Začnite písať

INŠPIRÁCIE

Vedeli ste, že Nový Zéland bol prvou krajinou, ktorá umožnila ženám voliť?

Deň rovnosti žien sa v Spojených štátoch oslavuje 26. augusta na pamiatku prijatia 19. dodatku (Amendment XIX) k Ústave Spojených štátov amerických v roku 1920. Tento dodatok zakazuje štátom a federálnej vláde odopierať volebné právo na základe pohlavia občanom Spojených štátov amerických. Prvýkrát sa oslavoval v roku 1971, v roku 1973 ho vyhlásil Kongres a každý rok ho vyhlasuje prezident Spojených štátov.

Rok 1920 ako prelomový pre volebné právo žien

Tento dátum bol zvolený na pamiatku dňa, keď v roku 1920 štátny tajomník Bainbridge Colby podpísal vyhlásenie, ktorým sa americkým ženám udelilo ústavné volebné právo. V roku 1971, po celonárodnom štrajku žien za rovnoprávnosť v roku 1970 a opäť v roku 1973, keď pokračovali boje o dodatok o rovnakých právach, kongresmanka Bella Abzugová z New Yorku predložila rezolúciu o vyhlásení 26. augusta za Deň ženskej rovnoprávnosti.

Následne kongres schválil rezolúciu, v ktorej sa deklarovalo, že 26. august bude vyhlásený za Deň ženskej rovnosti (odvolanie sa na rok 1920, kedy ženy v Amerike mali prvýkrát zaručené volebné právo). V tento istý deň vtedajší 37. prezident  Spojených štátov, Richard Nixon (1913-1994) vydal vyhlásenie ku Dňu ženskej rovnoprávnosti nasledovnými slovami: „Boj za volebné právo žien bol však len prvým krokom k plnej a rovnocennej účasti žien na živote nášho národa. V posledných rokoch sme urobili ďalšie obrovské kroky tým, že sme prostredníctvom našich zákonov zaútočili na diskrimináciu na základe pohlavia a vydláždili nové cesty k rovnakým ekonomickým príležitostiam pre ženy. Dnes ženy prakticky v každom odvetví našej spoločnosti významne prispievajú ku kvalite amerického života. A predsa je ešte veľa práce, ktorú treba urobiť.“

Výsledok 72 rokov trvajúcej kampane

V roku 1920 tento deň znamenal výsledok 72 rokov trvajúcej kampane obrovského hnutia za občianske práva žien. Pred takýmito hnutiami sa dokonca aj uznávaní myslitelia ako Rousseau a Kant domnievali, že nižšie postavenie ženy v spoločnosti je úplne logické a rozumné; ženy boli „krásne“ a „nevhodné na vážne zamestnanie“.

V minulom storočí veľké ženy dokázali, že tieto názory boli nesprávne, pretože svet bol svedkom toho, čo sú ženy schopné dosiahnuť, od takých osobností ako Rosa Parksová a Eleanor Rooseveltová, ktoré bojovali za občianske práva a rovnosť, až po veľké vedkyne ako Marie Curieová, Rosalind Franklinová a Jane Goodallová. Posledné storočie ukázalo viac ako kedykoľvek predtým, čo všetko sú ženy aj muži schopní dosiahnuť, ak majú príležitosť. Rovnosť žien dnes znamená oveľa viac než len spoločné volebné právo. Organizácie ako Equality Now a Womankind Worldwide pokračujú v práci s cieľom poskytnúť ženám na celom svete rovnaké príležitosti na vzdelanie a zamestnanie, presadzujú boj proti utláčaniu a násiliu páchanému na ženách a proti diskriminácii a stereotypom, ktoré sa stále vyskytujú v každej spoločnosti.

