Andrea Závodská o tom, ako prekonala svoj strach zo šoférovania a pomáha v tom aj iným ženám

Share

Radi šoférujete? Alebo je to pre vás skôr nutnosť, ktorej sa chcete za každú cenu vyhnúť. Viete o tom, že strach zo šoférovania patrí v odborných kruhoch medzi jednu z foriem fóbií? Sprevádza najmä neskúsených vodičov a vo väčšej miere ženy než mužov. Ako sa dá tento typ strachu prekonať? 

Amaxofóbia, alebo aj strach zo šoférovania, je sprevádzaný pocitmi zvýšeného stresu až úzkosti u človeka, ktorý si sadá za volant. Sprievodnými znakmi bývajú aj triaška, nevoľnosť či zvýšený tep. Tento strach môže vychádzať z úplne iracionálnych dôvodov u človeka, ktorý nikdy ani nešoféroval, z počiatočnej neskúsenosti u začínajúceho vodiča alebo môže byť následkom nejakej traumatickej udalosti, ktorá sa človeku stala počas šoférovania.

Odborníci sa zhodujú na tom, že na prekonanie tohto strachu existuje len jediná možnosť – šoférovať. V prvom rade si však treba uvedomiť, z akých konkrétnych nástrah strach pramení. Svoje pocity netreba popierať a ani sa za ne hanbiť.

Podobné pocity zažívala aj Andrea Závodská, akčná mama a autorka viacerých kníh. Debutovala práve knihou Ako sa zbaviť strachu zo šoférovania, ktorú sa rozhodla napísať na základe svojich osobných skúseností. Zistila, že podobným strachom môžu trpieť viaceré ženy a chcela im pomôcť ho prekonať. Sama si totiž dobre uvedomovala, koľko času premárni presunmi hromadnou dopravou a o koľko jej šoférovanie môže uľahčiť život. Na príbeh, ktorý je za vznikom tejto knihy, sme sa opýtali priamo autorky.

Dobrý deň, Andrea. Ako vám strach zo šoférovania znepríjemňoval život?

Viac ako 12 rokov som sa bála sadnúť za volant. Nemala som rada, keď sa ma na to, prečo nešoférujem, niekto pýtal. Cítila som sa nepríjemne, pretože ma nechápali, prečo a čoho sa bojím. Mala som určitý pocit, akoby som bola niečo menej, ako tie ženy, ktoré jazdia. Keď som už mala deti a mala som s nimi ísť niečo vybaviť a napríklad pršalo či bola zima, tak som sa na seba dosť hnevala, že nezvládnem sadnúť do toho auta a odviezť sa tam.

Čo sa teda zmenilo? Akým spôsobom sa vám podarilo tento strach poraziť?

Zmenilo sa to, že som sa rozhodla, že chcem šoférovať. Dovtedy som sa točila len okolo strachu. Stále som si hovorila, ako veľmi sa bojím a že to nedokážem. Myslela som si, že na to nemám a nikdy jazdiť nebudem. Bolo to v čase, keď mala ísť mladšia dcérka do škôlky, a keďže by sme tam museli chodiť autobusom a potom ešte kus peši, tak som si povedala, že to musím zvládnuť. A tak som začala.

Čím viac som si ten svoj strach rozoberala v myšlienkach, ako sa bojím, čo všetko sa môže stať, tak tým viac ten strach vo mne rástol. To bola jedna z vecí, ktoré som začala meniť. Samozrejme, že to nejde len tak, že si teraz poviem, že sa nebojím a idem – to vôbec. Strach som stále cítila, ale začala som sa sústreďovať na to, kam chcem ísť a čo mám robiť. V duchu som si hovorila, že to dokážem. Potrebovala som to sústredenie na strach presunúť na niečo iné.

Rozhodli ste sa podporiť aj iné ženy a zbaviť ich strachu zo šoférovania aj prostredníctvom vašej knihy. Čo sa v nej čitateľ/-ka dozvie?

Kniha je mojím príbehom. Na začiatku opisujem, ako som sa cítila a čo som prežívala. A potom postupne opisujem všetky kroky, ktoré som robila a pomohli mi k tomu, aby som začala jazdiť. Ten strach je v našej hlave a tam ho podľa mňa potrebujeme začať riešiť. Potrebujeme si začať veriť, že to môžeme dokázať.

