Špeciálna pedagogička o tom, že rešpektujúci rodič by mal rešpektovať dieťa, ale aj seba

Mgr. Zuzana Poláková je liečebná a špeciálna pedagogička, ktorej poslaním je pomôcť matkám pochopiť svet pohľadom detí. Zároveň je zakladateľkou projektu Hravo s Mackom, ktorý je určený pre každú mamu, ako odborný sprievodca materstvom od narodenia detí až do ich dospelosti.

O Mgr. Zuzane Polákovej sa môžete dozvedieť viac aj v našom rozhovore s ňou.

Chceš byť rešpektujúca, teóriu máš v malíčku, veď si prešla snáď všetkými dostupnými kurzami s touto témou. Chceš byť pokojná, ale si ako na ihlách! Prečo? Toto je otázka mnohých žien, ktoré chcú poznať odpoveď, prečo to nefunguje? A viete čo vtedy svojim klientkám poradím?

Tu je moja osobná skúsenosť, ktorá vás možno pobaví.

Absolvovala som kurz rešpektujúcej výchovy, no zakrátko som nevedela presne, či sa kurz zaoberá viac rešpektujúcou výchovou, alebo mojím postupným zabíjaním. Niekoľko hodín som postupne umierala. Lektorka kurzu hovorila veľmi pokojne, dýchala zhlboka, jej prejav ma dokázal dostať do stavu hypnózy. Hovorila som si: ,,Tá pani je taká pokojná, vyrovnaná sama so sebou, to sa tak dobre poč… nespi, Zuzana!”

Aj ty po takomto školení veríš, že keď prídeš domov, tak to všetko, čo si sa naučila na kurze rešpektujúcej výchovy uplatníš a bude to fungovať a teba už nikto nevytočí, budeš predsa prijímať emócie svojho dieťaťa.

Zdroj Pexels, Autor Rdne Stock Project

Prečítajte si: Špeciálna a liečebná pedagogička: Čo (ne) odhalí detská kresba – zneužívanie dieťaťa?

No, žiaľ, neobjavila si tajomstvo života ani čaro rodičovstva (aj keď tie informácie sú naozaj cenné), ani sa z teba nestal jogín v poslednej fáze osvietenia. Budem úplne úprimná, ty si fakt sama sebe sľúbiš, že určite to všetko vyskúšaš a zavedieš do výchovy a v danej chvíli veríš, že to bude fungovať, lebo keď to funguje iným, bude aj tebe.

Pokojne ignoruješ fakt, že expertka, ktorá ti dáva tieto informácie má len jedno dvojročné dieťa a odporúča rešpektovať emócie svojich detí. S tým sa dá len súhlasiť, akurát že emočný svet tých tvojich viacerých detí v rôznom veku sa občas vyrovná pocitu, akoby ťa prešiel tank. Ja už dávno viem, že to čo platí na moje prvé dieťa, nefunguje na druhé a tretie sa do takej situácie ani len nedostane, lebo je úplne inej povahy. Je to veľmi individuálne a na každého platí niečo iné.

No a dostávame sa k situácii, kedy prídeš domov a chceš aplikovať cenné poznatky z výcviku, správne namotivovaná a znalá všetkých zásad a komunikačných stratégií rešpektujúcej výchovy s uspokojivým pocitom (konečne) dokonalej matky sa so svätožiarou nad hlavou a sladkým hlasom prehováraš do duše svojho anjelika, ktorý práve prekonáva amok z kategórie ,,neviemprečo” a spustíš: ,,Láska, vidím, že sa hneváš a je to úplne v poriadku. Pokojne sa hnevaj.”

Opätuje ti neveriacky pohľad a vieš, že mu hlavou idú myšlienky, ako:

• Mame preskočilo!
• Čo to tu na mňa skúša?
• Kde ju vymenili? A kde je moja ,,stará, známa” mama?

A znenazdajky ste súpermi vo výzve ,,Kto z koho?”