Prvá a posledná krajina umožňujúca ženám voliť

V roku 1893 sa Nový Zéland (vtedy ešte kolónia Veľkej Británie) stal prvou krajinou, ktorá udelila ženám volebné právo. Austrália nasledovala tento príklad na začiatku nového storočia. Prvými európskymi krajinami, ktoré dali ženám volebné právo, boli Fínsko (vtedy autonómna súčasť Ruského impéria), Nórsko a Dánsko v rokoch 1906 až 1915.

Poslednou krajinou na svete, ktorá umožnila ženám voliť, bola Saudská Arábia. Kráľ Abdalláh im to prisľúbil v roku 2011, no prvýkrát tam mohli ženy voliť a byť volené v decembri 2015. Voľby sa síce konali len do miestnych zastupiteľstiev, ale muži v tejto krajine nemôžu voliť do parlamentu, pretože jeho členov vymenúva kráľ.

Sila sufražetiek

Dôležitým impulzom pre boj za volebné právo žien v Európe bola prvá svetová vojna, počas ktorej mnohé ženy museli nahradiť mužov na fronte, stali sa kvalifikovanými robotníčkami a zvykli si samostatne rozhodovať. Po vojne, v rokoch 1918 – 1920, získali ženy v niektorých krajinách volebné právo.

V Spojenom kráľovstve bolo v 19. storočí prijatých niekoľko reforiem, ktoré zrušili diskrimináciu v mnohých oblastiach. Ženám však bolo naďalej odopierané volebné právo. V roku 1903 vznikla najradikálnejšia z prvých ženských organizácií, Sociálna a politická únia žien. Jej členky (sufražetky) reagovali na brutálne policajné zásahy bojovým umením bartitsu, v ktorom ich cvičila Edith Garrudová. Na ochranu najvyšších predstaviteľov hnutia bola vytvorená tridsaťčlenná telesná stráž. Neskôr podnikali aj militantné akcie, napríklad bombové útoky a pripútavanie sa reťazami k zábradliu na verejných miestach. V roku 1918 bolo ženám udelené čiastočné volebné právo, ktoré bolo obmedzené na osoby staršie ako 30 rokov. Až v roku 1928, keď bol vek pre účasť vo voľbách znížený na 21 rokov, získali ženy rovnaké postavenie ako muži.

V mnohých iných krajinách získali ženy volebné právo až po druhej svetovej vojne. V roku 1945 získali ženy volebné právo v Taliansku, Francúzsku a Japonsku. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov 20. storočia nasledovala väčšina juhoamerických krajín. V Argentíne sa Eva Perónová zaslúžila o to, že ženy získali volebné právo.

Volebné právo v Česku a na Slovensku

Ženy v Československej republike dostali právo voliť v roku 1920 a do kresiel v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia vtedy zasadlo prvých 12 žien. Podľa hovorkyne Slovenskej národnej knižnice (SNK) v Martine Kataríny Mažáriovej to uvádzajú archívne materiály SNK o prvých voľbách v Československu a o ženskom zastúpení v prvom parlamente. Volebný zákon bol podľa nej na danú dobu pokrokový: „Určil všeobecné rovné a priame hlasovacie právo tajným hlasovaním. Československo sa dokonca stalo jednou z mála krajín sveta, ktorá ženy takto zrovnoprávnila. A tak sa v prvom priamo zvolenom Národnom zhromaždení ČSR ocitlo 12 poslankýň a tri senátorky.

Sukne sa v tom období zužovali, šaty a vlasy radikálne skracovali, šatky menili klobúčiky, každá žena chcela vyzerať aspoň trocha ako Coco Chanel či Mary Pickfordová. Nie však matka šiestich detí a poslankyňa za agrárnikov Anna Chlebounová, ktorá v roku 1920 mala 45 rokov. Na rokovania zásadne chodievala v šatke uviazanej pod hrdlom ‚na babičku‘, čím demonštrovala, že je žena českého vidieka. Aj keď dosiahla len základné vzdelanie, do politiky sa dostala už v roku 1918 ako jedna z ôsmich žien revolučného Národného zhromaždenia ČSR. To vzniklo ako prvý zákonodarný zbor v ČSR 14.11.1918 a fungovalo, až kým sa nesformovalo nové v prvých voľbách v roku 1920.“

