Začnite písať

CESTUJEME S DEŤMI ROZHOVORY

Na Cestu hrdinov SNP sa vybrali len s 9-mesačným dieťaťom. Ako spätne hodnotia ich putovanie?

Ján, Katarína a ich malá Hana. Trio, ktoré v lete 2021 zdolalo Cestu hrdinov SNP. Hana mala v tom čase deväť mesiacov. Nie, nezbláznili sa. Išli do toho vedome, odhodlane, systematicky a keby sa mali znovu rozhodnúť, išli by zase.
Ján a Katarína Bačovci bývajú v Hamburgu. Majú radi cestovanie a na Slovensko sa často vracajú aj za turistikou. Predstavuje pre nich príležitosť spomaliť a hľadať zmysel v obyčajných, jednoduchých činnostiach, ktorým sa bežne neprikladá nijaký dôraz.

Bola Cesta hrdinov SNP vašim snom alebo to prišlo ako spontánny nápad v danom čase?

Dobrá otázka. Z týchto dvoch možností by to bolo bližšie asi k spontánnemu nápadu, i keď samozrejme, nešlo o rozhodnutie zo dňa na deň. K turistike sme sa dostali až relatívne nedávno a rýchlo sme v nej objavili skvelý spôsob aktívneho odpočinku. Postupne sme sa prirodzene začali zaujímať o rozličné turistické výzvy a Cestu hrdinov SNP sme vnímali ako jednu z tých, ktorá sa zdala napriek našim neveľkým skúsenostiam paradoxne ako uskutočniteľná. Bez veľkého špekulovania sme si teda povedali, že to vyskúšame. A tak sa napokon stalo, že Cesta hrdinov SNP bol prvý viacdňový turistický pochod, ktorý sme podnikli.

Rozhodli ste sa putovať s 9-mesačným dieťaťom. Neľutujete, že ste to nestihli pred príchodom dieťaťa? Nebolo by to v niečom jednoduchšie?

Neľutujeme ani v najmenšom. Cestu SNP sme si od začiatku plánovali až na čas po narodení Hany a spätne to hodnotíme ako dobré rozhodnutie. Klaplo to vynikajúco, oba zásadné faktory, teda Hankin vek a ročné obdobie sa stretli v ideálnej fáze, a práve na toto obdobie sme obaja mali vybavenú dvojmesačnú spoločnú rodičovskú dovolenku. Vonkajšie predpoklady boli teda dokonalé.
Či by cesta vo dvojici bola jednoduchšia úplne posúdiť nevieme, hoci je isté, že bez 15 kilov naviac by sa určite dalo napredovať rýchlejšie. Naša priorita však nebola prejsť cestu čo najrýchlejšie, ale aktívne stráviť spoločný čas mimo zabehnutých koľají. Práve toto nastavenie robilo nakoniec našu cestu veľmi jednoduchou.

Ako vnímate toto vaše dobrodružstvo s odstupom času?

V dobrom nás poznačilo na celý život. Opäť sme sa utvrdili v tom, že sa vzájomne potrebujeme, i že spolu zvládneme všetko, na čom nám záleží. Tiež sme zakúsili, ako málo človek potrebuje k tomu, aby prežil plnohodnotný deň. Niesť si mesiac na chrbte všetko čo k životu potrebujeme – vrátane dieťaťa – bolo pre nás niečo úplne nové a oslobodzujúce.

Čo by ste dnes robili inak? Zmenili by ste niečo v rámci plánovania, balenia si vecí a podobne?

Nejakým zázrakom počas našej púte nenastal jediný moment, kedy by sme boli zaskočení nepripravenosťou. Usudzujeme teda, že minimálne na dané podmienky a nadštandardne stabilné a pekné počasie, sme boli pripravení dobre. Dnes by sme sa na cestu ešte viacej tešili. S odstupom času vnímame, že mnoho našich obáv a starostí bolo neopodstatnených. A možno by sme aj o čosi častejšie prespávali v stane, pretože sme stanovali až ku koncu našej cesty a celkom sa nám to zapáčilo.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa bačujeme (@bacujeme)

Ísť niekde s malým dieťaťom býva často samo o sebe náročné. Aj bez Cesty SNP. Avšak, čím väčšia námaha a viac úsilia od človeka, tým lepší býva samotný pocit z toho. Platí to?

