Katarína Reptová: Nebojte sa génov, pretože ani u biologického dieťaťa neviete, čo z neho vyrastie

Katarína Reptová je mama 6 ročného dievčatka, ktoré do ich rodiny prišlo trochu inak, ako je zvykom. Adopciou. Katka nám v našom rozhovore ukázala, že adopcia nie je len alternatíva, ale krásna cesta ku skutočnej rodine.

V rozhovore sa dozviete:

• Prečo sa Katka s manželom rozhodli pre adopciu.
• Ako prebiehal adopčný proces.
• Ako dcérke vysvetľujú to, že je adoptovaná.
• Pomôžu Katka s manželom svojej dcére nájsť jej biologickú mamu a súrodencov?
• Akým stereotypom musia rodičia adoptovaného dievčatka čeliť?
• Čo by Katka odkázala partnerom, ktorí premýšľajú nad adopciou?

Prečo ste sa rozhodli pre adopciu?

Pretože sa nám nedarilo pár mesiacov splodiť naše bio dieťa. Manžel prišiel s nápadom, či si nepožiadame o adopciu malej černošky. A tak sme išli na úrad popýtať sa, aký je proces. Brali sme to čisto len „z vypočítavosti“, že budeme aspoň v poradovníku, keby náhodou sa nám nedarí splodiť dieťa. Pôvodne sme si nemysleli, že k samotnej adopcii niekedy dôjde.

Boli ste aj na nejakom vyšetrení?

Nie, na vyšetreniach sme neboli. Hovorili sme si, čo by sme tým vyriešili. Čo ak by jeden z nás mal problém? My sme chceli naše spoločné dieťa, nie iba jedného. A tak sme si povedali, že to tak asi má byť a keď nemá byť nás oboch, tak nebude ani jedného. Umelé oplodnenie sme tiež nezvažovali, lebo ako zdravotníkom nám to neprišlo prirodzené a nechceli sme zásah do tela v podobe hormonálnej stimulácie a pod. Nechali sme to proste na prírodu a Boha.

Ako dlho trvalo kým vám pridelili dieťa?

Odkedy nás zapísali do poradovníka a boli sme prví v poradí, ubehli 3 roky. Počas čakania sme kúpili a začali prerábať dom a ja som odišla do zahraničia. Dali sme si odklad s tým, že dokončíme dom, vrátim sa a budeme mať dieťa. Vďaka odkladu sme sa od zapísania po samotnú adopciu dopracovali po 5. rokoch.

Koľko mala vaša dcérka rokov, keď ste si ju adoptovali?

My sme mali požiadavku dieťaťa z anonymného pôrodu alebo do 6.mesiacov veku. Naša dcéra mala týždeň, keď nám zazvonil zázračný telefón ,a keď sme sa s ňou prvýkrát stretli, mala necelé 2 týždne.

Prečítajte si: Vzťah mama a dcéra – väzba, ktorá formuje identitu ženy

Vie vaša dcérka o tom, že je adoptovaná?

Od bábätka jej hovoríme, že k nám prišla trochu inak, ako ostatné detičky k ich rodičom. Že je tým výnimočná. Dávkujeme jej informácie postupne a primerane veku. Teraz sme pri vysvetlení, že mamine a tatinovi sa „magnetkou“ nespojili dve bunky v brušku, a preto musela vyrásť v brušku inej tete. Ale my sme sa na ňu tešili a išli sme si do nemocnice po ňu, lebo nám bolo doma bez nej smutno a jej bolo smutno v nemocnici.

To je naozaj krásne, ako jej to vysvetľujete. 🙂 Radíte sa aj s nejakým psychológom, odkiaľ prišla myšlienka vysvetľovať jej to takýmto spôsobom?

Nikdy sme sa so žiadnym psychológom neradili. Absolvovali sme iba psychologickú prípravu pred zapísaním na listinu čakateľov, kde nám úžasná pani psychologička poradila, že je dieťaťu potrebné dávať informácie o adopcii od narodenia. A to vo mne zarezonovalo. Všetko robíme tak akosi pocitovo, tak, ako to cítime, že je to správne, aby nemala v hlavičke z toho guláš, aby mohla klásť otázky, ktoré ju zaujímajú, a zároveň, aby som aj ja vnútorne bola pripravená jej odpovedať.

Viete niečo o biologických rodičoch vašej dcérky?

Vieme. Nemáme dieťa z anonymného pôrodu, matka sa dieťaťa vzdala po pôrode, takže máme o matke základné údaje. Otec je neznámy.

Čo ak vaša dcérka bude raz chcieť vyhľadať svoju biologickú mamu. Je to možné? Podporíte ju v tom?

Vieme a počítame s tým, že táto situácia nastane. Nemôžeme sa predsa tváriť, že sa nás to netýka. Je to súčasť adopcie. Nemá význam jej v tom brániť, pretože, ak jej nepomôžeme, urobí to za naším chrbtom. A my chceme, aby cítila našu oporu. Bude to asi to najťažšie, čo v živote urobíme, ale zhodli sme s manželom na tom, že jej s tým pomôžeme, pretože to bude cesta, ktorá patrí k adopcii a budeme ju musieť prejsť spolu, tak, ako všetko. Ako rodina. Skôr si však myslím, že bude chcieť spoznať svojich biologických súrodencov. Preto si občas povieme, že možno budeme mať aj ďalšie deti, ktoré tam niekde sú a dcéra sa s nimi bude chcieť poznať.