Akčné ženy kritizujúce postavenie ženy v manželstve a domácnosti

Z historických materiálov Slovenskej národnej knižnice sú záznamy o poslankyni Luise Landovej-Štychovej (35 r.), anarchistke, aktívnej žene a skautke, ktorá študovala astronómiu a sociológiu. Hoci sama bola vydatou ženou, kritizovala postavenie ženy v manželstve a domácnosti. Poslaneckého kresla bola pozbavená v roku 1923. Ako funkcionárka vo Hvezdárskej spoločnosti pomáhala svojmu manželovi spracovať novú hviezdnu mapu.

Po voľbách v roku 1920 sa ženy dostali aj do senátorských kresiel Národného zhromaždenia ČSR. Podľa hovorkyne SNK bola Božena Ecksteinová-Hniličková (47) prvou ženou senátorkou. Kritizovala detskú prácu a zneužívanie práce sirôt. Dcéra továrnika a vnučka poslanca Frankfurtského parlamentu Wilhelma Herziga, senátorka Emma Maria Herzigová, bola lekárkou, špecialistkou na ženské choroby, zvolená za Nemeckú nacionálnu stranu. Ostrieľaná životom zasadla do senátorského kresla za Nemeckú sociálno-demokratickú stranu robotnícku v ČSR Anna Perthen. Od dvanástich rokov si vyskúšala, čo je to zarábať si na živobytie v továrni v Podmokloch.

Prvou ženou zvolenou za starostku v Československu bola Anna Matoušková vo Vědomiciach, ktorá bola zvolená v roku 1919 a pôsobila vo funkcii 5 rokov.

Ďalší zlom nastal vo februári 1920, keď československá ústava zakotvila, že ženy sú politicky, sociálne a kultúrne rovnoprávne s mužmi a majú právo voliť. Prvými parlamentnými voľbami, v ktorých mali ženy právo voliť, boli voľby do Poslaneckej snemovne a Senátu, ktoré sa konali v apríli 1920.

Zoznam krajín, ktoré podporovali právo žien voliť

Pred temer 130 rokmi jedinou krajinou a prvou krajinou na svete, kde ženy mohli voliť, bol práve Nový Zéland.

  • 1893 Nový Zéland
  • 1902 Austrália
  • 1906 Fínsko
  • 1913 Nórsko
  • 1915 Dánsko, Island
  • 1917 Rusko
  • 1918 Nemecko, Poľsko, Veľká Británia, Rakúsko, Litva
  • 1919 Československo, Holandsko
  • 1920 USA (19. dodatkom ústavy), Kanada
  • 1921 Lotyšsko, Švédsko
  • 1922 Írsko
  • 1926 Turecko
  • 1927 Uruguaj
  • 1929 Ekvádor
  • 1931 Španielsko
  • 1932 Brazília
  • 1934 Turecko
  • 1941 Juhoslávia
  • 1942 Dominikánska republika
  • 1945 Francúzsko Japonsko, Taliansko, Slovinsko, Maďarsko
  • 1946 Argentína, Rumunsko
  • 1948 Belgicko
  • 1949 Čína, India, Chile
  • 1952 Mexiko, Grécko, Libanon
  • 1956 Egypt
  • 1960 Cyprus
  • 1962 Monako
  • 1971 Švajčiarsko (na federálnej úrovni)
  • 1976 Portugalsko
  • 1984 Lichtenštajnsko
  • 1999 Katar
  • 2005 Kuvajt
  • 2011 Saudská Arábia (iba na miestnej úrovni, prvýkrát ženy mohli voliť a byť volené až v roku 2015).

Zdroj: daysoftheyear.com, Wikipedia, TASR

Zdroj foto: pexels.com

Tagy