prekvapilo a veľmi potešilo.

Túto knihu budú teraz dostávať rodičia predčasniatok priamo v nemocnici?

Podľa mojich informácií knižky budú dostávať rodičia v nemocnici. Podľa správ, ktoré mi z nemocnice posielajú, už sa to aj deje (úsmev).

V čom je Denník predčasniatka podľa vás výnimočný?

Úprimne, neviem povedať, čím je výnimočný. V tomto sa spolieham na ľudí, sestričky z martinskej neonatológie, podľa ktorých je knižka veľmi dobrou „maličkosťou“ a aj pomôckou. Veľakrát som sa na neonatológii napočúval (ešte v čase, keď tam bol Lukáš), že všetko sa skladá z maličkostí. Aj v Denníku predčasniatka je jedna kapitola, kde píšem o tom, že život predčasne narodených detí sa skladá z maličkostí. V podstate tak ako život každého. Ale pri predčasniatkach má v prvých dňoch, týždňoch, mesiacoch, každá maličkosť obrovský význam. Toto mi pri tom všetkom utkvelo v pamäti. A tak aj pozerám na ten denník – je to maličkosť z obrovského počtu maličkostí, ktoré život s predčasným dieťatkom prináša. A možno môže niekomu aj pomôcť.

Prečítajte si rozhovor so slovenskou lekárkou Katarínou Mulama: Práca lekárky v Afrike ma napĺňa, hoci to chce veľa odvahy

Dá sa aj niekde kúpiť?

Nemám informáciu o tom, že by sa dala kúpiť. Toto je už v réžii martinskej neonatológie.

Pozrime spätne na čas, keď sa Lukáško predčasne narodil. Čo bolo pre vás, ako pre otca, najťažšie?

Asi prijať fakt, že nič nie je isté a môže to skončiť aj fatálne. Netrápilo ma vtedy, čo to všetko bude obnášať (ani som to vlastne nemal ako vedieť), ale chcel som počuť, že Lukáš je v poriadku a aj že všetko bude v poriadku aj do ďalších dní. Lenže to vám nikto takto nevie povedať a už vôbec nie zaručiť v prvých hodinách a dňoch. Túto skutočnosť bolo pre mňa veľmi ťažké akceptovať. Cestou z pôrodnice som sa však rozhodol, že budem túto situáciu brať deň po dni. Podľa toho, čo nám nový deň prinesie. Aj preto sa to dalo asi zvládať. Ak sa obzriem späť, vediac, čo všetko nás bude čakať a čo budeme musieť absolvovať s Lukášom hneď v prvý deň, asi by to človeka dosť sklonilo k zemi a psychicky ubilo. Už len cvičenie Vojtovej metódy niekoľkokrát za deň počas jedného roka si žiadalo veľa síl.

Zároveň ste stáli po boku svojej manželky a snažili sa jej byť oporou. Čo vám osobne pomáhalo vedieť byť oporou, hoci aj vám bolo ťažko?

Neviem presne, v ktorých situáciách som bol pre ňu oporou, to by musela povedať ona. Snažil som sa, ako som najlepšie vedel. To však neznamená, že všetko bolo na jednotku. V tomto období sme sa akosi zjednotili v jedno. Nebolo to ani strojené, ani napäté. Na toto obdobie máme naozaj veľmi pekné spomienky. Napriek ťaživej situácii. Sami sa niekedy čudujeme, ako sme to zvládali. Aj manželka, keď si čítala Denník predčasniatka, tak sa jej všetko akoby opäť obnovilo. Tiež mala ten istý pocit ako ja – ako sme to takto zvládali. Lukáš bol pre nás naozaj požehnaním. Mali sme nalinkovaný každý deň. Každý vedel akosi prirodzene, čo má robiť. Pre nás bol cieľ byť každý deň pri Lukášovi a tomu sme podriadili naozaj všetko. A vnímali sme to tak, že sme si boli sami sebe navzájom oporou bez toho, aby sme to nejak riešili. Lebo hoci bolo ťažko aj mne aj manželke, išlo to akosi samo. Nemám iné vysvetlenie ako sme to mohli takto zvládnuť.

Získali ste ocenenie Purpurové srdce, ktoré zastrešuje OZ Malíček. Čo pre vás OZ Malíček znamená? Ako vnímate toto ocenenie?

Veľmi si to vážim a bola to pre mňa česť dostať takéto ocenenie.

OZ Malíček som vnímal len sporadicky cez martinskú neonatológiu. Priamo do kontaktu s nimi som neprichádzal. Na ocenení som si ale uvedomil, že je fajn, že toto občianske združenie vôbec funguje a koľko úžasnej práce robí. A zároveň som sa presvedčil, akí úžasní ľudia sú tam. Toto bola v ten večer pre mňa silná emócia.

Ako by ste tromi vetami vyjadrili, za čo ste, ako rodič, vďačný?

Aj keď sa to nezdá, môžeme sa veľmi veľa naučiť od detí. Ja som veľmi vďačný za situácie, ktoré do môjho života vnášajú moje deti. Ich vnímanie je veľmi čisté a pre mňa je veľmi inšpirujúce snažiť sa v niečom kopírovať ich detskosť. Stačí mi vďačnosť za to, že sú súčasťou môjho života. Alebo lepšie povedané – som vďačný, že môžem byť súčasťou ich života.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Zdroj foto: archív T. Z.

1 Comment

Jarmila Sestrienková: Predčasniatka mi nedovolia vzdávať sa » Akčné mamy 15 decembra, 2021 - 10:00 am

[…] hrdina ožije a stane sa súčasťou rodiny Alena Srogoňová 13 decembra, 2021 Tibor Záhorec, autor knihy Denník predčasniatka: Život predčasne narodených detí sa skladá […]

Post Comment