Zdroj Pexels, Autor Elina Fairytale

Prečítajte si: Mama štvorčiat: Deti mi ukázali o čom je život a ako veľmi sa dá ľúbiť

Nastupuje podmanivé kombo hádzania sa o zem, rozhadzovania hračiek, vreskotu, trieskania, búchania, kúsania a v epicentre obývačky stojí úbohá, prefackaná mama, ktorá si opakuje mantru – Dýchaj! Dýchaj! Kázali dýchať, tak dýchaj ! Pokoj, hlavne nevybuchni ! A pokoj, ku ktorému ťa intenzívne viedli počas kurzu je v nedohľadne, namiesto sebavedomia ti stúpa tlak a už cítiš, ako to vrie a to dieťa vie, že sa mu podarí buchnúť klinček po hlavičke a vytočí ťa presne tak, ako chce a zrazu sa rozvrieskaš na celé kolo, ide ti vybuchnúť hlava a hovoríš si – Ja nikdy rešpektujúca mama nebudem, to sa proste nedá, žiť ako tie ženy, ktoré sú pokojné ako mŕtvolky, hovoria jedným tónom, nič ich nevytočí a akoby ani nežili.

Pamätaj, každý je najlepší odborník na cudzie dieťa, no tvoje vlastné, to je iná káva, ono ťa dokáže prekvapiť v každej jednej minúte.

Ale rešpektujúca výchova je o niečom inom.

Nevytočia ma deti, vytočí ma situácia a sú to moje emócie, za ktoré som zodpovedná. V rámci pokojnej atmosféry viem urobiť jednu jedinú vec – nepotláčať svoje emócie a zostať sama sebou, pretože aj to očakávame od svojich detí. K princípom rešpektujúcej výchovy totiž patrí aj to, že dieťa nemáme nútiť potláčať svoje emócie, lebo inak nám nebudú dôverovať, budú nám klamať, áno, toto je všetko pravda.

Ale kde sú tie naše emócie? Ako chcem prijať vlastné dieťa, ak neviem prijať samu seba? Nikto ma snáď nepozná lepšie ako moje dieťa, ono vie, ako reagujem a viem to rovnako tak aj ja – že som temperamentná, energická a keď sa smejem, smejem sa hlasno, kričím, spievam tak, že ma počuť až na ulicu, trieskam, búcham. Ale som autentická a je mi to prirodzené!

Naše deti nás poznajú lepšie ako náš partner a neuveria tomu, že sa za pár hodín radikálne zmenila osobnosť ich mamy z uvrieskaného hurikánu na vždy pokojnú, usmievavú tetušku. Chceš sa pretvarovať a hrať na niekoho, kto nie? Už len preto to dieťa s tebou spolupracovať nebude. Tieto návody mechanicky prenášané do výchovy nefungujú, Teda, nepôjde to zo dňa na deň.

Ak si raz temperamentná strela s baterkou v zadku, ktorá nevie byť pokojná, nikdy z teba nebude éterická víla, ktorá sa ti prihovárala na kurze výchovy. Bolo by to klamstvo a táto fraška by mala rýchly koniec.

Rešpektujúca výchova je pre mňa spôsob, ako môcť prijať seba a svoje emócie, až potom to budeš vedieť prirodzene uplatniť pri svojich deťoch.

Môžeš kričať, ak to potrebuješ!

To totiž neznamená, že musíš útočiť na svoje deti!

Ja kričím a prežívam na plné decibely celé spektrum emócií, ale neubližujem svojim deťom a nezraňujem ich tým, to je ten rozdiel. Nemusím byť neustále pokojná, pretože mojim cieľom je byť spokojná. A preto sa nemôžem ja a ani ty pretvarovať pred vlastnými deťmi.

Táto skúsenosť môže byť pre iné mamičky oslobodzujúca, ak sa neustále vinia za to, že dieťa nevychovávajú správne podľa rôznych tabuliek, očakávaní alebo predstáv spoločnosti. Nie, nie si zlá mama, ak občas kričíš, hneváš sa a vytočí ťa každá maličkosť. Máš právo priznať si nárok na vlastné emócie a rovnako tak ich priznať aj vlastným deťom. Áno, treba tie emócie dať von, zahundrať si, plakať, kričať, buchnúť po stole, ale byť autentickí sami so sebou. Dokázať rešpektovať svoje pocity a potreby a tiež potreby a pocity našich detí.

Aj o tom je rešpektujúca výchova, ktorá spočíva v rešpekte nielen k deťom, ale aj k sebe samej.

Článok pripravila Mgr. Zuzana Poláková, liečebná a špeciálna pedagogička