Tak sa hovorí a takéto výroky bývajú podložené skúsenosťami predošlých generácií. Spochybňovať ich by bolo celkom nemúdre. Dá sa však polemizovať o tom, čo je skutočná námaha. Človek na púti úplne opustí svoj bežný život. Všetky problémy zostanú doma a jediná denná starosť je prejsť malý úsek cesty, zabezpečiť si základnú stravu a ku sklonku dňa nájsť nejakú strechu nad hlavou či rozložiť stan.
To sú všetko jednoducho dosiahnuteľné ciele a napriek fyzickej únave sa tak pravidelne dostavuje pocit zadosťučinenia a šťastia z ich splnenia. Myseľ nezaťažená pracovným stresom a kopou starostí zároveň zostáva otvorená novým zážitkom, impulzom, je vnímavejšia k dieťaťu.
Doma v kolotoči všedného dňa je to však iné. Starostí a cieľov je každý deň podstatne viac a sú omnoho komplexnejšie. S hlavou v práci a nervóznym dieťaťom v kočíku je tak aj rýchly nákup potravín zložitejší než prechod naprieč celou krajinou.

Nestretávali ste sa s hejtovaním, či ste normálni ísť niekde takto ďaleko a dlho s malým dieťaťom?

Pred a počas cesty vôbec, všetky reakcie i stretnutia boli veľmi pozitívne a dobroprajné. Neskôr vyšlo o našom putovaní pár rozhovorov a strhla sa pod nimi diskusia, kde prevládali negatívne ohlasy a odsudzovanie za našu nezodpovednosť voči Hanke. Boli sme označení za neohľaduplných rodičov, ktorí trápia svoje vlastné dieťa kvôli vlastným ambíciám a ováciám na internete. Čo k tomu dodať?!
Nemáme záujem zúčastňovať sa týchto diskusií a nikomu jeho názor vyvracať. Voči Hane i nám samotným máme svedomie čisté, snažili sme sa cestu absolvovať tak aby z nej Hanka profitovala a aby sme z nej mali radosť. Zatiaľ nebadáme ani najmenšiu indíciu, že by tomu tak nebolo. Zároveň nikoho nenabádame nasledovať náš príklad. Každý rodič si musí zvážiť na čo si trúfa a čo považuje za prospešné pre svoje deti.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa bačujeme (@bacujeme)

Čo ste mali vymyslené v prípade, že by dcérka Hanka ochorela?

Logicky sme mali so sebou poriadnu lekárničku s liekmi na predvídateľné choroby či alergické reakcie. Poistenie do hôr bolo rovnako samozrejmosťou. Našu výbavu sme vyberali extra starostlivo s ohľadom na nielen vlastnú, ale aj jej bezpečnosť. Sme si vedomí, že pobyt v prírode a vysokohorskom prostredí nesie svoje riziká.
Pri dobrej príprave a zachovaní všeobecne známych zásad je síce šanca existenčného problému minimálna, ale nie nulová. Cesta  hrdinov SNP však predstavuje mieru risku, ktorú sme ochotní podstúpiť aj ako rodičia. Z veľkej časti vedie cez husto osídlené oblasti, kde človek neustále stretáva ďalších turistov a prípadná pomoc je takmer vždy na dosah.

Ako ste riešili stravovanie?

My, dospelí, sme sa stravovali tak, ako turisti bežne zvyknú. Vyberali sme potraviny s čo možno najlepším pomerom nízkej hmotnosti, vysokej energetickej hodnoty a veľkého objemu, aby sme nielen vládali, ale aj sa cítili sýti. Základom bol teda chlieb, slanina, čokoláda a nejaké energetické tyčinky a pili sme čistú vodu, ktorej je na Slovensku chválabohu dostatok. Pri prestávkach v mestách alebo na rozličných horských chatách sme si potom vždy dopriali teplé jedlo. Celkovo bola teda naša strava síce monotónna, ale určite sa nejednalo o žiadny pôst.
Čo sa týka Hanky, tá bola v tom čase ešte pravidelne kojená, jej základná výživa bola týmto teda dostatočne zabezpečená. K tomu dostávala balené ovocné i zeleninové príkrmy, ktoré sme priebežne dokupovali a niesli so sebou. Mali sme aj varič a bombu a každý deň sme jej uvarili kašu.

A spanie?

