6 znakov, že svoje deti provokujete k súrodeneckej rivalite. Ako tomu predísť?

Keď sa staneme rodičmi viacerých detí, často sa dostaneme do situácie, kedy sa z nás stávajú rozhodcovia v súrodeneckých hádkach a sporoch. Svoje deti však milujeme všetky rovnako. Ako teda zvládnuť tieto situácie?

Každý rodič túži, aby sa jeho deti mali navzájom radi, podporovali sa a mali medzi sebou krásny súrodenecký vzťah. Najmä v období, keď sú deti menšie, však často prichádza k hádkam, doťahovaniu sa a súbojom o to, kto kde bude sedieť, kto si prvý pôjde umyť zuby alebo kto je rýchlejší ako ten druhý. Zdá sa vám to povedomé?

My, rodičia, sa často snažíme nájsť nejaký konsenzus. Ale dá sa povedať, že nikdy nie sú spokojné obidve strany. A nám už z toho potom často tečú nervy. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, že možno sme to práve my sami, ktorí podporujeme rivalitu medzi našimi deťmi? Často si to vlastne ani neuvedomujeme. Čo teda môžeme zmeniť, aby sme nepodporovali rivalitu medzi vlastnými deťmi? Tu je niekoľko tipov.

Naznačovať, nech sa pretekajú v čomkoľvek

Súťaživosť je pre človeka prirodzená a často veľmi motivujúca vlastnosť. Radosť z výhry a prvého miesta nám prináša pocit uspokojenia. Nečudo, že sme súťaživým prostredím a výzvami obklopení už od malička v rodine, v škole, kamkoľvek sa pohneme. Aj my rodičia využívame princíp súťaživosti vo výchove (napríklad „Kto z vás si dokáže najrýchlejšie upratať hračky?“). Potom sa však čudujeme, keď deti berú aj iné úlohy ako súťaž a hneváme sa, keď sa nedokážu dohodnúť. 

Takto jednoducho vysielame svojim deťom zmiešané signály. Ak ich podvedome podnecujeme k súťaživosti, nemôžeme sa potom hnevať, že sa budú hašteriť o miesto na sedenie či o to, kto sa pôjde prvý kúpať. Namiesto súperenia medzi sebou by sme ich mali radšej podporiť k spolupráci. Napríklad spoločnou výzvou, ktorú musia splniť naraz.

Porovnávanie ich navzájom akýmkoľvek spôsobom

Všetci si chceme myslieť, že naše deti nikdy navzájom neporovnávame, ale skutočnosť býva celkom iná. Napríklad, keď sa jedno z detí správa pri večeri pekne a druhé nie, často si neodpustíme poznámku typu: „Pozri sa na svoju sestru. Sedí tam a tak pekne je. Prečo si aj ty nemôžeš sadnúť a pekne sa najesť?“ Môže sa to zdať neškodné, ale takéto vyjadrenia môžu v dieťati vyvolať negatívne pocity o ich súrodencoch. Môžu zanevrieť na svojho brata alebo sestru, pretože majú pocit, že uprednostňujete ich súrodenca pred nimi.

Škatuľkovanie alebo „nálepkovanie“

Povedali ste si niekedy niečo ako: „Toto moje dieťa je skôr na šport a druhé je zase viac umelecké?“ Alebo „Moje prvé dieťa je pokojné a moje druhé je divoké“? Určite už každý z nás urobil podobné vyhlásenia v mysli alebo aj nahlas. Mali by ste si však uvedomiť, že takéto označovanie môže vyvolať u detí rôzne zlé pocity.

Ak si moje prvé dieťa myslí, že je viac „športové“ a nie „umelecké“, ako sa bude cítiť, keď budete spolu doma niečo tvoriť? Možno bude mať pocit, že to nie je jeho silná stránka, tak prečo to skúšať? Naše deti môžu byť športové aj umelecké. Označenie jedného môže u druhého vyvolať pocit, akoby sa v určitej oblasti tomu druhému nemohlo vyrovnať.

Chceme, aby naše deti boli všestranné, však? Prečo ich teda povzbudzovať v jednej oblasti a nie v inej? Jedno z našich detí môže mať vášeň pre konkrétnu činnosť a to je úplne v poriadku. Talent alebo záľuby jedného dieťaťa by nemali odrádzať ostatné deti od tejto aktivity.

Trestanie jedného pred druhým

Keď trestáme dieťa pred jeho súrodencami, uvádzame ho do rozpakov a robíme ho extra defenzívnym. Ďalším dôvodom, prečo držať kritiku a tresty čo najsúkromnejšie, je obmedziť škádlenie alebo posmievanie sa zo strany súrodencov, ktorí nemajú problémy. Nerozdávajme muníciu navyše.