Ako vyzerala jej príprava a písanie? Bola to nečakaná inšpirácia alebo ste námet dlho nosili v hlave, kým sa dostal na papier?

Nemala som na začiatku v pláne takúto knihu písať. Po prvé z dôvodu, že som si myslela, že som asi jediná, ktorá sa tak veľmi bojí a po druhé som si nemyslela, že by som ja niekedy knihu napísať mohla. Ten nápad mi prišiel, keď som sa náhodne – v čase keď som začínala svoj strach riešiť – stretla s cudzími ženami, ktoré mi začali rozprávať o tom, že sa boja jazdiť.

Vtedy som si uvedomila, že je nás viac a že vlastne ja to teraz riešim, tak si budem zapisovať všetko, čo robím. Možno to potom pomôže niekomu ďalšiemu. Ako prvý vznikol e-book. Pamätám si, ako som zverejnila jeho prvé promo a bála som sa, aké reakcie na to dostanem. Ale keď mi začali ženy písať, ďakovať zaň, tak som si povedala, že z neho spravím knihu. Potom som pár krát pripravila aj seminár (stretnutie naživo so ženami, kde som im rozprávala čo mi pomohlo) a neskôr vznikol aj online tréning – videá.

Kým kniha získala svoju fyzickú podobu, bola to určite dlhá cesta. Aké problémy vás pri jej vydávaní zaskočili?

Pri tejto prvej knihe som nejako žiadne problémy neriešila. Zistila som si, čo všetko potrebujem a postupne som to riešila. Mám pocit, že to napísanie a vydanie bolo to ľahšie. Pre mňa bolo ťažšie dostať knihy medzi ľudí – aby o nich vedeli. Mala som pocit, že nemôžem o nich nejako písať do skupín a podobne – mala som pocit, že to tých ľudí bude skôr obťažovať.

Ste autorkou aj ďalších dvoch kníh, na ktoré majú čitatelia veľmi pozitívne ohlasy? Môžete nám ich tiež priblížiť?

Druhou knihou, ktorú som napísala, je Stratení v živote a v strachu. Písala som ju v čase, keď som tak nejako hľadala svoj smer, čo chcem robiť a ako si usporiadať hlavne pracovnú oblasť vo svojom živote. Ako to všetko skĺbiť, aby som stíhala aj deti, domácnosť, prácu, aj som sa venovala tomu čo ma teší. Je to vyslovene motivačná kniha.

Zatiaľ mojou poslednou knihou je Duša ženy. Táto kniha vznikla neplánovane a na rozdiel od predchádzajúcich dvoch kníh, sú to príbehy o ženách. Niektoré sa z časti týkajú mňa, ale väčšina sa týka iných žien, s ktorými som sa rozprávala. Sú tam také naše bolestivé miesta, ktoré si v sebe každá nesmieme a s ktorými sa potrebujeme nejako vysporiadať.

Kedy stíhate písať? Máte na to vyhradený nejaký konkrétny čas a priestor?

Keďže mám deti a chodím do práce, tak sa písaniu venujem väčšinou večer. Alebo cez víkend. Ale nie je to každý deň – musí mi prísť nejaká myšlienka alebo podnet, že toto mám napísať. Keď som mala rozpísanú niektorú z kníh, tak som mala na nočnom stolíku pero a papier, pretože mi často pred spaním prichádzali myšlienky o tom, čo tam mám napísať. Prípadne, ak som práve nemala čas písať, tak som si poznačila len nejakú myšlienku a potom som sa k tomu vrátila.

Pracujete už aj na nejakej novej knihe?

Písanie ma teší – mám rozpísanú ďalšiu knihu, ale zatiaľ to nechávam voľne ísť.

Čo by ste odporučili iným ženám, ktoré by tiež rady vydali vlastné dielo?

Nebáť sa začať. Hľadať informácie o tom, ako to môžu spraviť. Pred rokmi som túžila potom, aby som napísala knihu – ale to bol taký môj tajný sen. Dlho som si myslela, že to ja nemôžem dokázať. A každej jednej žene, prajem, aby sa jej to podarilo.

Ak vás zaujala niektorá z publikácii, nájdete ich v kníhkupectvách

alebo na stránke autorky andreazavodska.sk.

 

Gabriela Futová: Nútenie je najlepšia cesta, ako dieťaťu čítanie sprotiviť