Väčšinou sme spali v nejakom penzióne či chate. Kvôli Hanke sme sa snažili nájsť ubytovanie s akým-takým komfortom a možnosťou dobrej hygieny. V odľahlých oblastiach sme využívali turistické útulne, ktoré sú u nás v súčasnosti na veľmi dobrej úrovni.
Patrí za to aj na tomto mieste vďaka všetkým dobrovoľníkom, udržovať ich v takomto stave stojí dozaista nemalé úsilie i finančné prostriedky. Párkrát sme boli pozvaní prenocovať u náhodných hostiteľov, to boli vždy mimoriadne intenzívne a nezabudnuteľné večery. A mali sme so sebou aj stan, použili sme ho ale len asi štyri alebo päťkrát.

Bolo vaším cieľom za každú cenu prísť do cieľa alebo boli ste zmierení s tým, že v prípade potreby pochod jednoducho prerušíte a v určitom bode skončíte?

Devín bol síce cieľ, ktorý sme chceli dosiahnuť, no nedá sa povedať, že by sme na seba vyvíjali zbytočný tlak. Našou prioritou bola samozrejme Hankina bezpečnosť a komfort a boli sme rozhodnutí nejsť za hranu.
Zhruba v polovici cesty skutočne nastala situácia, kedy sme reálne zvažovali ukončenie. Na hoteli Kráľova studňa nás zasiahla nejaká brušná viróza spojená s teplotami a obrovskou nevoľnosťou. Nemohli sme nič jesť, zoslabli sme a skokovo sme stratili kondičku. Po troch dňoch choroba odoznela, a tak sme sa pomaly zasa vydali putovať. Bolo to náročné, ale prekonali sme to a postupne sme sa úplne zotavili.

Aký kus Slovenska vám najviac učaroval? Kde sa chcete ešte určite vrátiť?

Ach, tých miest je strašne veľa. Šariš, Volovské vrchy, Telgárt, Nízke Tatry… Vlastne by sme najradšej prešli celú cestu ešte raz. Všetko to čaro tkvie ale práve v tom, že sa to už v rovnakej podobe nikdy nezopakuje. Množstvo nezabudnuteľných momentov je tiež spojených s náhodnými ľuďmi, ktorých sme stretli a chvíľu s nimi pobudli. Na niektorých z nich máme stále kontakt a snáď sa nám podarí ich niekedy navštíviť. Takýmto spôsobom by sme sa ešte raz vrátili k našej ceste, avšak z trošku inej perspektívy.

Ako by ste motivovali rodičov, ktorí akoby nevedia brať dieťa ako ich prirodzenú súčasť a ísť s ním čo i len do lesa?

Úprimne, nevieme. Sami sme často takými rodičmi a ani naša predošlá skúsenosť nás nedonúti prekonať sa. Niekedy jednoducho podľahneme únave či vlastnej lenivosti a nájdeme dobrú výhovorku, prečo radšej zostať doma. Čo sa nám však potvrdilo je, že dieťa je oveľa prispôsobivejšie, ako by sa zdalo, ruksak nie je nikdy taký ťažký, ako si človek predstavuje a aj malý únik z každodennej reality býva veľkým obohatením. Stojí za to prekonať sa.

Kam smerujú vaše túlavé topánky najbližšie?

Nemáme úplne konkrétnu víziu. Hana sa síce stále rada nosí v nosiči, ale rozhodne v ňom nevydrží toľko, ako keď ešte nevedela chodiť. Viacdenná pešia turistika je teda pomerne ťažko realizovateľná a úprimne si myslíme, že ani nie úplne vhodná. Plánujeme teda skôr kratšie výlety, do hôr, k vode i do miest, brávame Hanu aj na bicykel. A ak nám to situácia umožní, chceli by sme sa tento rok opäť vydať na pár týždňov do juhovýchodnej Ázie. Tam sme ešte ako bezdetní boli viackrát a spolu s Hankou to bude mať zasa nový rozmer.

Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Ako turisti i rodičia sme začiatočníci, sami sa ešte len priúčame obom disciplínam. Netrúfame si teda rozdávať žiadne rady. Koniec-koncov, žiadna rada nenahradí osobnú skúsenosť. Môžeme čitateľov iba povzbudiť k odvahe nebáť sa skúsiť to, k čomu ich ťahá. Nie je slabosť vzdať sa, keď to nejde. Slabosť je ani sa nepokúsiť. 
Ďakujem pekne za rozhovor.
Zdroj foto: archív J. B.
Tagy