Kričanie na deti, že sa navzájom rozčuľujú

Mnoho z nás sa previnilo tým, že sme sa rozčuľovali na svoje deti kvôli ich emóciám a dokonca im často hovoríme, ako by sa mali cítiť. Napríklad:

• „Nestojí to za to rozčuľovať sa, zlatko.“
• „Si naozaj smutný len preto, že ti sestra zafarbila ten malý kúsok na tvojom obrázku?“
• „Nemusíš žiarliť; včera si bol na rade.“

Povedať dieťaťu, že by nemalo byť nahnevané alebo smutné, zranené, rozčúlené alebo na niečo žiarliť, nie je užitočné. Nemôžu kontrolovať, ako sa cítia, ale môžu kontrolovať, ako konajú. Emócia nie je problém. To, ako sa deti s touto emóciou vysporiadajú, už problém je.

Skúsme sa vcítiť do ich pocitov, aby sme im pomohli zvládnuť situáciu lepšie. Tu je niekoľko príkladov:

• „Viem, že si naštvaný, že tvoja sestra vzala tvoju hračku. To by ma nahnevalo tiež. Myslíš, že sa s ňou o tom môžeš porozprávať namiesto toho, aby si na ňu kričal?“
• „Je mi ľúto, že ti sestra zafarbila tvoj obrázok. Myslím, že to bolo pre teba dosť dôležité. Nakreslíme si spolu nový?“
• „Viem, že trochu žiarliš. Niekedy žiarlim, keď chcem niečo urobiť, a namiesto toho to urobí niekto iný. Ale potom som mimoriadne šťastná, keď prídem na rad!“

Keď svojim deťom povieme, ako by sa mali cítiť, naučia sa nedôverovať svojim vlastným emóciám. Mali by sme sa snažiť porozumieť ich emóciám a naučiť ich, ako sa s nimi vysporiadať zdravým spôsobom.

Nútenie detí do toho, aby sa podelili

V každej domácnosti sa určite niekoľkokrát za deň odohrá podobná situácia – jedno dieťa zoberie hračku a druhé sa hneď rozhodne, že sa chce tiež hrať s tou istou hračkou. Potom nasleduje staré známe: „Ale ja som to mal ako prvý!“ alebo niečo takého charakteru. Nasleduje krik, plač a doťahovanie. Ako sa zachováte?

Najčastejšia reakcia vyzerá asi takto:

„Deti, musíte sa naučiť podeliť! Ak nie, vezmem to preč a ani jeden z vás to nedostane.“

ALEBO

„Nechcel si sa stým vôbec hrať, kým si to nevzala tvoja sestra. Prečo sa nejdeš hrať s niečím iným?“

Všetci chceme, aby sa naše deti dobrovoľne delili a pekne sa hrali s ostatnými. Ale nútiť ich, aby sa podelili, nás k tomuto cieľu nepribližuje. Práve naopak, spôsobuje len väčšiu frustráciu.

Skúste sa naučiť podporovať u detí možnosť podeliť sa bez toho, aby ste ich do toho nútili. Alternatívou je dať im možnosť voľby. Vtedy by to mohlo vyzerať napríklad takto:

„Sestra zobrala tú hračku ako prvá. Keď sa s ňou dohrá, môžeš si ju vziať ty. Ale ak by si sa chcela o hračku podeliť, je to tvoja voľba. Myslím, že by to bolo milé, ale je to na tebe.“ Potom samozrejme musíte rešpektovať rozhodnutie svojho dieťaťa, či sa o hračku podelí alebo nie.

ALEBO

„Hmm… obaja sa chcete hrať s rovnakou hračkou v rovnakom čase. Máme ale len jednu a vy ste dvaja. Čo by sme podľa vás mali robiť?„

Ak dáte deťom možnosť voľby, či sa o hračku podelia a jemne ich k tomu povzbudíte, väčšinou to urobia ochotne a často aj bez plaču. Navyše možnosť vybrať si spôsob riešenia problému učí deti kritickým vzťahovým zručnostiam. Nabudúce, namiesto toho, aby ste medzi deťmi fungovali ako rozhodca, skúste prebrať úlohu mediátora a pýtajte sa ich na aktívne riešenie ich problému. Výsledkom bude, že deti medzi sebou budú spolupracovať oveľa viac bez toho, aby za vami vôbec prišli. 

Ak ste medzi svojimi deťmi nevedomky podporovali zlé pocity, nikdy nie je neskoro začať robiť veci inak. Všetci sa učíme počas našej rodičovskej cesty.

Zdroj foto: freepik.com