Začnite písať

RODIČOVSTVO

Denník zamestnanej matky: Ako mi svokra pomohla pri sťahovaní

sťahovanie

Pri sťahovaní sa zíde každá pomocná ruka. No niektoré veci je najlepšie, ak si človek radšej urobí sám. Aj o tom si dnes môžete prečítať v príbehu z pera spisovateľky Danielle Medenej v ďalšej kapitol z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom. 

Kto je Danielle Medená?

Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.

Ako nám svokra pomohla pri sťahovaní

Keďže som vydatá, je samozrejmé, že žijem v spoločenstve aj iných príslušníkov rodiny, ktorých som „vyženila“ – svokrovcov, švagriné, tety, ujov a podobne. Mám rada návštevy a vždy sa snažím, aby im u nás dobre bolo. Asi to robím príliš dobre, lebo niektoré návštevy sa u nás naozaj cítia ako doma. Doslova.

Presťahovali sme sa z malého bytíku do o niečo väčšieho bytíku, ktorý budeme splácať, čo živí budeme. Ale strašne sa tešíme, užívame si ten priestor a ja plačem od šťastia, že vo veku 38 rokov mám konečne vlastnú spálňu! Teda spolu s mužom. Ale veď nič nie je dokonalé…

Hneď, ako sme sa presťahovali a poukladali banánové krabice a odpadkové vrecia s oblečením kde sa len dalo, šéf v práci zahlási služobnú cestu. Tešila som sa, že cez víkend budem slávnostne vybaľovať, a tak sa snažím z toho vykrútiť vyvolaním súcitu, že musím dať byt do poriadku, že ani neviem, kde mám oblečenie a chceli sme vymaľovať. Nepomohlo.

Zjavne nemá pochopenie pre obyčajné starosti obyčajnej zamestnankyne. No nič, zvládli sme už aj horšie. Jedna služobka ma predsa nepoloží. Na výpomoc sa ohlási svokra. Z pamäte sa mi vynárajú strašidelné obrazy toho, ako mi svokra vo svojej láskavosti a neskonalej  dobrote ráno o pol šiestej mopuje podlahu.

A ustiela postele.

Deťom skladá oblečenie a ukladá do skrine bez rozdielu, či je to čisté alebo špinavé.

Premiestňuje kvetináče, lebo takto to vyzerá lepšie.

Potom sa pozriem na náš čerstvo presťahovaný byt, na banánové krabice s knihami, odpadkovými vrecami s oblečením a topánkami, na igelitky s baterkami a nabíjačkami a po chrbte mi prebehne mráz. Ak toto svokra začne upratovať, v živote tu už nikdy nič nenájdem.

Zlatko, ale tvoja mama nemusí chodiť, je to len štvrtok večer a piatok, to si poradíte aj sami…
Ale ona chcela prísť, tak nech príde.
Dobre, ale prosím povedz jej, nech nič neupratuje, potom neviem, čo kde mám vo vlastnom dome.
Ale veď ona nič neupratuje.
(hryz do jazyka) Super, tak nech v tom neupratovaní pokračuje, dobre?
Čo máš zase za problém?!
Nemám problém zlatko, len som ťa poprosila, aby si jej povedal, nech tu nič neupratuje.
Zase vyťahuješ problémy? Čo zase rýpeš? Keď sa ti nepáči, že príde moja mama, tak nechoď nikam a bude pokoj!
(hryz do jazyka, pením ako Lanza) Len jej to prosím povedz, budeš taký láskavý?
Blablabla neupratuje blablabla problém blablabla obviňuješ blablabla nechoď nikam blablabla nafukuješ blablabla… (už nepočúvam… nemá to zmysel)

Návrat zo služobnej cesty

Z chodby zmizla polovica vriec s oblečením. Niečo som našla v skriniach, niečo nikde. O topánkach môžem povedať to isté. Banánové krabice spolovice zívajú prázdnotou, knihy sú poukladané všade, kde bol nejaký (ešte zaprášený a doteraz neutretý) voľný kus horizontálneho priestoru. V kuchyni mi na poličke s kávou tróni veľký drevený sob aj s prívesom, čaj, inak vyložený na poličke, som už nikdy nenašla. Na oknách nám žiaria polepené infantilné gumené vianočné obrázky a baby majú plnú izbu vianočných gýčových sprost…. ozdôb, z ktorých mi je do plaču…

Zlato, kde sú tie igelitky, v ktorých boli nabíjačky? Potrebujem si nabiť mobil.
Ja neviem… aké igelitky?
Tie, ktoré boli tu na tomto mieste a o ktorých som ti povedala, aby si ich nechal tu, že to treba roztriediť a vybaliť.
Neviem o žiadnych igelitkách…
Boli tu. Priesvitné plastové vrecia. Boli v nich káble, nabíjačky a baterky. Kde sú??!! Ukazovala som ti a vravela, aby si to omylom nevyhodil. Sami sa odtiaľto nepohli!
Neviem… mama dačo vyhadzovala, jej sa spýtaj…

A tak som prišla o nabíjačku na mobil aj na baterky, o všetky nabíjateľné baterky a iné užitočné veci…

Tagy