Plánujete adopciu ďalšieho dieťaťa?

Plánovali sme ešte jedno, no na dieťa sa u nás dlho čaká a už máme pocit, že takto sme kompletní. Nič nám nechýba, a tak sme to uzavreli. I keď dcéra si súrodenca pýta, čo je pre mňa, ako ženu občas náročné psychicky ustáť, že jej ho dať nemôžeme, ale vždy sa o tom porozprávame a ideme ďalej.

Aký názor malo vaše okolie na to, že si chcete adoptovať dieťa a ešte k tomu s inou farbou pleti?

Nikto nevedel, že čakáme na adopciu. My sme do žiadosti okrem černošky napísali aj biele dieťa, pretože nám na úrade povedali, že adopcia černošského dieťaťa je u nás takmer nemožná. Rodičom sme iba oznámili, že budú starí rodičia vtedy, keď nám zazvonil zázračný telefón. Ale moji rodičia a sestra už niečo tušili. Všetci boli prekvapení a väčšina (nie všetci) sa aj tešili s nami. Nikto nesúdil a starí rodičia nerobia rozdiel medzi vnúčatami. Aj podľa nich, bola naša už od začiatku, i keď sme si na to formálne museli počkať. Všetky poadopčné súdy prežívali s nami. Keď padlo záverečné rozhodnutie súdu, že naše mená môžu byť zapísané do rodného listu, všetci plakali, tešili sa a odľahlo im aj nám.

Aké stereotypy a predsudky musíte riešiť, čo sa týka toho, že vaša dcérka je adoptovaná?

Neriešime absolútne nič. Skôr sa stretávame s tým, že je nám podobná. Najmä povahovo je to rovnaký dobrodružný blázon, ako sme my s manželom. Nepoznáme korene po otcovi, ale mama bola biela a okrem opálenej pokožky počas leta, nie je „iná“ ako ostatné deti. Takže ani ostatné deti nič neriešia.

Čo vám prípravný proces adopcie dal, čo vás adopcia naučila, dala do života?

Celý proces adopcie bol pre nás príjemnou cestou, pretože sme sa stretli s úžasným prístupom. Ten POadopčný proces bol náročnejší na psychiku z dôvodu, že máte doma dieťa, staráte sa, vychovávate, ľúbite ho, no čakáte na oficiálne potvrdenie od súdu, že vám dieťa zostane. My sme do adopcie nešli ako do „poslednej“ možnosti založenia si rodiny, ale ako do jednej z prvých. Nebrali sme to ako niečo, čo musíme urobiť, lebo všetko ostatné zlyhalo. A najmä sme si zažiadali po pár mesiacoch, kedy sa nám nedarilo splodiť bio dieťa, takže sme boli relatívne mladí a netlačil nás vek, kedy už „treba mať deti“. My to berieme ako niečo prirodzené, normálne. Považujeme sa za normálnu rodinu, ktorá žije svoj život, svoj sen. Vážime si život, pretože vieme, že nič nie je samozrejmosť. Ale to možno vyplýva aj z našich povolaní (zdravotníci). A keď je niečo, čo sa mi na dcére nepáči, poviem si, že toto našťastie nemá po nás (berte s rezervou). 😉

Prečítajte si: Zuzana Sláviková: Pokiaľ je dieťa spokojné, neriešte, že je mimo tabuľky

Čo by ste odkázali rodičom, ktorí aktuálne premýšľajú nad adopciou?

NEČAKAJTE, choďte na úrad, porozprávajte sa, i keď ste nie na 100% presvedčení, že to je vaša cesta. Na detičky sa v súčasnosti čaká dlho, preto buďte na čakacej listine a pokojne medzitým skúšajte iné metódy otehotnenia. Nebude to pre vás také psychicky náročné, pretože budete mať takú „zicherku“, že ak iné cesty zlyhajú, budete v poradovníku a dieťa k vám príde. Často sú to muži, čo sa boja, majú rešpekt, ale na to je tam psychologická príprava, kde všetko preberiete. Dajte tomu šancu.

Čo by ste odkázali rodičom, ktorí nemôžu mať svoje vlastné dieťatko no nevedia či by adoptované dieťatko mohli brať ako svoje vlastné?

Nebojte sa lásky. Nebojte sa toho, že dieťa nebudete ľúbiť. Nebojte sa toho, že dieťa bude iné, ako ste vy, pretože ono si vás nájde. Zladíte sa, bude vás nasledovať a budete preň vzorom a inšpiráciou. Nebojte sa génov, pretože ani u vlastných detí nemôžete vedieť, čo z neho vyrastie. Ak máte v srdci dosť lásky, jediná cesta, ako ju znásobiť, je prijať dieťa, ktoré je tam niekde samé a potrebuje teplú náruč, pohladenie a niekoho, kto ho povedie životom s láskou.

Zdroj foto: osobný archív Kataríny Reptovej